Nemyslela
som to tak, ako som povedala… Povedala som to len tak, ako mi slina na jazyk
priniesla… Veď som to len povedala… Ha, čo z toho robíš vedu, veď som
to povedala len zo srandy… Neber vážne, čo vravím… Akú silu a moc majú
takéto a podobné vety?
xxx
O sile slova, ale
aj o predstavách, ktoré si vytvárame o partnerovi,
o súrodencovi, o láske rodičov k nám sa už tradične rozprávame
s Vladkom Červenákom, zakladateľom školy etikoterapie Advaita. Pre mňa
osobne v rozhovore najviac zaznievala téma dôvery – nedôvery. Uvedomovala
som si, ako s dôverou rastie vnútorná spokojnosť, šťastie, pokoj
v srdci, ako v dôvere k partnerovi rastie porozumenie,
spojenie a čím ja ako žena môžem partnera podporovať. Naopak, jasne som si
uvedomila, že nedôverou partnera oslabujem, že nedôverou vyjadrujem svoju
pýchu, sebaspochybňovanie. Vlastne nedôvera, ktorú prezentujem voči inému, je
nedôverou k sebe samej.
Vráťme
sa k prvým vetám tohto textu. Naozaj ich môžem len tak bez dôsledkov
vyslovovať?
-Určite všetko vyslovené
má svoje dôsledky. Tvoje uši totiž počujú to, čo hovoríš. Tvoj mozog na základe
počutého vytvára ďalšie myšlienky, ktoré sa zosúlaďujú s tým, čo počuje.
To, že ty si myslela niečo inak a niečo celkom iné robíš, je v rozpore.
Poriadne otváraš pomyselné nožnice. V takýchto vetách nie je integrita, lebo niečo iné myslíš a niečo
iné robíš. Integrita nastáva vtedy, keď jedno myslíš, to isté hovoríš a to
isté robíš. V súlade, v jednote. Ak jedno myslíš a iné hovoríš, ide
o nedostatok integrity. To je nevedomosť, ignorácia. Ignorácia je nevedomosť
o tom, čo vlastne robím. Zmyslom etikoterapie je nevedomosť zmeniť na
vedomosť, na vedomie. Na bdelé vedomie, ktoré si je vedomé a zároveň je
zodpovedné.
Stačí
mi pre správne fungovanie byť v integrite?
-Všetko vo vesmíre
funguje cez štyri princípy, štyri tatvy, integrita je jednou z nich. Sú to:
autentickosť, zodpovednosť, integrita a obohacovanie. Keď tieto princípy
nemáš v rovnováhe, nie si ty v rovnováhe. Prečo nechceš byť
zodpovedná, autentická a v integrite, navyše sa ti nechce ani
obohacovať? … lebo si odpojená od zdroja, nemáš energiu ani vedomie.
V spojení máš aj energiu, aj silu, aj vedomie. Ak nie si v spojení,
prichádza lenivosť, tuposť, prázdnota. Čím viac si v pýche, tým menej si
v integrite, autentická, zodpovedná a obohacujúca. Z nedostatku
autentickosti, nedostatku zodpovednosti, nedostatku integrity a neochoty
obohacovať si vytváraš vzorec sebanenávisti, vzorec sebapochybnosti.
Prosím,
môžeme sa pozrieť na jednu zdravie poškodzujúcu emóciu, ktorou je žiarlivosť?
Mám pocit, že sem teraz patrí, pretože podľa mňa keď žiarlim, spochybňujem
seba. Žiarlivosť hovorí o nedôvere,
sebaspochybňovaní a do istej miery aj o sebanenávisti.
-V poriadku, pozrime sa
na žiarlivosť tak ako to robíme vždy, teda z oboch strán. Zo strany
žiarlivca i zo strany toho, na koho žiarliš. Najprv skús povedať, ako sa
cítiš, keď na teba niekto žiarli. Aký máš v sebe pocit, pomenuj ho. Nie čo
si o žiarlení myslí hlava, ale čo cítiš?
Na
solárnom plexe zovretie, priškrtenie, možno to ide až do bolesti… počkaj,
ten, kto na mňa žiarli, mi neverí, nedôveruje mi. Áno, je to veľká bolesť. Niekedy
som však cítila, že žiarlivcovi sa chcem ironicky zasmiať… aj za posmeškami
je bolesť. Prekryla som ju síce povýšeným, ironickým smiechom, no ukázala som
ním, že som pyšná a chcem sa nad žiarlivca vyvyšovať, že mám nízke
sebavedomie. Každopádne je za žiarlivosťou bolesť. Už ju rozoznávam. Čo
s tým?
-Vidíš, ako si si
dvíhala sebavedomie na úkor toho, kto žiarlil na teba, teda dvíhala si si ho
nemorálne. Ak niečo získavame na úkor niekoho iného, vracia sa to vždy ako
negatívum niekde inde. V matrixe, v ktorom sme oddelení od iných, si
neustále zvyšujeme sebaúctu týmto spôsobom. Nevieme to inak. My si však máme
zvýšiť sebaúctu, duša nás na to vyzýva, ale keďže sme nasmerovaní smerom von
a uverili sme, že sme oddelení, tak to robíme aj týmto spôsobom. Rozpoznaj
však dôsledky svojho správania. Aké sú? Nie je to správne ani nesprávne, no má
to dôsledky: oddeľuješ sa ešte viac, stávaš sa ešte pyšnejšou – som lepšia ako
ty, červík. Paradoxom je, že sa ešte viac oddelíš. Aj od žiarlivého človeka,
zhoršíš si s ním vzťah, aj od seba. Pýchou si totiž zablokuješ energiu,
potom prichádzajú ťažké životné situácie, v ktorých máš obmedzený svoj
svet, máš uzavreté niektoré svoje sektory. Sebavedomie si potrebujeme zvýšiť,
ale robiť to zdravie podporujúcim spôsobom.
Žiarlivosť
môže byť aj dôkazom, že ma partner miluje, však?
-To je naozaj blud
matrixový: aká si úžasná, keď na teba žiarli… Presvedčenie, že keď nežiarli
partner na teba, tak ťa nemiluje, odporúčam preskúmať. Je vôbec možné, aby ten,
kto žiarli, vôbec miloval? Podľa môjho poznania môže byť partner, ktorý na teba
žiarli, akurát tak na tebe závislý. Keď na teba niekto žiarli, nie je to nič
príjemné. Na druhej strane si uvedom, že keď ty na niekoho žiarliš, tomu
druhému to tiež nie je príjemné. To je len prvý krok, nie riešenie žiarlivosti.
Čo
mi chýba, keď žiarlim, čo je za žiarlivosťou?
-Žiarlivosť je emócia
strachu a už vieš, že príčinou strachu je nedôvera. O čo sa bojíš?
…že ostaneš sama, máš strach z opustenia, uvedomuješ si, že strácaš
partnerovu lásku. Uvedomuješ si, že partner ťa nemiluje, že ťa potrebuje. Je na
tebe závislý a pre teba je to v tej chvíli informácia – stratila si
svoju slobodu. Kto slobodu má, ten slobodu dáva. Kto slobodu nemá, ten ju aj
iným berie.
Do vzťahov vstupujeme
preto, že chceme byť v nich šťastní, ale zároveň chceme zostať slobodnými.
Aj vo vzťahu je možné byť slobodným. Slobodný vo vzťahu neznamená, že si robíš
to, čo chceš, kedy chceš. Vo vzťahu máš záväzok a ten je „ubuntu“ = ja sme
my.
Poznáš ten príbeh
o deťoch z afrického kmeňa? Antropológ
navrhol týmto deťom hru. K stromu položil košík plný ovocia a povedal, že kto
bude prvý, vyhrá ho. Keď im dal signál, aby začali bežať, pochytali sa všetky
deti za ruky a bežali spolu. Potom sa posadili do kruhu a vychutnávali si
sladkú výhru. Keď sa ich opýtal, prečo sa rozhodli bežať ako skupina, keď mohli
mať viac ovocia ako jednotlivec, jedno dieťa prehovorilo a povedalo: „Ubuntu,
ako by jeden z nás mohol byť šťastný, keď všetci ostatní by boli smutní?“ „Ubuntu“ znamená v ich kultúre: „Ja
som, pretože my sme.“
Ako ti
záleží na sebe, tak ti má záležať na partnerovi. Svoj záujem uspokojuješ
v súlade so záujmom toho druhého. Stávate sa jedným. Partnerský vzťah je
prvým laboratóriom, prvým modelom, v ktorom sa učíme zažívať jednotu
v dennom živote. Keď sa podarí zažiť jednotu v základnom vzťahu, vo
dvojici, prídu detičky a môžeme kruh rozšíriť, sféru vplyvu rozširujeme.
Sme za jedno celá rodina, potom celý rod, celý národ, celé ľudstvo. To sú fraktály.
Začíname od začiatku: prvým zrkadlom sú rodičia, druhým partner, partnerka.
To hovoríš o ideálnych vzťahoch, realita v matrixe je
často iná…
– Áno.
Keď sa stretnú dvaja nešťastní ľudia, každý z nich si myslí, že ten druhý
ho urobí šťastným. Ten druhý má presne to isté očakávanie. Hotové nešťastie,
lebo jeden nešťastný nemôže urobiť šťastným druhého nešťastného. Najprv
potrebuješ byť šťastná sama v sebe, potom môžeš robiť šťastnými iných.
Najprv musíš získať sama vnútornú slobodu, potom môžeš iným slobodu dávať.
Potom aj v partnerskom zväzku bude ten druhý slobodný. Ty síce môžeš do
vzťahu vstupovať s domnienkou, že takto to vníma partner
a v momente, keď pocítiš žiarlivosť, preberieš sa z naivity
a zistíš, že ten druhý to tak nemá, že ten druhý ti nechce dať slobodu
tak, ako ty chceš jemu dať, ak nežiarliš. On si ťa chce pripútať, on ťa chce
vlastniť, on ťa chce mať, on chce naplniť to, čo pred oltárom povedal – beriem
si ťa. A hrabne po tebe. MUDr. Ivan Rusnák o tom hovorieval, že
formulka pred oltárom by sa mala zmeniť. Nie beriem si ťa, ale dávam si ťa. Ja
zo svojej vôle som sa rozhodol dať seba tebe. Je to úplne iné, ako keď ty si ma
vezmeš. Cítiš ten rozdiel?
Jednoznačne. Uvedomujem si však aj to, aká je v jednoduchej
vete – beriem si ťa – sila a aké môže mať dôsledky v partnerskom
živote.
-Áno,
si moja, môj. Stratil, stratila si svoju slobodu. Koniec slobody, zabudni,
teraz mi patríš a budeš robiť to, čo ja chcem. Keď súbežne budujem svoje
ego a pýcha mi rastie, potom naozaj verím tomu, že on je môj a musí
robiť to, čo ja potrebujem. On je na to, aby napĺňal moje potreby, aby mňa
urobil šťastným.
Čo je teda prvou príčinou žiarlivosti?
-Nedôvera.
Neveríš mu, že by ti mohol byť verný. Neveríš mu, máš presvedčenie, že mohol by
ťa zradiť. To znamená, že neveríš sama sebe, že nedôveruješ sebe. Navonok to
vyzerá, že nedôveruješ partnerovi, ale za žiarlivosťou je hlboká nedôvera sebe.
V žiarlivosti môžeš rozpoznať potenciál na zvýšenie sebadôvery. Keďže si
neveríš, neveríš ani svetu okolo seba. To, že je to práve tvoj partner, je
irelevantné, lebo ktokoľvek by na jeho mieste stál, ani jemu by si neverila.
Mnohým
sa to aj stáva: zo žiarlivosti sa rozvedú. Príde nový partner a žiarli
ešte viac. Na prvého žiarliš, druhý ťa zmláti. Keď to odmietaš, keď to nechceš
vidieť, zažívaš stále ťažšie a ťažšie situácie, cez ktoré ťa vesmír
zastaví. Už keď si v chorobe alebo na operačnom lôžku, vtedy si každý
povie – aha, stojí to za zamyslenie. To je model cez sebatrestanie, cez
sebadeštrukčné skúsenosti sa naučiť, čo áno a čo nie.
Vieme nájsť k takémuto modelu alternatívu?
-Alternatívou
je vidieť, že partner je len zrkadlo, že ty robíš z neho obeť, lebo na neho
premietaš svoju nedôveru. To neznamená,
že on nemá obdobné program. Môže aj on žiarliť a sebadôvera, dôvera môže
byť aj jeho témou. Alebo aj nemusí žiarliť, ale téma sebadôvery môže byť jeho
témou. Je to otázka toho, ako a v čom sa rezonančne priťahujete,
v čom viac a v čom menej. Podľa toho je aj miera pripútanosti.
Čím viac spoločnej rezonancie, tým väčšia pripútanosť. Všetky možnosti sú
neustále otvorené.
Hovoríme o partnerskej žiarlivosti, ale aj súrodenci na
seba žiarlia.
-Je to
bežný jav. Starší žiarlia na mladších, pretože oni sú zraniteľnejšie, rodičia im
venujú viac pozornosti. Staršie dieťa sa cíti odstrčené, pocíti
nespravodlivosť. Malému všetka pozornosť, staršiemu nič alebo veľmi málo.
Vznikajú pocity typu: „Malá mrcha dostáva pozornosť, darčeky, úsmevy, ja som
ako siedme koleso na voze. Nie som milovaná, nie som potrebná.“ Koreňový vzorec
odmietnutia na celý život ako vyšitý.
Treba však hneď povedať, že to, že sa to stalo dieťaťu, nie je náhoda.
Je to situácia, ktorú si ono rezonančne pritiahlo, aby si potvrdilo koreňový
vzorec, ktorý prišlo riešiť do života. Ono nie je obeť. Z pohľadu každého
účastníka situácie to má dôvody. Nie je tam vinný ani vinník, obeť ani tyran.
Rodičia všetko robia najlepšie, ako vedia, aj dieťa má príčiny v sebe,
prečo potrebuje istú situáciu zažiť. Prišlo si obnoviť koreňové vzorce, ktoré
potrebuje v živote riešiť. Nato sa narodilo. Keď ich nájde a vyrieši,
vylieči svoje koreňové vzorce, je zachránené. Situácia nie je fatálna, hoci
vyliečenie môže trvať dlhšie.
Keď však mám pocit, že ma rodičia alebo jeden z rodičov
odmietal, nemiloval…
-Rýchlo
si vypláchni ústa. To, čo hovoríš a chcela si pokračovať v obviňovaní
rodičov, je toxické. To, že sa ti zdalo, že ťa odmietali, je tvoj koreňový
vzorec a tvoj pocit, že nemajú ťa radi, odmietajú ťa, iní sú lepší ako ty,
nie si dosť dobrá pre rodičov… Neskôr potom môžu nasledovať vety – ty si
staršia, mala by si vedieť. Je to tvoj koreňový vzorec a ten treba
vyčistiť. Ako? Vrátiť sa v predstave do situácie, kedy si sa cítila
odmietaná, urobiť v nej hoo ponopono, techniku odpustenia na rodičov, na
súrodenca, na seba a liečiť situáciu v obrazoch, pocitoch.
Vnútorné
dieťa v tebe je zranené. Kým je zranené, ty ako dospelá nemôžeš byť
šťastná a spokojná. Zranenie možno vyliečiť láskou. Opraviť starý vzorec,
uzavrieť tým, že nemá viac nad tebou moc
v prítomnosti ani v budúcnosti a dať si nový zámer, nové
presvedčenie: som milované božie dieťa. Starému vzorcu si ty dala silu tým, že
si ho prijala. Keď si ho prijala, stalo sa pravdou. Vtedy vesmír odpovedal –
tak sa staň. Požiadaš o zmenu a môžeš si nahrať nové presvedčenie,
staré ťa nebude viac ovládať. Rastieme spolu.
Mgr.Vladimír Červenák, DagmaRA Sarita Poliaková
