Bratislava a okolie
+421 905 60 90 69
koucvladimir@gmail.com

Pozitívne emócie

Myšlienky, emócie a postoje podporujúce zdravie

Uzdravenie

“Ak chcete vedieť, aké ste mali včera myšlienky, všimnite si, ako sa dnes cíti vaše telo.”
Indické príslovie

Tieto pocity podporujú vnútorný pokoj a navodzujú prirodzený stav duše, spokojnosť, radosť, blaženosť.

Človek môže ovplyvňovať svoje myšlienky, pocity a správanie. Môže pôsobiť na vonkajší svet. Keď sa staráme o čistotu svojich úmyslov, staráme sa aj o svoje zdravie.

Môže byť veľmi ťažké prijať myšlienku vlastnej zodpovednosti za všetko, čo sa nám a s nami deje.

Kto nájde vôľu, nájde i silu a múdrosť, ako nájsť cestu z reaktívnej oddelenosti a ako postupovať k proaktívnej celistvosti – Advaite.
(Advaita sankritské slovo, znamená ne-dvojnosť – Jednota)

Zobrať za seba zodpovednosť znamená rozvíjať v sebe pozitívne pocity, akými sú sebaúcta, dôvera, súcit, láska.
Každý z nás si vytvára svet, v ktorom žije.

Prevzatím zodpovednosti z ochorenia – protivníka, s ktorým treba bojovať, sa stáva spojenec, ktorý nám pomôže zmeniť samých seba a uzdraviť sa.

Sarasvati Mahalakšmi Kali, protipól Brahma Visnu Shiva.

“Najväčšia múdrosť spočíva v jednoduchosti, láska, úcta, rešpekt, zdieľanie, vďačnosť, odpustenie. Nie je to komplikované ani zložité. Za skutočné vedomosti sa neplatí. Sú zakódované v našej DNA. Všetko, čo potrebujete, je vo vás a vždy tam bolo. Nájdi svoje srdce a nájdeš svoju cestu. “
(Carlos Barrios)

Prečítajte si viac o pozitívnych emóciach:

Láska žije len z dôvery

Začneme s cvičením. Precíťte na chvíľu, aký máte pocit, keď cítite, že je vám dôverované?

Uvedomte si na chvíľu ten pocit a sledujte, čo sa vo vás pri tom deje. Spomeňte si na konkrétnu situáciu, keď vám niekto dôveroval a vy ste jeho dôveru cítili.

Všimnite si, čo sa deje s vašimi ramenami, aký pocit máte. Aké myšlienky vám prichádzajú?

Ak ste sa vcítili do situácie, keď vám bolo naozaj úprimne dôverované, je veľmi pravdepodobné, že ste pocítili príjemný, teplý pocit v tele, cítite, ako vám pri tej spomienky rastie energia, ako vaše telo silnie, akoby sa zväčšovalo, doslova rastie.

Dôvera posilňuje naše sebavedomie, posilňuje celý náš energetický systém, následne sa cítime príjemne a v konečnom dôsledku to vedie k zdraviu fyzickému i psychickému.

Ak dôverujeme, dávame svoju vlastnú pozornosť, dávame seba.

 

Teraz precíťte, čo cítite, keď si spomeniete na situáciu, keď vám niekto prejavoval nedôveru?

Okamžite cítime úbytok energie, telo je čoraz ťažšie a tlačí sa k zemi. Ťažšie sa nám dýcha, cítime sa unavení, vyčerpaní.

Čo sa to deje?

Nedôveru vnímame ako odmietnutie, ako výhradu, kritiku, nespokojnosť. Z toho dôvodu nám klesá sebaúcta. Sebaúcta je základnou podmienkou sebalásky. Keďže sa stráca láska, energia, ktorou sme, naše telo chradne, cítime sa čoraz nepríjemnejšie. Ak takýto stav trvá dlhodobo, prejaví sa depresiami, neskôr ochorejú niektoré orgány, často pečeň, tráviaci trakt. Tento proces je spúšťačom celej série následných ochorení.

Už z toho, čo sme si povedali, je zrejmé, ako dôležité je prejavovať dôveru sebe, blízkym v rodine, kolegom, ľudom okolo nás, prírode, životu na Zemi, vesmíru, Univerzu – Bohu.

Trvalý stav nedôvery vedie k hlbokej nespokojnosti, trápeniu a chorobám.

Vtelením sa do tela sa naše vedomie oddelilo od ostatného vesmíru, vnímame sa oddelení, máme každý iné meno, dokonca identifikačné číslo, vnímame, že napriek mnohým zhodám sa od seba zdanlivo líšime. Táto oddelenosť, ktorej dôsledkom je pýcha, egoizmus, sebectvo je príčinou nedôvery. Ak sme si overili na vlastnej skúsenosti, ako sa cítime, keď dôverujeme Bohu, svetu, ľuďom, sebe, aký príjemný pocit to je, potom si môžeme experimentálne overiť, že ak sa budeme dlhodobo udržiavať v stave hlbokej sebadôvery, dôvery vo svoju vnútornú autoritu, vo svoje vnútorné zdroje, potom sa to prejaví na trvalo prežívanom stave dôvery aj k iným ľudom okolo nás.

Overte si, či táto hypotéza platí aj pre vás?

Mojou skúsenosťou etikoterapeta je, že to je tak.

Dôverčivosť na rozdiel od dôvery je sklon veriť aj tomu, čo nie je pravdivé, je teda naivitou zapríčinenou neprítomnosťou poznania a schopnosti pravdu rozpoznať.

Túto schopnosť védy alebo joga nazývajú vivékou. Všetci máme možnosť túto schopnosť rozvíjať.

Je užitočné rozvíjať schopnosť rozlišovať, čomu veriť a, naopak, čomu veriť nemožno.
Schopnosť rozpoznať pravdu v nás rastie, ak pravdu ctíme, ak je našou vysokou hodnotou. Teda ak sme pravdovravní z presvedčenia, že tak je to správne, rastie v nás schopnosť pravdu rozpoznať.

Ako sme si ukázali, nedôvera vedie k zníženiu sebaúcty, rovnako našu sebaúctu potláčame, ak sa necháme klamať. Niekedy cítime alebo aj vieme, že sme klamaní, napriek tomu zotrváme v stave, akoby sme to nevideli a nepočuli. Nie je prekvapujúce, že to má negatívny dôsledok na zrak a sluch.

Kto si zakrýva oči, nemôže vidieť, kto si zakrýva uši, nemôže počuť.

Ak človek nemá dostatok informácií, dostatok skúseností, zručností, schopností a chýbajú mu aj správne morálno-vôľové postoje, potom sa ocitá v stave nedôvery.

Ak má dostatok informácií a prístup k nim, získal schopnosť osvojovať si zručnosti rýchlo na rozumovej, pamäťovej úrovni i na psychomotorickej úrovni. Ak má upratané hodnoty, potom dokáže zaujímať správne postoje. Správne vzhľadom na cieľ žiť spokojný, šťastný, radostný život v hojnosti a zdraví.

Tak ako stav nedôvery prináša svoje ovocie v podobe strachu, obáv, žiarlivosti, závisti, ignorácie, agresivity, tak plodmi dôvery je spokojnosť, radosť, šťastie, zdravie, hojnosť.

Agresivita vzniká v dôsledku strachu a je opakom lásky, opakom stavu pokoja duše. Preto dôsledkom agresivity je hlboká bolesť na všetkých úrovniach, telesnej, psychickej, duševnej. Agresivita je príčinou nešťastia, tragédií, utrpenia i chorôb.

Láska je príčinou dôvery, kde niet dôvery, tam niet lásky.

Veľa ľudí si neuvedomuje tento reťazec a svoju nedôveru prehlbujú, živia nenávisťou, hnevom, žiarlivosťou, závisťou, strachom. Doslova ju kŕmia a ona v nich rastie. Je to uplatnenia zákona rezonancie. Na čo sa sústredíme, to priťahujeme a to sa v nás rozmnožuje. Preto takíto ľudia nedôverujú svetu a ani sebe.

Ako tento stav v sebe rozpoznať a ako ho zmeniť?

Etikoterpia je autoterapiou, ktorej cieľom je sebapozorovaním rozpoznať pravdu o sebe v prítomnom okamžiku. Je to jedna z najnáročnejších metód, ale práve preto aj jedna z najúčinnejších, ktoré vedú k objaveniu skutočných príčin nespokojnosti a nedôvery.

Dobre živená nedôvera sa prejavuje v bežnom živote tým, že si nedôverujeme navzájom, brat neverí bratovi. Občania neveria politikom, ani svojmu lekárovi. No najmä neveríme sami sebe. Príčina hlbokej nedôvery, teda príčina vnútornej stratenosti, nevedomosti je v neschopnosti nájsť zdroj poznania v sebe. Bráni nám v tom stav oddelenosti – pýcha.

Nedostatočná schopnosť človeka rozlišovať správne a nesprávne má príčinu v tom, že sa súčasný človek vníma ako oddelený od ostatného života.

Nie vždy to tak bolo. V odkaze dávnych civilizácií, či už atlantskej, alebo pooatlanskej, teda egyptskej, sumerskej, arijskej, toltéckej alebo havaiskej nachádzame odkaz, že život sa vyvíja v cykloch a vyvíja sa po špirále. Špirála vytvára nové a nové fraktálne úrovne, v ktorom sa naše vedomie v momente, keď sa vteľujeme do ľudského tela, stráca.

Preto sa človek vníma, akoby mimo života, vyčlenený, a preto je duchovne mŕtvy, spí a čaká na svoje prebudenie alebo zmŕtvyvstanie. Z tejto príčiny má nedostatok zdrojov, energie, lásky, ktoré zdravý život podporujú.

Úroveň našej mravnej alebo spirituálne inteligencie dosahuje minimálne hodnoty. Tento stav nazývame už spomenutou pýchou.
Tu sme pri koreňovej príčine nedôvery. Stav oddelenosti, stav, keď sa ľudská bytosť povyšuje nad iné formy života, či človek nad človeka, priviedol ľudskú bytosť do slepej uličky bez svetla, poznania, do stavu nedôvery vo svoje vlastné schopnosti a možnosti.

Ak nedôverujeme niekomu inému, bráni nám rozpoznať svoju nedôveru voči iným naša pýcha. Ak je nám nedôverované, upozorňuje nás na to veľmi nepríjemný pocit v oblasti solárneho plexu, 3. čakry.

Kedykoľvek nám niekto hovorí, čo máme alebo by sme mali robiť, cítime sa nepríjemne. Cítime často na nevedomej úrovni, že nám nedôveruje, nedôveruje tomu, že dokážeme sami zvládnuť situáciu, prejavuje nedôveru našim poznatkom, schopnostiam, zručnostiam či postojom.

Keďže takto vedená komunikácia prináša bolesť na duši, je toxická, ubližujeme ňou a zhoršujeme si ňou vzťahy. Ak niekomu trvalo prejavujeme nedôveru, začne nás ignorovať, pohŕdať nami alebo nás až nenávidieť. Všetky tieto emócie sú vysoko toxické a prinášajú vážne zdravotné ťažkosti.

Rozpoznávate sa v tejto situácii?

Máte vo svojom okolí človeka alebo ľudí, ktorí vám prejavujú nedôveru? Sú odborníkmi na váš život? Lepšie ako vy vedia čo, kedy a ako máte alebo ste mali robiť?
Často sú to naši najbližší.
Ak sa vám to takto deje, je potrebné porozumieť tomu, že sa nachádzate uprostred toxického komunikačného vzorca.

Cesta z tohto pekla vedie cez prepólovanie.

Prepólovať znamená preniesť sa na opačný pól. Teda od nedôvery k dôvere. Nemám tu na mysli dôverčivosť, naivitu.
Prepólovať znamená nájsť a spoznať svoje zdroje, znamená to porozumieť sebe samému. Znamená to mať dušu výdatne živenú láskou, radosťou, šťastím.

Ak hľadáme v sebe tak, ako nám to odporúčal nápis na Apolónovom chráme v Tébach: „Spoznaj seba samého a spoznáš seba i Bohov,“ potom sa naučíme rozlišovať, komu veriť a komu neveriť a čo si radšej overiť.

Opustime toxický vzorec obrán a útočenia, prijmime ľudí okolo nás ako svojich učiteľov, vďaka ktorým rozpoznáme, aký veľký je náš potenciál zvýšiť si sebadôveru. Potom budeme vďační za to, že nám prišli ako učitelia do cesty. To nám umožní s pokojom nahliadnuť do zrkadla vlastnej duše a rozpoznať skryté tajomstvá o sebe.

Nízka sebadôvera je veľmi často sprevádzaná jej rodnými sestrami, nízkou sebaúctou a nízkym sebavedomím, teda i tieto sú vo vysokom potenciáli zvýšiť ich. Práca na vlastnej premene, transformácii nám prinesie viac sebaúcty, sebadôvery i sebavedomia.

Transformácia

Ak už vieme, aké neblahé sú dôsledky nedôvery a aj vieme, ako ju rozpoznať, čaká nás po identifikačnej fáze, fáza transformačná.

Cieľom je nahradiť toxické stratégie a vzorce, zdravie podporujúcimi vzorcami a stratégiami.

Toto býva najnáročnejšia etapa radikálnej zmeny, ktorá prinesie uzdravenie. Práve preto je etikoterapia jednou z najnáročnejších ciest.

Príčinu všetkých ochorení vidí etikoterpia v narušených vzťahoch.

Ak si chceme udržať dobré zdravie, je potrebné hľadať príčiny a uskutočniť také zmeny postojov, ktoré nepovedú k toxickým vzorcom správania, ale, naopak, k vzorcom, ktoré prinášajú harmonické, láskyplné vzťahy a podporujú naše zdravie. Takýmto zdravie podporujúcim vzorcom správania je hlboká sebadôvera podporená sebaúctou.

Existuje veľa možností, ako si sebadôveru zvýšiť. Jednou z ciest je zvyšovať sebaúctu. Sebaúcta sa najlepšie zvyšuje, ak si uvedomíme, že úplne všetko, živé či z nášho pohľadu neživé, si zaslúži úctu a my nie sme výnimkou.

Sebaúcta je cesta k sebadôvere

Sebaúcta je zručnosť, schopnosť, ktorú môžete získať, osvojiť si vedomým tréningom. Často odporúčam žiakom školy etikoterapie toto cvičenie sebaúcty, úlohou je hľadať vždy nové a nové spôsoby, ako prejaviť úctu niekomu v našej blízkosti, ľuďom, zvieratám i veciam.
Naberte odvahu a prejavujte úctu všetkému okolo vás, celkom prirodzene ju začnete prejavovať i sebe. Prejavujte všetkému úctu vždy novým a novým spôsobom, potom objavíte a pocítite, ako vo vás rastie nový životný pocit, objavíte v sebe seba.

Tak sa postupne naučíte, ako si zvýšiť sebadôveru, ako nájdete svoje vnútorné skryté sily, zdroje, z ktorých môžete čerpať.

Toto všetko vám prinesie poznanie na koľko, komu a čomu vo vás môžete dôverovať, vaša sebadôvera porastie. Porastie i kreativita a s ňou opäť sebadôvera.
Tak sa ocitnete v novom vzorci života. Vo vzorci, ktorého výsledkom je pocit radosti a šťastia. Vo vonkajšom svete sa to prejaví tým, že ľudia vo vašom okolí vás budú milovať a rešpektovať čoraz viac, čoraz viac vám budú prejavovať úctu a čoraz viac ich dôveru pocítite.

Urobte to teraz, tak rastieme spolu.

Vladimír Červenák

LÁSKA je celistvosť – advaita.

Slovo láska čítame a počúvame už takmer všade, kam sa pohneme. Veľa ľudí o nej rozpráva, veľa duchovných vodcov ju považuje za jedinú možnosť, ako sa liečiť, veľa odborníkov na osobný rozvoj ju ponúka ako univerzálny liek na všetko.
Majú pravdu.
Porozumenie vytvára hlboké priateľstvo, je to láska.
Ponorte sa do tohto príbehu z knihy Malý strom o rodine z kmeňa Čerokiov…

Stará mama sa volala Včelička. Vedel som, že keď som ho v noci začul hovoriť: „Sme svoji, Včelička.”, že vlastne hovorí: „Ľúbim ťa.” Dalo sa to vycítiť z tých slov.
A keď sa zhovárali a stará mama povedala: „Si so mnou, Wales?” a on odpovedal: „Som s tebou.”, znamenalo to „Rozumiem ti.”

Pre nich bola láska a porozumenie to isté. Stará mama vravela, že nemôžeš ľúbiť niekoho, komu nerozumieš. Nemôžeš ľúbiť ani ľudí, ani Boha, ak nerozumieš ľuďom ani Bohu.
Starý otec a stará mama mali POROZUMENIE, a tak mali aj lásku.

Stará mama vravela, že s rokmi sa porozumenie prehlbuje a podľa nej môže ísť hlbšie, ako si vedia obyčajní smrteľníci predstaviť alebo pochopiť. A tak tomu vraveli – sme svoji.

Ako sa na Lásku pozerá etikoterapia?

Lásku vníma ako cielene zameranú, priateľskú pozornosť nasmerovanú na vytvorenie porozumenia, spojenia.
Láskou sa spájame navzájom a vytvárame väčší celok, na ktorom potom spoločne participujeme.
Láska je spojenie, ktorého plodom je na všetkých úrovniach spojenia – RADOSŤ.
Je teda opakom nenávisti alebo pýchy, ktorou sa navzájom oddeľujeme a vytvárame si osamotenosť a utrpenie.
Mnohé príručky odporúčajú ako návod na šťastný život – milujte seba a budete milovať iných, majte sa radi.
Otázkou je, ako to urobiť, ako lásku cítiť, zažívať, keď duša človeka je zranená, naplnená smútkom, žiaľom, hnevom alebo nenávisťou?
Ako milovať, keď len pri myšlienke na niekoho, koho vnútorne odmietame, sa v nás všetko vzbúri?
Ako milovať seba, keď človek na seba pozerá ako na obeť, alebo na niekoho plného chýb a nedokonalostí?
Za najväčšiu prekážku toho, aby sme vytvárali vzťahy plné porozumenia, považujem v súlade so starovekým Védskym učením sebanenávisť, sebaodmietanie a sebaspochybňovanie.

Čo je sebanenávisť, sebaodmietanie a sebapochybňovanie?

Sú to negatívne postoje k sebe samému. Je to odmietnutie života v sebe samom. Vzorce sebanenávisti, sebaodmietania a sebaspochybňovania, ako aj vzorce bezmocnosti si navzájom odovzdávame z generácie na generáciu. Už malé deti sa ich učia v sebe vytvárať pozorovaním správania dospelých okolo nich. Tak sa im zapíšu do mysle, do neurónových spojení, a tak ich potom opakujú ako biologické automaty. Nevedome stále dookola, až do úplného vyčerpania, sebazničenia.
Čím intenzívnejšie prežívame tieto toxické vzorce, tým deštruktívnejšie pôsobia na naše vnútorné prežívanie seba samých. Potom sa zrkadlia v našich narušených vzťahoch k iným, ale najmä k sebe samým.
Narušenými vzťahmi sa uzatvárame do sociálnej izolácie, narastá arogancia, ignorácia, pýcha, oddeľujeme sa navzájom jeden od druhého. Dôsledkom je strach, smútok, trápenie, osamotenosť, tuposť, lenivosť, pažravosť, nenásytnosť, chtivosť.
Takéto nastavenie vnútorného sebaprežívania je základom pre ochorenia na telesnej úrovni. Oslabuje meridiány životne dôležitých orgánov. Oslabuje činnosť obličiek, pečene, žlčníka, srdca, tráviaceho aparátu, narastá strach, svalové napätie, stres a dôsledkom sú závažné psychické i fyzické ochorenia.
Srdce je nielen životne dôležitý orgán, ktorý zabezpečuje distribúciu krvi v tele, ktorá je výživou, pokrmom pre telo, ale je tiež silným zdrojom elektomagnetického vyžarovania. Naše srdce vytvára silnejšie elektromagnetické pole ako náš mozog.
Oslabené srdce má toto vyžarovanie slabšie.
Práve jeho vyžarovaním, ktoré je o to silnejšie, o čo pozitívnejšie emócie prežívame, vytvárame pozitívne pole nadšenia, vďačnosti, radosti, lásky.
Vzájomným spájaním sa, najmä hlbokým priateľským porozumením, vzniká prepojenie, ktoré v sebe pociťujeme ako príjemný pocit, teplo, priateľstvo, náklonnosť, lásku.
Ak stretnete človeka, ktorého srdce je naladené na vysoké vibrácie lásky, hneď to na ňom spoznáte. Oči mu žiaria, svietia, ústa sa usmievajú, cítite sa pri ňom príjemne.
Takýto človek ľahko vytvára porozumenie, je ľahké sa naňho naladiť. Rýchlo dokážeme byť s ním v spojení. Vytvárame jeden energetický celok.
Vytvoriť s niekým porozumenie neznamená so všetkým s ním súhlasiť, znamená to rozumieť tomu, z akého uhla pohľadu nám situáciu opisuje, ako k záverom, o ktorých hovorí, prišiel.
Potom stačí jednoduché potvrdenie pohľadom, že si vzájomne rozumejú a duše sú si blízke, tváre rozžiarené.
Je to stav Aloha – Lásky.
Naopak, na človeka s nízkym vyžarovaním elektromagnetického poľa, ktoré má blokované sebanenávisťou, často maskovanou a premietanou do vonkajšieho sveta ako nenávisť k niekomu alebo niečomu mimo neho, na takéhoto človeka je naladiť sa oveľa náročnejšie. V komunikácii s ním dochádza k nedorozumeniam, nepochopeniu, oddeleniu.
Láska je stav spojenia, ku ktorému dochádza po vzájomnom prepojení elektormagnetických polí bytostí, ktoré lásku vytvárajú v sebe svojím vnútorným sebaporozumením. Len človek, ktorý naplno rozvinul schopnosť milovať, môže lásku v sebe cítiť. Inak je to iba slovo, pojem alebo naučené správanie. Len takýto človek sa potom môže svojou vyžarovanou láskou dotknúť lásky vyžarovanej z inej bytosti, a tak sa vzájomne spojiť v porozumení.

Opak lásky, nenávisť, je stav, keď tieto polia sú navzájom oddelené. Zručnosti vyžarovať elektormagnetické pole lásky sa učíme rozvíjaním empatie, rozvíjaním schopnosti súcitu.

Súcit znamená sú–cítiť, teda cítiť to, čo cíti druhý človek. Súcit je jedna z najvyšších úrovní lásky, lebo umožňuje úplne prepojenie, zažiť celistvosť na všetkých úrovniach existencie.

Je to zručnosť, ktorej sa učíme opakovanou skúsenosťou niekoľko životov.

Aké sú dôsledky prvého a aké druhého stavu?

Dôsledkom spojenia, plodom spojenia, porozumenia je RADOSŤ.

Naopak, plodom nedorozumenia je smútok, hnev, osamotenie.

Prejavovať aj cítiť v sebe Lásku sa učíme.

Naučili ste sa to už?

Naše telo sa od narodenia túži všetko učiť.
Tak sme sa naučili chodiť, hovoriť, jesť.
Dovoľte si učiť sa, smiete pri tom robiť chyby.
Vývoj nášho učenia pokračuje celý život, nikdy nekončí. Sme súčasťou inteligentného samoučiaceho sa systému.
Veľa vecí, veľa myšlienkových vzorcov sme sa naučili. Stali sa nám návykom. Robíme ich nevedome kompetentne, automaticky.
Napríklad – jeme príborom, je to zručnosť, ktorú sme sa naučili.
Tak sa potrebujeme naučiť aj zotrvať v stave pokoja a cítiť Lásku.

Viete to už?

Osvojovanie nových návykov a zručností pokračuje celý život.
Návykom je aj negatívne myslenie. Vychádza z negatívnych skúseností. Stalo sa zlo-zvykom. Nepodporuje nás v zámere byť šťastní, byť v stave Blaženosti, čo je stav šťastia bez vonkajšej príčiny.
Takýchto zlo-zvykov, sebapoškodzujúcich návykov, sme si osvojili veľa. Patrí medzi ne oddeľovanie sa od iných – pýcha, strach, nedôvera, smútok, ľútosť, krivda, závisť, nenávisť, žiarlivosť, trápenie sa, pocit viny, výčitka, pohŕdanie, kritika, agresivita, hnev, arogancia, ignorácia. Tieto návyky, padnúť do automatického ne-súhlasu so životom, sú silne seba-deštrukčné, seb-poškodzujúce. Blokujeme si nimi životnú energiu, oddeľujeme sa nimi od života a postupne zomierame. Páchame nimi nevedome samovraždu.
Videli ste film Náš domov? Odporúčam pozrieť si ho.
Liekom na ukončenie opakovania týchto návykov je vytvorenie nových, preferovaných sebapodporujúcich návykov a vytvorenie zámeru, tie staré ukončiť.
Urobte rozhodnutie, že tieto staré návyky ukončíte. Urobte to teraz.
Zavrite oči a spomeňte si na situáciu, keď ste v sebe cítili intenzívny pocit lásky.
Môže to byť situácia, keď ste vy niekoho milovali, alebo keď ste v sebe cítili intenzívne, že vás niekto miluje a on vám to prejavoval.
Mohlo to byť rôznymi spôsobmi. Krásne ich popisuje kniha Päť jazykov lásky od Gary Chapmana. Odporúčam prečítať si ju. Dozviete sa v nej, že existuje niekoľko odlišných spôsobov, ako si lásku prejavujeme. Možno ste milovaný a neviete o tom, lebo spôsob, akým je vám láska prejavovaná, nepoznáte, a teda nevidíte. Náš mozog zobrazuje iba to, čo pozná.
Dôležité je spomenúť si na intenzívny pocit lásky vo vás, ktorý ste už niekedy cítili. Mohla to byť akákoľvek situácia. Možno tá, keď vás ráno budila starká a všade voňalo jej kakao.
Alebo tikot hodín, keď vám ako dieťaťu rozprával niekto rozprávku. Čokoľvek.

Urobte to teraz…

Spojte si túto udalosť s mentálnou kotvou. Čo vám tú chvíľu hneď pripomenie?
Môže to byť spojenie rúk na hrudi. Ľavá ruka na srdci a pravá krížom na nej.
Položte si tak ruky a precíťte pocit, ktorý vnímate, keď si spomeniete na situáciu, keď ste cítili lásku.
Tento pocit si dobre zapamätajte.
Prekrížené ruky na hrudi vám ho budú pripomínať.
Začnite si vytvárať návyk, aby vaše telo vždy, keď si spomeniete na túto udalosť, alebo keď položíte ruky na hruď, si vyvolalo tento príjemný pocit. Rozvíjajte ho ďalej.
Potom sa posúvajte ďalej, naučte sa vytvárať príjemný pocit tepla, usmievajte sa pri tomto novom návyku.
Kedy ste cítili intenzívny pocit tepla na hrudi alebo v tele?
Usmievajte sa pod viečkami v očiach. Ten úsmev posielajte všetkým vašim orgánom a bunkám. Vaše telo vám úsmev vráti a usmievať sa budú aj vaše pery. Pokojne sa pri tom smejte nahlas.
Užívajte si Radosť, veď cítite Lásku.
Rozvíjajte tento nový návyk, cvičte ho 21 dní každý deň, až kým sa stane nevedome automatickým.
Robte to vytrvalo a trpezlivo.

Naše telo sa všetko učí cez 4 kroky:

1. Nevie, že nevie.
2. Vie, že nevie.
3. Vie, že vie.
4. Nevie, že vie, robí to 🙂
To chce veľa vytrvalosti a trpezlivosti, stojí to však za to.
Potom naučte tento svoj nový návyk aj niekoho iného.
Keď sa niekde stretneme, spoznáme sa, budeme sa navzájom na seba usmievať a v celom tele budeme cítiť Lásku. Naším vzájomným poznávacím znamením bude úsmev a láska v očiach.
Urobme to hneď. Tat hastu(sanskrit)- nech sa tak stane.

Rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Odpustiť znamená oslobodiť sa od bolesti

„Odpustenie je prepustením väzňa na slobodu a objavom, že tým väzňom sme boli my sami.”

Pohádali ste sa a ste nahnevaní?
Nefunguje váš vzťah tak, ako si predstavujete?
Trpíte chronickými zdravotnými problémami?
Často vás niečo vyvedie z rovnováhy?
Vyvoláva vo vás niekto agresivitu?
Máte pocit, že vám ukrivdili?
Trápite sa?
Nedarí sa vám v práci? Neveríte si?
Ocitáte sa v stále v rovnakých situáciách?

Z akého dôvodu je dôležité naučiť sa odpustiť iným aj sebe?

Etikoterapia hľadá príčinu ochorení, ale aj nehôd a úrazov v narušených vzťahoch. K Bohu, prírode, zvieratám, iným ľuďom, k sebe samému.

Odpustením vyjadrujeme áno životu. Súhlasíme, aby plynul tak, ako plynie, vzdávame sa vzdoru, odporu. Odpor a vzdor sú bariéry, ktoré nám bránia podieľať sa na hojnosti a šťastí.
Akt odpustenia smerovaný k sebe samému otvára dvere k vysporiadaniu sa s vlastnou vinou, hanbou alebo sebanenávisťou.

Odpustenie má silu uzdraviť bolesť. Je ústrednou témou väčšiny svetových aj lokálnych náboženstiev. Niektorí psychológovia ho považujú za cieľovú fázu procesu prekonania významnej straty alebo bolesti. Odpustenie môže byť oslobodením sa od zakoreneného hnevu, averzie, krivdy alebo životnej trpkosti. Odpúšťať môžeme osudu, svetu, spoločnosti, ľuďom vzdialeným, blízkym aj najbližším, svojmu telu, sebe.

Skutočné odpustenie dáva novú šancu chronicky konfliktným toxickým vzťahom. Vzťahom, kde jeden zranil druhého. Odpúšťať môžeme veľké aj malé veci.
Odpustenie je odloženie roly obete a otvorenie sa budúcnosti. Je vyslobodením z utrpenia a bolesti.

Keď máme v živote nejaký problém, obyčajne to znamená, že je potrebné niekomu odpustiť.

Pokiaľ voľne neplynieme na vlne života, pravdepodobne sme sa upli na nejaký okamžik v minulosti. Môže to byť ľútosť, smútok, ublíženie, strach alebo vina, hanba, hnev či odpor, niekedy dokonca i túžba po pomste. To všetko pramení z neschopnosti a neochoty odpustiť, odpútať sa od minulosti a žiť prítomnosťou.
Odpoveďou na akékoľvek liečenie je vždy láska. Cesta k láske vedie cez úctu a odpustenie.

Mnohí túžime po pokoji. Túžime po tom, čo nemáme. Hľadáme rovnováhu. Stav, ktorý prevažne prežívame, je stav nepokoja. Náš pokoj je stále rušený udalosťami, ktoré zažívame, ale aj našimi vlastnými myšlienkami, rozhovormi, pocitmi. Tak, ako nemožno bez následkov poškodenia donekonečna naťahovať tetivu v luku, tak nie je možné dlhodobo bez následkov zotrvávať v stave nepokoja. Odpustením sebe a svetu prichádza do duše človeka pokoj.

Odpustenie je cesta pokory a trpezlivosti

Uvoľnenie negatívnych zážitkov nejde rýchlou cestou, ale postupným uvoľňovaním. Všetko, čo sa nám deje v živote, má svoj význam. Za svoj život sme zodpovední my sami, nikto iný. Nemôžeme nikoho iného viniť za to, čo prežívame v našom živote, to my sme zasiali príčiny nášho súčasného života. Dnešok je dôsledkom včerajška.

Ak dokážeme prebrať zodpovednosť za svoj život, potom sa dokážeme aj ospravedlniť tým, ktorým sme vedome alebo nevedome ublížili myšlienkou, slovom alebo skutkom. Potom môžeme požiadať o odpustenie iných, buď osobne, alebo mentálne. Ospravedlňme sa a poďakujme, že nám bolo odpustené. Len tomu môže byť odpustené, kto sám dokáže odpustiť. Vyplýva to zo zákona rezonancie. Nemôžem dostať to, čo sám nechcem dať.

Ak cítite pocit krivdy, ak vám bolo ublížené, alebo to tak cítite, potom odpustite všetkým, čo vám kedykoľvek akokoľvek vedome alebo nevedome ublížili myšlienkou, slovom alebo skutkom. Odpustite na celej úrovni vašej existencie.

Dôležité je porozumieť, že neochota odpustiť je prejavom túžby po pomste. Je trestom vykonávaným na tom, komu nechceme odpustiť. Treba však porozumieť tomu, že v skutočnosti trestáme seba. To my máme nepríjemný pocit, to my máme blokovanú energiu, to my máme nesprávny postoj k životu. Zmeňme ho teraz.

Každý človek koná najlepšie, ako v danej chvíli dokáže.

Niekedy pritom ubližuje z nevedomosti sebe aj iným. Ak ubližuje iným vedome, nevie, že tým ubližuje najmä sebe.
Neochotou odpustiť trestáme iných aj seba za to, že konali najlepšie, ako v danej chvíli vedeli.

Ak si človek ubližuje vedome sám sebe, je za tým neúcta k sebe, životu alebo zúfalé volanie po pozornosti, láske, ktorú takýto človek nenachádza v sebe. Cesta k láske vedie cez úctu. Kto chce nájsť lásku v sebe, mal by ju hľadať cez úctu k sebe i k druhým.

Odpustením dávame sebe i druhým slobodu byť takými, akí sme. Je to prijatie, akceptácia. Ak si kladieme podmienky, v skutočnosti neakceptujeme, podmieňujeme. Slnko si nekladie podmienky a ani si nevyberá, na koho bude svietiť a koho vynechá. Miluje nás bezpodmienečne.
To najdôležitejšie je odpustiť Bohu, ak v neho veríme, ak mu niečo vyčítame a potom treba odpustiť sami sebe všetko, čo nás ťaží a zväzuje s minulosťou. Poďakujme za dar Odpustenia.

Tradičnou havajskou technikou odpustenia je Hooponopono.

Vďaka nej sú Havajčania šťastní ľudia. Oni nič toxické vo vzťahoch neprenesú cez noc, my si to vláčime na ramenách celé roky.

Milujem ťa. Ospravedlňujem sa. Prosím, odpusť mi. Odpúšťam ti. Odpúšťam si. Ďakujem.
„Aloha wauia oe. Ua kaumaha au. E kala mai `oe ia`u. Mahalo.“

Havajská technika Hooponopono prispieva k čisteniu nášho podvedomia, v ktorom máme uložené mentálne bloky. Bloky, ktorými sme si zablokovali energiu. Tak ako stojatá voda sa zakalí, tak zablokovaná energia v nás spôsobuje bolesť v duši i tele. Odpustenie rozpúšťa skryté, ignorované programy, ktoré nás už nepodporujú v cieli dosiahnuť pokoj v duši, spokojnosť, hojnosť v živote, radosť a šťastie.

Hooponopono, odpustenie, je technika, ktorá umožňuje návrat do prirodzeného stavu bytia, do stavu, v ktorom sme prirodzene sami sebou.
Hooponopono, odpustenie je spôsob, ako uvoľniť energiu starých emocionálnych bolestí, ktoré v nás vyvolávajú nerovnováhu a následne i choroby.

Klasický prístup k riešeniu ťažkostí spočíva v presvedčení, že jadro problému leží v klientovi, nie terapeutovi. Terapeuti si často myslia, že sú tu preto, aby pomáhali ľuďom, alebo aby ich zachraňovali. Pri havajskej tradičnej metóde Hooponopono je to inak – skutočnou úlohou terapeutov je uzdraviť samých seba z programov, ktoré vidia vo svojich klientoch.

Ak si očistia program, ktorý s ním zdieľajú, ktorý v ňom rozpoznali, uľaví sa obom stranám.
Príčina je opäť v zákone rezonancie. Podobné priťahuje podobné. Terapeut pritiahne takého klienta, v ktorom sú podobné toxické programy ako v terapeutovi. Na úrovni energie, ktorou sme, sme všetci v Jednote, Advaite (advaita zo sanskritu = nedvojnosť).

Nedávno sa moja klientka podelila o túto svoju skúsenosť, rád ju s vami s jej dovolením zdieľam ďalej:

„Od detstva som mala veľmi rada zvieratá a akékoľvek ich utrpenie som veľmi zle znášala. Každý film, knihu (a nehovoriac o osobných zážitkoch) o zvieratách som veľmi prežívala a akékoľvek ich utrpenie som spracovávala celé týždne a mesiace. Nezvládam návštevy cirkusov ani ZOO – okamžite sa mi hrnú slzy do očí a mám tendenciu sa im v duchu ospravedlňovať. Zvieratá boli pre mňa vždy veľmi citlivou témou. Po stretnutí s etikoterapeutom, na jeho radu som jedného dňa meditovala s cieľom – ospravedlniť sa zvieratám za všetko, čím som im ja a ľudia vôbec ublížila/i. Môj vnútorný meditačný priestor je od istého momentu lúka. A tak som sa v meditácii na tú lúku postavila a začala som s Hooponopono – ospravedlnením sa zvieratám. Po chvíli prišla tmavá postava, ktorá len ticho a bez akéhokoľvek komentára počúvala a čakala. Zopakovala som to niekoľkokrát a úprimne povedané, ani neviem ako, po chvíli som jemne zadriemala. Prebral ma silný hlas vrany, ktorá mi krákala za oknom, a ja som mala intenzívny pocit (vlastne istotu:-), že mi hovorí: „Vráť sa, čakajú ťa…”
Vrátila som sa do meditácie a tmavá postava tam stále bola. Zopakovala som Hooponopono a na mojej lúke sa začali objavovať zvieratá. Bolo ich množstvo a všetky sa na mňa dívali. Pokojne a s láskou. Čakali a počúvali a CHCELI MI ODPUSTIŤ. Áno, mala som pocit, akoby to chceli viac ako ja. Bolo to úžasné. A potom, v jednom momente, som to ich odpustenie pocítila. Nikdy v živote som nič také čisté nezažila.
Dokonalé odpustenie, akého je schopný len málokto z nás ľudí – neboli v ňom žiadne výčitky, vyratúvanie a pripomínanie minulosti a žiadne podmienky do budúcnosti. Nebolo v ňom žiadne ale, bolo BEZ PODMIENOK a ABSOLÚTNE. Zaliala ma neuveriteľná záplava čistej lásky, pokoja a súcitu. Veľmi som plakala, ale boli to slzy obrovskej úľavy. A zvieratá prichádzali bližšie. Mohla som sa ich dotknúť a pohladiť ich. Po chvíli som sa poďakovala a vrátila. Odvtedy sú na „mojej lúke” stále… Nielenže sa môj vzťah k zvieratám upokojil a dnes už nemám taký strach z niektorých z nich (pavúky a pod.), ale prežila som neuveriteľnú skúsenosť dokonalého odpustenia. Takého, aké má byť. Odvtedy to mám ako vnútorný vzor, keď odpúšťam ja. Viem, aké to je – aký je to pocit, keď odpustím bez podmienok.
Som zvieratám za tú lekciu veľmi, veľmi vďačná.”

Cvičenie, ktoré vám umožní ľahšie odpúšťať:

Ak nás vo vzťahu postihne čokoľvek, čo vyvolá otázky, pochybnosti či bolesť, nech je jadro problémov kdekoľvek, odpovede sa nám dostane, keď sa úprimne prikloníme k partnerovi.
Spojenie s partnerom a poznanie nového stupňa spojitosti je liekom na vyliečenie vzťahu. Dokáže vyliečiť všetko, čo sa niekedy do vzťahu vplietlo, čo ho narušilo, či už ide o chlad, pochybnosti, nudu, strach, prázdnotu, pocit, že sme bezcenní.
Ak vykročíme v ústrety partnerovi, neznamená to, že sa vzdávame vlastnej pozície či vlastných hodnôt. Znamená to jednoducho, že k svojmu partnerovi vykročíme s láskou.

Cvičenie

Urobte si čas a predstavte si, ako vyzerá problém, ktorý medzi sebou s partnerom máte.
A teraz si predstavujte, ako robíte krok smerom k partnerovi, vnímajte, ako sa k nemu približujete stále viac.
Ak už sa vzájomne skoro dotýkate, urobte ešte ďalší krôčik a prekročte tak problémy, chlad, pochybnosti aj strach – došli ste celkom k partnerovi.

Ak máte s niekým konflikt alebo cítite, že ste sa mu vzdialil, priblížte sa k nemu.
Môžete to urobiť buď fyzicky, alebo mu napísať list. Podeľte sa s ním o pravdu o svojich vlastných pocitoch, nesnažte sa partnera meniť, ale povedzte mu:
„Nedovolím, aby sa toto vplietlo medzi nás. Chcem to s tebou zdieľať. Ďakujem za vyriešenie problému, ktorý medzi nami stál. Vážim si tento pohyb vpred – vážim si teba i seba.“

Toto spojenie vám bude prospešné: dotyčný človek sa stane vaším spojencom, partnerom, kamarátom, milovaným a nakoniec aj tým, kto vás zachráni.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Všetci potrebujeme podporu

Ak skutočne milujeme, vnímame a rešpektujeme milovaného človeka vždy ako niekoho, kto má úplne samostatnú, odlišnú identitu a podporujeme ho v tom, aby takouto nezávislou a jedinečnou osobnosťou zostal.
M. Scott Peck

Všetci občas potrebujeme a túžime po podpore. Podporu potrebuje aj naše telo, poskytuje jej ju chrbtica. Drží naše telo vzpriamené. Podporu našej kostre dávajú svaly, svaly podporujú šľachy. Krv podporuje bunky. Jednotlivé orgány sa tiež navzájom podporujú, a tak celé naše telo je harmónia vzájomnej podpory. Dobre podporované telo už na pohľad vyzerá dobre, zdravo a šťastne.

Rovnováha v našom tele je dovtedy, kým je celé telo nastavené na bezpodmienečnú, láskyplnú vzájomnú podporu všetkých našich buniek a orgánov.
Podporovaný človek sa cíti sebaisto a bezpečne. Rovnako podporu potrebuje aj naša duša.

Akú podporu však v skutočnosti hľadáme?

Veľmi často, nasmerovaní na vonkajší svet, hľadáme podporu mimo seba. Hľadáme ju vo vzťahoch u iných ľudí, hľadáme ju v prírode, vo zvieratách. Mnohí ju hľadajú vo vzťahoch, zábave, jedle, alkohole, drogách. Skúšame vždy znovu a znovu, čo nám môže podporu poskytnúť a čo naopak maximálne jej ilúziu.
Ak nám podpora dlhodobo chýba na úrovni tela, telo začne chradnúť, kriviť sa, prepadáva sa do seba, je bez podpory a opory, cítime sa neisto, cítime v tele napätie.
Ak chýba podpora našej duši, prichádza smútok, pocit osamelosti, depresie, beznádej.
Občas zažívame momenty, keď sa nám podpory a opory dostáva. To mám lieči dušu, máme pocit istoty, sme spokojnejší, cítime sa v bezpečí.

Precíťte na chvíľu, aký máte pocit, keď sa vám od niekoho dostáva podpora. Keď cítite, že je iný človek s vami prepojený, keď vás spája porozumenie, súlad.
Cítite sa príjemne, cítite prepojenie, energia vám rastie, ramená sa automaticky dvíhajú. Je to príjemný pocit.

Naopak, ak ste odmietaní, ak sa vám nedostáva podpory, ak nie ste prijímaný a pochopený, ak musíte so životom bojovať, ako sa cítite?

Ste unavení? Je to nepríjemný pocit?

Predstavte si teraz človeka, ku ktorému cítite úctu, správate sa k nemu s úctou a hovoríte s ním úctivo, láskyplne. Vnímajte ten príjemný hlboký pocit úcty v sebe.
A teraz sa rozpamätajte, ako to robíte vo vzťahu k sebe?
Kritizujete sa, nadávate si, obviňujete sa, trestáte sa, prejavujete nespokojnosť sami so sebou? Vnímajte rozdiel vo vašom vnútornom postoji k človeku, ktorého máte v úcte a k sebe.
Ten rozdiel je váš potenciál na zvýšenie sebaúcty.

Ako podporu získať a nekradnúť?

Používame rôzne stratégie a taktiky. Platí však, že ak nám ide primárne o získanie podpory, je to ťažké a namáhavé. Vyžaduje veľa energie, kým podporu získame.

Etikoterapia, rozpoznávanie pravdy o sebe samom, ako príčinná metóda, vidí bezpečnú, účinnú cestu ako podporu získať od iných, v ochote a vôli ju aj poskytovať iným.

Na to treba myslieť vtedy, keď potrebu podpory nepociťujete. V stave, keď už svietia všetky výstražné kontrolky, keď ste v úzkosti, je veľmi neskoro a ťažké dávať podporu iným. Vtedy ju sami potrebujeme, často sme v strese, panike.

Kto rád dáva iným, kto je tu aj pre iných vtedy, keď sám podporu nepotrebuje, tomu prichádza v pravý čas. Je totiž s vesmírom synchrónny.
A tak dávanie a prijímanie je v rovnováhe.

Ak sa vám nedostáva podpora vtedy, keď ju potrebujete, život vám ukazuje na stav nerovnováhy. Hľadajte v tom prípade svoj stred. Zlatú strednú cestu.

Ak si zadefinujete zámer, že chcete denne venovať určitý čas vedomej podpore iným, príležitosť sa vám veľmi rýchlo naskytne a ukáže.

Dôležité je však držať sa zlatého pravidla, podporovať môžeme iba toho, kto o podporu žiada alebo s ňou súhlasí. Nemusí to byť vyslovene verbálne vyslovená žiadosť. Prosba o podporu môže vyplynúť z kontextu, môžeme ju empaticky vycítiť. Môžeme ju zachytiť pohľadom, uvidieť v očiach človeka. Mali by sme si však byť istí, že k podpore máme súhlas. Najlepšie je si to overiť.

Napríklad vetou: Môžem ti pomôcť?

Veľa nedorozumení vzniká aj vtedy, ak máme každý inú predstavu o tom, akú podporu potrebujeme a akú máme poskytnúť. Často chceme prebrať zodpovednosť za človeka, ktorý podporu potrebuje tým, že hľadáme riešenie, riešime jeho problém. K tomu však nemáme dostatok informácií ani jeho životné skúsenosti, zručnosti a kompetencie a prekážkou môžu byť aj naše rozdielne postoje. Preto najčastejšie na dobre mienené rady reagujeme podráždene, cítime vnútorný odpor. Všimnite si, že vždy, keď vám niekto priamo hovorí, čo máte robiť, prirodzene sa uzavriete. Možno rovno prejdete do obrany alebo útoku.

Podporiť účinne iného človeka môžeme už tým, že ho účinne s plnou pozornosťou vypočujeme.
Schopnosť aktívne počúvať je však zručnosť, ktorú je dôležité rozvíjať, aktívne sa ju učiť.

Neprichádza sama od seba. Všimnite si, ako často navonok ste s iným človekom, počúvate ho, ale v skutočnosti sústredíte svoju pozornosť na svoje vlastné myšlienky. Ak súbežne premýšľate o téme, o ktorej hovorí váš partner, je to ešte čiastočne venovaná pozornosť. Ak však premýšľate o niečom úplne s jeho témou nesúvisiacom obsahu, napríklad, že vás zdržiava, že musíte nakúpiť a podobne, potom ten človek cíti váš povrchný záujem a cíti, že podporu nedostáva.

Sme zodpovední za svoje myšlienky.

To najcennejšie, čo môžeme dať inému človeku, je naša pozornosť, dávame ňou sami seba.
Všetci túžime po úcte.

Táto vnútorná túžba, potreba, aby nás mali ľudia v úcte, nám ukazuje, aký potenciál máme vo zvýšení vlastnej sebaúcty. To, čo mnohí vo vzťahu k iným považujeme za prirodzené, oveľa menej uplatňujeme sami k sebe.
Všetky náboženstvá nám ukazujú, ako dôležité je mať Boha/ Božstvo v úcte. Prirodzene uctievame to, čo nás presahuje. Úctu máme a cítime k prirodzeným autoritám.
Už menej k niekomu, koho správanie sa nám nepáči, kým pohŕdame, koho kritizujeme. To často robíme aj sami sebe, preto sa potom nemáme v úcte, a preto ju očakávame od iných. Všetky náboženstvá pritom zdôrazňujú skutočnosť, že Boh je všetkým a všade, že Krista máme všetci vo svojom srdci.

Preto múdri ľudia neukazujú prstom na chyby iných, ale majú ich slabosti v úcte. Chápu ich podstatu.
Nevieme sami seba podporiť hlbokou úctou, lebo máme vysoký potenciál zvýšiť si sebavedomie. Sme si málo vedomí seba, uzavretí v tele a hmotnej telesnosti sme stratili vedomie o tom, kto sme. Málo v sebe cítime predkov, a to už aj tých najbližších a už vôbec nie tých vzdialenejších. Všetci pritom v nás sú prítomní, vytvorili naše telo, a my nesieme aj ich témy.

V knihe kníh, v Biblii je odkaz na odporúčanie: „Cti otca svojho a matku svoju.“ V niekom to vyvoláva odpor, odmietnutie.

 

Aký to má dôvod?

Čo človeku bráni mať v úcte tých, od ktorých dostal telo, chrám svojej duše?

Je to ignorácia, nevedomosť, že naše telo, za ktoré často sami seba považujeme, patrí v skutočnosti našim rodičom, polovica matke a druhá otcovi. Kto dokáže precítiť vďačnosť za život, ktorý dostal, toho potom jeho vnútorné zdroje, predkovia môžu účinne podporovať z vnútra.

Duchovne prebudení ľudia túžia po rýchlom raste, mystických zážitkoch, predstavujú si anjelské svety, otvárajú si tretie oko, rozvíjajú intuíciu, komunikujú s vyššími svetmi. Zameriavajú sa na vyššie čakry. Pritom často nemajú pochopenú, prečistenú koreňovú čakru, muladharu, ktorej téma je: Kto som?

Jej témou je pochopenie toho, kto som? Kto sú moji predkovia, moja rodina a rod?

Ak človek dôsledne neprebáda tému koreňovej čakry, nie je dostatočne zakorenený a možno pohŕda telom a hmotou, potom ulieta.

Ako rozpoznáte takto „uleteného“ človeka?

Tu na Zemi sa necíti dobre, túži byť niekde inde. Necíti sa tu byť doma. Necíti zmysel života tu na Zemi a ani jej podporu. Zem, príroda a ani ľudia okolo takéhoto človeka podporovať nemôžu, lebo podporu nevedome odmieta.

Podľa Tao človek spája Nebo a Zem.
Ak túžite po podpore, začnite podporovať iných, tým podporíte sami seba.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Etikoterapiou k pokoju v duši

Mnohí túžime po pokoji. Túžime po tom, čo nemáme. Hľadáme rovnováhu. Stav, ktorý prevažne prežívame, je stav nepokoja. Náš pokoj je stále narušovaný udalosťami, ktoré zažívame, ale aj našimi vlastnými myšlienkami, rozhovormi, pocitmi. Tak, ako nemožno bez následkov poškodenia do nekonečna naťahovať tetivu v luku, tak nie je možné dlhodobo bez následkov zotrvávať v stave nepokoja.

V evanjeliu sv. Ján píše: „Ježiš vo svojej reči pri poslednej večeri hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“

Aký pokoj, hľadáme vo svete, metrixe?

V Ježišovom posolstve je naznačené, že vo vonkajšom svete môžeme nájsť maximálne uspokojenie, aj to len dočasné, nie pokoj. V pôžitkoch, jedle, sexe, zábave, relaxe. Po napätí, pracovnom zaťažení, po dlhom prepínaní síl, po boji, obranách a útokoch túžime zrelaxovať, oddýchnuť si. Vyliečiť si rany. Pre niekoho je to dovolenka, pre iného spánok alebo prechádzka či stretnutie s priateľmi. Pre ďalšieho zábava, možno alkohol alebo milenka, milenec. Veľa očakávaní vkladáme do dlho odopieraného relaxu, napriek tomu často k naplneniu týchto očakávaní nedôjde. Dovolenka je plná stresu, opäť napätie a nepokoj rastie. Vzťahy sa komplikujú.

Kde hľadať pokoj, po ktorom túžime?

Pokoj sveta je pokojom, ktorý hľadáme mimo seba, ale nepokoj ten predsa máme v sebe. Pokoj Kristov je, naopak, pokojom zvnútra. Spojme si do reťazca slová pokoj a spokojnosť. Trvalo udržiavaný stav spokojnosti vedie k pokoju v duši, pokiaľ človek má vyliečené vzťahy.

Etikoterapia vidí príčinu nepokoja, napätia, ale aj chorôb v narušených vzťahoch. Tie môžu byť narušené buď k iným, sebe alebo aj celku, ktorého sme súčasťou, a ktorý nás presahuje.

Ak máme na niektorej rovine narušené vzťahy, dôsledkom je nespokojnosť, a teda neprítomnosť pokoja v duši. Ten sa prejavuje podráždením, všetko nás hneď rozčuľuje, hnevá. Ale aj narušeným spánkom. Človeka prenasledujú myšlienky, ktoré sú nepríjemné, hryzie ho svedomie. Je to signál, že niečo nie je v poriadku. Ak je človek nasmerovaný na vonkajší svet, príčinu nespokojnosti hľadá mimo seba.

Neskôr sa dlho udržiavaná nespokojnosť prejaví narušeným krvným tlakom a reťazením rôznych ochorení. Nepokoj deštrukčne narúša našu psychiku i telo. Je to akoby sme niečo na svojom vzhľade chceli upraviť v obraze zrkadla.

Takto sa prejavuje ignorácia, neznalosť základného zákona, ktorý pôsobí vo vesmíre – zákona rezonancie. Ak mu rozumieme a chápeme, že podobná rezonancia priťahuje rezonanciu podobnú, potom v tomto zákone a jeho správnom uplatňovaní môžeme nájsť cestu k pokoju.

Dlhodobo udržiavaná nespokojnosť vedie k sebadeštrukcii. Nič nie je v poriadku, čokoľvek, na čo pozrieme, nás znepokojuje, rozčuľuje, vyvoláva stav úzkosti, strachu a napätia. Ak v takomto vzorci správania, takejto životnej stratégii zotrvávame, bude sa stále prehlbovať. Neskôr už nájdeme úľavu iba v sedatívach, antidepresívach, ktoré však neliečia príčinu, iba nás nakrátko od tlaku oddelia, respektíve znecitlivia našu vnímavosť voči nemu. Je to slepá ulička, ktorú mnohí opätovne skúšajú a hľadajú z nej cestu von. Zo slepej uličky však existuje iba cesta späť. Musíme sa teda vrátiť na počiatok. Ku križovatke, kde sme opustili svoj vnútorný pokoj a vydali sa cestou nespokojnosti.

Ako premýšľa nespokojný človek? Kde sú korene jeho nespokojnosti?

Nespokojný človek je s máločím skutočne spokojný. Na všetkom mimo seba vidí chyby, nedostatky. Kritikou sa usiluje zvrátiť tento stav a upozorňovať na to, ako by veci mali vyzerať, ako by mali ľudia premýšľať, konať. Človek sa usiluje zmeniť svet na svoj obraz tak, ako ho on považuje za správny. Má vytvorený obraz sveta, akoby mal vyzerať a robí všetko preto, aby dosiahol taký obraz svojho sveta, ako si praje. Používa na to silu, manipuláciu, svoju inteligenciu. Takáto životná stratégia môže pretrvať celý život. Takto zmýšľajúci a konajúci človek odchádza z tohoto sveta nespokojný, nenaplnený, ukrivdený. Odchádza v bolesti, svoje peklo života si berie so sebou do večnosti.

Postupne dospeje k poznaniu, po mnohých skúsenostiach, pokusoch a omyloch meniť vonkajší svet, že ho v skutočnosti meniť nemôže. Berie mu to príliš veľa energie a únava ešte viac prehlbuje nepokoj, preto obráti všetku nespokojnosť proti sebe. Nespokojnosť otočená proti sebe má za dôsledok zníženie sebaúcty, sebavedomia, sebadôvery a sebalásky. Jej príčinou je nedôvera v inteligenciu, ktorej sme súčasťou, teda pýcha. Začína trvalá bolesť duše. Nepomáhajú návykové látky, ani iný únik. Človek nemôže utiecť sám pred sebou.

Takýto človek sa nemá rád, stále sa vo vnútornom dialógu kritizuje, poúča, akým by mal byť, zdôrazňuje svoje slabé miesta. Sebadeštrukcia takto prerastie v úplné sebazničenie. Prichádzajú ťažké zdravotné poškodenia, psychické poruchy, ochorenia na telesnej úrovni, ťažké diagnózy.

Takto ťažko prežitým životom získava človek osobnú skúsenosť, že napriek toľkej sebakritike, trvalej nespokojnosti nedosiahol vytúženú spokojnosť so sebou i svetom, a teda ani vytúžený pokoj. Jediným zmyslom takto prežitého života sa stáva poznanie, že zotrvávať v takomto stave je slepou uličkou. Ľudská duša si túto skúsenosť nesie so sebou. Mnoho ľudí potom presne vie, čo v živote nechce. Čomu sa potrebujú za každú cenu vyhnúť. Dôsledkom obrátenia pozornosti na negatívne aspekty života, ktorých sa túži vyhnúť, je nárast stresu, čo je opäť príčina nepokoja. Zatiaľ nevedia, čo chcú.

Kde je cesta?

Etikoterpia vychádzajúc z poznania zákona rezonancie odporúča prepólovať z nespokojnosti na spokojnosť.
Pomalými krokmi cez sebauvedomovanie hľadať to, čo ma napĺňa. Rozpamätať sa na svetlé okamihy života. Na lásku, priateľstvo, zdieľanie. Na harmóniu, na všetko krásne, čo život priniesol. Napĺňať postupne svoj džbán života spokojnosťou a vďačnosťou. Namiesto milióna vecí, ktoré nechcem, sa zamerať na niekoľko takých, ktoré chcem. Napríklad mať pokoj v duši a byť šťastný.

Uvedomiť si, čo všetko v živote mám, čoho všetkého sa mi dostáva. Namiesto porovnávania sa s inými, čo je porovnávanie neporovnateľného, radšej zamerať svoju pozornosť na uvedomenie si svojho rastu. Vidieť každý aj ten najmenší pokrok, každý krok vpred oceniť a byť si zaň vďačný.

Cesta k takémuto sebauvedomovaniu vedie cez liečenie mnohých emočných zranení, ktoré sa v človeku nahromadili, cez hľadanie vlastnej emočnej slobody. Vyliečiť si emočné zranenia je možné len na emočnej úrovni. Mnohí si myslia, že stačí porozumieť. Porozumieť, pochopiť je dôležité, ale je potrebné nahromadené napätie aj uvoľniť. To na emočnej úrovni prichádza cez katarziu, slzy. Či už sú to slzy dojatia, porozumenia alebo slzy odpustenia, vždy liečia dušu.

K spokojnosti vedie cesta cez múdrosť.

Múdrosť má zdroje v informáciách, poznatkoch, skúsenostiach a zručnostiach a správnych postojoch. Ich prienikom je hlboké poznanie, poznanie života i seba samého.

Práve túto múdrosť, poznanie v sebe obsahuje modlitba sv. Františka Assiského: „Bože, daj mi spokojnosť prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, daj mi odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť, no daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.“

Túto múdrosť má v sebe aj príbeh, ktorý v Indii rozprávajú mnísi – svámiovia deťom a ľuďom na satsangoch. „V srdci človeka žijú dve Bohyne. Bohyňa múdrosti Sarasvatí a Bohyňa hojnosti Mahalakšmí. Ak sa budete klaňať a prosiť Mahalakšmí o bohatstvo, ona pred vami bude stále utekať a vábiť vás, aby ste jej slúžili. Ak však požiadate Sarasvatí o múdrosť, ona vám ju dá. Potom Mahalakšmí žiarli a začne vás rozmaznávať.”

Bystrí pochopili, tí ostatní skúsia nájsť pokoj tým, že budú chcieť niečo mať, niekým sa stať alebo cez iných naprávať tento svet, preraziť slepú uličku vlastnou hlavou.

Vidíme taký svet, aký máme v sebe.

Vonkajší svet je priemetom svetov, ktoré máme každý v sebe. Ak sme nespokojní so svetom, treba nazrieť do vlastného vnútra a nájsť tie postoje, ktoré nás nepodporujú v cieli žiť v pokoji, šťastní, hojnosti a radosti.

Mnohé naše názory, presvedčenia, poznatky nám už doslúžili. Prejavme im vďačnosť za to, že nás doviedli až do bodu, keď sme rozpoznali, že už ich nepotrebujeme. K poznaniu, že môžeme zaujať nové postoje, ktoré nás budú v cieli dosiahnuť spokojnosť podporovať. Ak to dokážete, budete so sebou spokojní a potom vo vašej duši zavládne pokoj.

Ak prijímame a dávame, sme v súlade so svetom, sme šťastným dieťaťom, máme radosť, cítime pokoj v duši, lásku v srdci, sme šťastní, spokojní.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu. Prajem vám nekonečný pokoj v duši, lásku v srdci a úsmev na perách.

Vladimír Červenák

Prajnosťou vytvárame svoj bohatší svet.

Zamyslime sa spoločne, aké dôsledky má, čo človeku prináša nastavenie na prajnosť a, naopak, na závisť.

Závisť všetci poznáme, či už sme ju rozpoznali v sebe alebo sa s ňou stretávame u iných. Dobre poznáme aj pocit, veľmi nepríjemný pocit, keď nás doslova zožiera závisť, alebo nám je závidené.
Etikoterapia odhaľuje, že práve tieto nepríjemné pocity, bolestivé pocity sú symptómami, že takáto emócia a myšlienky nám poškodzujú zdravie. Zablokujú prúd energie, životnej sily. Naše meridiány zostanú uzavreté, následne dochádza k zakysleniu organizmu, čo zas vytvára vhodné podmienky pre rozmnožovanie vírusov a baktérií. Ich úlohou je rozložiť „zomierajúci“ organizmus. Acidické prostredie neumožňuje regeneráciu organizmu. Až 80% zakyslenia si spôsobujeme zdravie poškodzujúcimi myšlienkami a emóciami.

Ktoré to sú?

Všetky tie, ktorými odmietame prijať život. Nesúhlasíme s ním, máme myšlienky typu – toto takto nemá byť. Je to toxický vzorec, ktorým sa bránime tomu, čo do nášho života prišlo alebo prichádza, prevažne ako dôsledok našich predchádzajúcich myšlienok, činov.

Aby ste mi správne porozumeli, tým nehovorím, že máme všetko, čo prichádza akceptovať, so všetkým súhlasiť. Hovorím, že je potrebné najprv prijať to, čo prichádza, tomu zodpovedá postoj – toto je tak a nasledujú otázky: Aké mám možnosti? Čo ďalej? Až potom, keď som situáciu prijal, ju môžem začať meniť tak, ako si prajem, aby sa vyvíjala, formovala. Tak sa stávame tvorcami plne zodpovednými za svoj život.

Ak sa chceme skutočne uzdraviť, nepodarí sa to tým, že svoju pozornosť zameriame výhradne na dôsledky. Ak považujeme vírusy, baktérie za nepriateľov a bojujeme s nimi, zvyšujeme ešte našu vlastnú vnútornú agresivitu, čím sa ešte viac oddeľujeme od vlastnej vitálnej energie, životnej sily.

Pokiaľ človek stratil sebadôveru, zažil veľakrát hlboký pocit bezmocnosti, keď doslova plakal bezmocnosťou, zapísal si do štruktúr svojho mozgu vzorec, ktorý bude donekonečna opakovať. Uverí vo vlastnú bezmocnosť, nemohúcnosť, opustenosť. To spustí celý reťazec toxických postojov, nenávisť, závisť, strach, smútok. Celú svoju psychiku doslova otrávi nedôverou. Dôsledky sa potom somatizujú na fyzickom tele ako ochorenia, poruchy v dôsledku blokovanej energie.

Napríklad oslabená dráha žlčníka spôsobí nedostatočné vylučovanie žlče, jej zahusťovanie, ktoré neskôr vedie k žlčníkovým kameňom, zápalom. Hlbokou príčinou je hnev, potláčaná agresivita, ktorá blokuje energiu potrebnú na správnu funkciu žlčníka.

Teraz sa však pozrime hlbšie na príčinu hnevu a agresivity.

Je ňou zameranie na to, čo v živote nemám, čo v živote mi chýba. Trvalý nedostatok lásky, pozornosti, osamotenosť, nepriateľský vzťah k životu uvrhne človeka do vysoko toxického vzorca obrán a útokov. Celý svet sa stane delom, ktoré mieri práve naňho.

Tak sa spustí vnútorný boj, ktorý zmätený človek premieta do svojho vonkajšieho sveta. Vznikajú konflikty, nedorozumenia, vojny. Vo vojne sa nič pozitívne nebuduje, po vojne zostávajú trosky a zranenia. Hlboké rany na duši človeka urobia svoju prácu. Nedôvera, strach sú jeho spolupútnici životom.

Takto postihnutí človek sa cíti ako obeť. Úplná alebo aj čiastočná bezmocnosť ho privedie k tichej alebo aj otvorenej závisti. Závidí tým, ktorí sa majú v jeho očiach lepšie.

Cesta von z tohto bludného kruhu vedie cez postupné uvedomovanie si možnosti aspoň krok za krokom meniť svoje postoje. Postupným prepólovaním na vďačnosť sa človek dostane k bodu, keď odpustí všetkým, ktorí mu ublížili a najmä sám sebe. Takýmto sebaprijatím a prijatím života si vytvára cestu k prepólovaniu na prajnosť.

Porozumie, že závisť je agresívny postoj, ktorým ničí Svet, v ktorom žije. Uvedomme si, že závistlivý človek si praje, aby ten, komu závidí, nemal to, čo nemá ani on. Teda na úrovni myšlienky si praje zničenie toho, čo závidí, aby sa situácia „spravodlivo vyrovnala“ – nemám ja, nemáš ty.

Uvažujte o tom, aký toxický je to postoj.

Zameranie na prajnosť prináša do duše pokoj, prináša vytúžený mier a umožňuje, aby do sveta človeka, ktorý je naplnený prajnosťou, prichádzala aj hojnosť.

Všetci si zaslúžime žiť v hojnosti, tešiť sa z darov a požehnaní, ktoré dostávame.

V úzkosti, strachu si nevšímame a nemôžeme vidieť, že k nám stále prúdia.

Ak ste sa našli v predchádzajúcich riadkoch, ak vám v živote chýba radosť, ak sa cítite bezmocní, začnite s jednoduchou technikou.

Každé ráno po prebudení sa zamyslite a nájdite, čo by ste chceli popriať niekomu, na kom vám záleží, koho máte radi.

Aké dary, aké požehnania by ste mu dopriali?

Potom si to isté doprajte aj sebe.

Prajnosť je vlastnosť, ktorou obohacujete svoj svet, vytvárate v ňom podmienky preto, aby hojnosť, zdravie, dostatok do vášho života tiekli veľkým prúdom.
Nájdite odvahu a nahlas prejavujte prajnosť. Tak aby sa manifestovala vo vašom živote. Stále rozdávajte a rozsievajte, potom budete žať to, čo sejete.

Vytrvajte v tejto technike aspoň 21 dní, mesiac. Čím viac buďte iným žehnať, čím viac budete prajní, tým viac prajnosti bude k vám prichádzať. Vyvarujte sa pritom podmieňovaniu. Nepodmieňujte s očakávaním, odkiaľ sa vám má prajnosť vrátiť, od koho konkrétne.

Možno tento vzorec opakujete od detstva, keď ste mali kritického rodiča a akokoľvek ste sa snažili, nedostávalo sa vám ocenenia.

Dôsledkom je chamtivosť, „chtíč“, ale aj obezita, keď jedlom a jeho hromadením, pahltnosťou sa snažíme nasýtiť do zásoby v strachu z nedostatku.

To najdôležitejšie je uvedomiť si, že to najcennejšie, čo máte, ste vy sami. Vy sami ste tou najväčšou odmenou, akú ste mohli dostať.

Vy sami sa môžete najviac oceniť, vy sami si môžete dopriať. Nemusíte si zaslúžiť sami seba. Už sa tak stalo. Užívajte si to.

Keď si toto uvedomíte, stanete sa slobodnými, začnete žehnať svetu, ktorým ste, začnete obohacovať iných aj seba.

Hojnosť v živote si blokujeme nesprávnym postojom k nej.

Byť prajným človekom vyžaduje mať správny postoj k peniazom a bohatstvu ako takému. Možno máte toxický vzorec pochopenia, že bohatstvo, peniaze sú zdrojom zla, že robia ľudí zlými. Je to naozaj tak? Videli alebo ste stretli ľudí, ktorí boli vo vašich očiach zlí a pritom boli chudobní? Určite áno.

Možno ste zažili situácie, keď sa vaši rodičia hádali pre nedostatok peňazí. Vytvorili ste si predstavu, že peniaze rozbíjajú rodiny a vzťahy. Je to však nezrelé pochopenie. Hádky boli dôsledkom vnútornej nespokojnosti vašich rodičov, tá vyvolala ich hádky.

Ak sa narušili nejaké vaše vzťahy a vy si myslíte, že na príčine sú peniaze, možno neboli v súlade vaše očakávania. Niekto od vás očakával peniaze a vy ste očakávali lásku. Takýmito neprávnymi postojmi ste si vytvorili nesprávny postoj k bohatstvu. Vyvolalo to vo vás hlbokú nedôveru, nespokojnosť. Tá je príčinou toho, že nemôžete iným žehnať, že nie ste schopní žiť v naplnení a dopriať iným aj sebe šťastie, hojnosť a lásku. Je potrebné uskutočniť vnútorné liečenie všetkých takýchto toxických presvedčení. Či už sa to naučíte sami alebo pomocou niekoho, kto vám v tom môže pomôcť, je potrebné takéto toxické vzorce rozpoznať a ukončiť.

Sú bariérou k hojnosti vo vašom živote.

Naučte sa vytvárať hojnosť vo svojom živote.

Buďte nadšení v tom, čo robíte. Žehnajte životu, žehnajte ľudom, naplňte sa pocitom dostatku a hojnosti na čas, aký dokážete. Cez uvedomenie si toho, čo už máte, čo už ste dostali, sa postupne naplníte pocitom dostatku.

Bohatý je ten, kto má dosť, nie ten, kto má veľa.

V momente, keď budete v sebe cítiť pocit dostatku, pocit hojnosti, začnete dostatok a hojnosť do svojho života ako magnet priťahovať.

Rozhodnite sa pre to vedome, urobte si zámer, jasné rozhodnutie, ktoré manifestujte energiou vašich slov sebe aj iným tým, že slovami tento pocit hojnosti v sebe vyjadrujte navonok a nahlas.

Trénujte prajnosť každý deň a vytrvajte.

Poprajte si s najbližšími už ráno po prebudení krásny deň, doprajte si pri tom úsmev.

Možno nie je pre vás prirodzené usmievať sa. Začnite sa to učiť. Je v poriadku, ak v tom budete spočiatku nešikovní, je v poriadku, ak to nebudete cítiť spočiatku ako úprimný úsmev alebo smiech. Ak vytrváte, ak to budete skúšať, pôjde vám to stále lepšie a lepšie.

Po príchode do práce poprajte kolegom skvelý deň, skvelé pracovné výsledky, nech im ide práca od ruky a nech im prinesie radosť. Zamerajte svoju vlastnú pozornosť na radosť z práce, ktorú robíte. Každá práca vám môže urobiť radosť už tým, že ste sa posunuli, že ste boli pre niekoho užitoční.

Ak vás vaša práca neuspokojuje, môžete hľadať inú možnosť, ako byť oveľa viac užitoční pre iných, neživte však svoju nespokojnosť s tým, čo práve robíte. Ak budete vašu pozornosť smerovať na nespokojnosť, práve ona vo vás porastie.

Keď nájdete priestor, ako byť ešte užitočnejší iným, pokojne pracovisko vymeňte a potom poďakujete za to, čo vám tá terajšia dala. Nedajte sa chytiť do vlastnej pasce nespokojnosti. To, čo živíte, vo vás rastie.

Večer, keď bilancujete deň, ktorý ste prežili, si premietnite, čo všetko vám dnes bolo dopriané, čo ste dopriali iným a čo sebe?

Poznačte si do zošita všetko, čo ste dopriali iným a čo sebe.

Po mesiaci si urobte inventúru, je v tom rovnováha?

Učte sa dopriať sebe tak, aby nič vo vás ani mimo vás voči tomu nenamietalo. Aby ste si dopriali spôsobom, že tým nikomu nebude vzaté ani nikto nezíska na váš úkor. Veľa ľudí sa rozdáva s neúctou voči sebe. Ak sa potom nenaplnia očakávania, zaplní ich pocit krivdy. Buďte múdri, udržujte obohacovanie v rovnováhe. Dávajte iným aj sebe s úctou k nim i k sebe.

Ak sa naučíte prepólovať k prajnosti, táto vaša nová kvalita, zručnosť začne napĺňať váš životný priestor. Budete sa cítiť stále napĺňaní, obohacovaní, milovaní.

Môžeme od života dostať všetko, čo sami sme pripravení a ochotní životu dať.

To má zmysel skúsiť to hneď teraz.
Rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Hoc žijeme v duálnom hmotnom svete, naše vedomie sa nachádza v priestore nedvojnosti, pokiaľ sme vnútorne spojení, celiství. Opačným stavom je oddelenosť nášho individuálneho vedomia, pýcha. Sme súčasťou kvantového poľa, kde každý bod tohto poľa si uvedomuje seba samého ako celok, ktorým sme.

Na týchto stánkach píšem o tom, ako kráľovná sebauzdravenia, etikoterapia nazerá na človeka a na svet. Som veľmi rád, že čoraz viac ľudí objavuje, akým užitočným nástrojom sebapoznávania je.
Napĺňa ma hlboká vďaka, že MUDr. Ctibor Bezděk, lekár, ktorý pôsobil aj na Slovensku, nám v etikoterapii zanechal posolstvo, ktoré sa dotýka duše.
Som vďačný za tento priestor, za to, že články si našli svojich čitateľov, robí mi radosť, keď dostávam na ne veľmi pozitívnu spätnú väzbu.
Etikoterapia patrí medzi kráľovské disciplíny sebapoznávania, dotýka sa nebies, nepoznaného tajomného v nás, ale zároveň je pevne ukotvená v zemi, racionálna a logická. Tak ako Tao, spája Nebo a Zem. Etikoterapeut alebo autoetikoterappeut prepája to, čo má na povrchu vo vedomí s tým, čo má hlboko v sebe. Prepája Nebesá i Zem.

Nie je to ľahká disciplína, vyžaduje vôľu a vytrvalosť. Vyžaduje hlboké odhodlanie spoznať pravdu o sebe, nech je akákoľvek, vyžaduje istú dávku odvahy dať dole masky, ktorými sme sa roky chránili. Odhaliť srdce. Vyžaduje stopercentnú ochotu zmeniť seba samého. Povedať životu, napriek všetkému, áno!
Pokročilí žiaci školy etikoterapie už dokážu rozumieť tomu, čo je človek ako multidimenzionálna bytosť. Dokážu sa orientovať v hre odrazov zrkadiel, kde nie všetky majú kvalitu tých Benátskych. Mnoho krivých zrkadiel nám tú pravdu zastiera, zneostruje, kriví. Tak radi podliehame ilúzii, a tak radi vidíme seba v lepších farbách, než aká je realita.
Nie je to však často tá skutočná pravda o nás. Všetky chyby, omyly, zlyhania, sú len ďalšia maska, nánosy procesu sebapoznávania, procesu učenia sa, procesu nášho rastu.
Učíme sa aj cez chyby a omyly. Učíme sa ako viac veci nekaziť, ako nerozbíjať naše vzťahy, ako byť múdrejšími, láskavejšími, súcitnejšími, duchovnejšími a pritom zostať človekom.
Škola etikoterapie je vysokou školou života, chodíme do nej všetci, dostali sme do nej pozvanie. Niektorí ju navštevujeme vedome, iní nevedome, ale ideme ňou všetci.
Sarita sa so školou etikoterapie stretla pred troma rokmi. Odvtedy v každodennom živote veľmi intenzívne vníma moje slová, Etikoterapia je rozpoznávanie pravdy o sebe samom v prítomnom okamžiku na rôznych úrovniach a poschodiach našej bytosti a rôznych uhlov pohľadu.

Ako sa pozrieť sám sebe do očí?

Aj keď táto definícia etikoterapie znie pomerne jednoducho, prax až taká jednoduchá nie je. Pozrieť sa sám sebe do očí v zrkadle správania svojich blízkych k sebe, prípadne v zrkadle udalostí okolitého sveta či v zrkadle vzťahu k sebe samému, to je umenie.
„Keďže sme sa s etikoterapiou hneď od prvého kontaktu viezli na jednej vlne, stala sa umením aj výzvou v mojom živote,“ zdôveria sa mi Sarita.
„Život mi hneď začal prinášať situácie, v ktorých som mohla byť architektom, bdelým divákom aj tvorcom zároveň. Všetky tie situácie boli v mojom živote aj predtým, pred etikoterapiou, ale nevidela som ich. Etikoterapia mi dala novú optiku, schopnosť vidieť to, čo predtým bolo mojim očiam neviditeľné. Rozpoznala som, že je to nádherná hra.“

Ako som klamala skôr, než som bola oklamaná

„Možno jednou z mojich najnáročnejších skúšok počas obdobia, v ktorom sa učím pozerať na seba a svet pohľadom rozpoznávania pravdy o sebe samej, bolo prijať a vyriešiť v sebe situáciu, keď sa rozišli cesty medzi mnou a priateľom. Našiel novú lásku a išiel za hlasom svojho srdca. Cítila som sa oklamaná, zranená, podvedená, strašne nahnevaná. Uvedomovala som si, že sú to všetko zdravie poškodzujúce pocity, ale nemohla som ich v sebe potlačiť, vedela som už, že potlačením by mi ublížili ešte viac, preto dostali voľný priechod. Tak som sa chvíľu utápala v slzách, zlosti, bezmocnosti.“

Bezmocnosť je mimoriadne toxický životný postoj, človeka úplne ochromí. Stáva sa strnulým a život z neho odchádza. V bezmocnosti človek stráca vieru v život, Boha, aj keď je veriaci.
Korene bezmocnosti sú kdesi hlboko v detstve. Niekde na úplnom začiatku sme si vytvorili nesprávne, nezrelé detské presvedčenie, že sme bezmocní, a tak sme sa cítili. Náš mozog túto situáciu zafixoval vytvorením synapsý, neurónových spojení, ktoré potom v ťaživých situáciách počas celého ďalšieho života generovali v tele pocit bezmocnosti.
Takéto nesprávne pochopenia, koreňové vzorce je potrebné ukončiť, prepólovať z pohľadu dospelého celistvého pohľadu.
Len tak môžeme odpustiť iným aj sebe, len tak sa môžeme vyslobodiť zo zajatia okov bezmocnosti, ne-mocnosti.

Podporil som Saritu, aby nepotláčala svoje emócie, ale aby našla spôsob ako prepólovať pozornosť z toho, čo ju zraňuje, ťaží, čo ju robí bezmocnou, na to, čo dáva tejto situácii zmysel.
„To sa ti povie, lenže on ma klamal, pošliapal všetky spoločné hodnoty, on, on, on…“ kričalo jej vnútro.
„Stop. Pozri sa na situáciu, dievča, z vyššieho poschodia. Nie on, ale ty. A tichý hlások dodal – je tvojím zrkadlom. Čo si ty urobila rovnako ako on? Ja? Nič. Mala som chuť hádať sa. Potom mi to však došlo. Veľakrát som priateľovi nemohla na rovinu povedať niektoré veci. Predpokladala som, že by ich nebral, alebo by mal veľa nepríjemných otázok, alebo som sa bála jeho odsúdenia. A hlások vo mne dodal: „Nepovedala si, moja zlatá, celú pravdu, teda si klamala. Na energetickej úrovni je klamstvo len klamstvom, nech si oblečie akékoľvek šaty.“

Ako prijať kyslé bobuľky hrozna

„Keď som toto zrkadlo pochopila na vlastnej koži, začala som prijímať s pochopením aj ďalšie situácie. Nie on, ona a ja, ale my ako ľudia, ako celok, ako energia, ktorá má z vyššieho pohľadu schopnosť ísť dopredu a silnieť napriek všetkému, čo hráme alebo na čo sa hráme v tomto živote. Prijala som teda môjho priateľa a jeho milú ako kyslejšie bobuľky hrozna vo mne samej, ako moje vlastné bobuľky. Ako niečo, čo som v sebe odmietala. A keďže boli kyslé a nedozreté a malé a moje, bolo ich treba s láskou a pochopením mojkať. Predstavte si, dalo sa to a, predpokladám, že to bol najdôležitejší, najlepší krok nielen v danej situácii, ale zároveň sa zrodil nový model môjho vnímania. Prevzala som totiž zodpovednosť za to, ako sa cítim. Ukázala som sama sebe, že mám v sebe zručnosť prepólovať zo zdravie poškodzujúcich pocitov na pocity zdravie podporujúce. Našla som tak pokoj, šťastie v sebe.“
Sarita si začala viac dôverovať, objavila schopnosť nachádzať možnosti, ako sa dostať do rovnováhy, ako nadobudnúť pokoj. S pocitom sily prichádzali inšpirácie, ako sa liečiť, ako sa cítiť silná, sebavedomá, zdravá, šťastná.

Ako porozumieť životu v nedvojnosti – advaite

Osobný príbeh Sarity je v tejto chvíli už len pozadím toho, ako zmeniť nielen uhol pohľadu, ale celú optiku, ktorou sa pozerala na svet, ako sa učila prebrať zodpovednosť za všetko, čo sa deje okolo nej, ako sa pozrieť na zdanlivú dvojnosť a vnímať ju z vyššieho pohľadu ako nedvojnosť, ako mnohosť v jednom.

V hmotnom svete sa stretávame stále s bojom protikladov, Protiklady sú zdanlivo, akoby v súperiacom, porovnávajúcom sa vzťahu. Plus a mínus. Toto plus a mínus vnímajme ako dve naše ruky, ktoré sú v skutočnosti jednou rukou, ktorá má dva konce, teda cez telo spojené. Ako dve naše nohy, ktoré tiež zdanlivo vyzerajú, že sú každá sama, ale sú prepojené telom. A takto je to aj v našom živote. Nekonečná špirála života je vlastne prúd energie. Má dva konce, dva póly, aktívny a pasívny, jeden pravotočivý, ten je dopredu smerujúci, je mužským princípom. Vystreľuje ako šíp, ako gama lúč, ako veľmi úzky lúč svetla, energie, ktorý je schopný rezať. To je to mužské presne určujúce, presne vymedzené, presne pomenované v nás.

Opačná strana špirály je ľavotočivá. Je to príjimajúci, nasávajúci, ženský princíp v nás, ktorý sa stále ako ulita slimáka otvára do väčšieho a väčšieho priestoru, a tak sa i vesmír rozpína donekonečna.
Tento princíp je možné objaviť úplne vo všetkom, je to zákonitosť energie, ktorá vytvára celý vesmír, celý hmotný svet. Zdanlivo je to duálne fungovanie, ale je to jedna energia. Kto to objaví, pochopí život. Porozumie seba.

Ako byť zodpovedný za život okolo seba

Pochopiť život v jeho konkrétnych situáciách, pochopiť jeho toky a energie vyžaduje stálu bdelosť. „Ako sa však vyrovnať z pohľadu nedvojnosti so zodpovednosťou za všetko, čo sa deje v našom blízkom, vzdialenejšom i ďalekom svete? Je vôbec možné byť zodpovednou za to, že niekto chytí nôž do ruky a zabíja? Je možné byť zodpovednou za to, keď v lese medveď napadne človeka?“ Tieto otázky si kládla Sarita.

„To sú dve situácie posledných týždňov, v ktorých som hľadala svoju zodpovednosť. Veru som potrebovala vyjsť o fraktál vyššie, aby som videla. A videla som – nie vždy som dala plnú pozornosť svojim deťom, deťom v škole, kde som učila. Možno som im nevedomky ublížila. Odpusťte, prosím, deti. Odpusťte, že nie vždy som vám dala bezpodmienečnú lásku, ktorú ste potrebovali.“
Pokračovala v úvahách..

„A útočiaci medveď? Prečo je v lese, v ktorom by mal byť doma, nervózny a agresívny? Pohľad na seba – do akej miery prispievam k podrazom voči prírode? Kde prižmúrim oči a som tolerantná k netolerantnosti k prírode? Z mojej, tvojej, našej myšlienky, z môjho, tvojho, nášho správania sa rodia presne takéto situácie, ktoré majú veľký potenciál byť lepšími a krajšími, ak si uvedomím/ -š/ -me, že som/si/sme zodpovední za všetko, čo sa deje v tomto svete.“

Sarita sa naučila, že prebrať zodpovednosť za SVOJ SVET neznamená iba starať sa o vlastné pohodlie a šťastie, ale cítiť sa byť zodpovednou za celý Svoj Svet.
„Predstavujem si to tak, že ak mám menej pekné myšlienky, napájam sa na energiu toho, čo v mojom svete vytvára to menej pekné. Ak však vytváram pohodové, krásne myšlienky, dopĺňam svojou troškou celý ten velikánsky priestor dobra všetkých ľudí na svete, ktorý vytvárajú pozitívnym myslením oni. Som s nimi v nedvojnosti. Vytvárame spolu silné pole energie dobra a lásky, z ktorého môžeme všetci spolu piť a rásť. Toto všetko som pochopila, keď mi etikoterapia odfúkla z očí prach, cez ktorý som nevidela advaitu – nedvojnosť. Kráčam však po ceste ďalej a cítim, že rastiem do šťastia.“
Rastieme spolu. Poďte rásť s nami.

DagmaRA Sarita Poliaková, študentka školy života, školy etikoterapie,
Vladimír Červenák

Čo nemôžem zmeniť, to môžem prijať.

Často za mnou prichádzajú klienti alebo žiaci školy etikoterapie s otázkou, ako zmeniť postoj, ak sú hlboko ponorení v problémovej situácii, ktorá na pohľad nemá riešenie, znepokojuje ich, hnevá, trápia sa ňou. Trápením ani hnevom sa však situácia nezmení. Príčinou toho, že sa hneváme, rastie v nás nespokojnosť, nepokoj, je obmedzená schopnosť prijať život s úctou taký, aký je. Život sám nás vysoko presahuje možnosťami, energiou, inteligenciou. Sme jeho súčasťou.

Ak sa zahľadíte na nočnú oblohu, uvidíte, aký obrovský je vesmír a celý vesmír vytvára život, ktorého sme súčasťou. Voľným okom pritom vidíme iba jeho malú zanedbateľnú časť. Odmietaním životných situácií staviame našu individuálnu osobnú energiu proti zvyšku energie celého vesmíru. Ako dopadne komár, ktorý poletí po autostráde a narazí do protiidúceho kamióna?

Všetci dobre poznáme tie situácie, keď sme akoby mimo prúdu života. Na čo človek siahne, všetko sa zamotáva, komplikuje. Vtedy v človeku rastie napätie. Vnímavejší „sebapozorovatelia“ si určite všimli, že takéto situácie prichádzajú vtedy, keď sme nesynchrónni so životnou energiou, so životom v jeho celistvosti. Inak povedané, keď sme sa oddelili, uzavreli vo svojich predstavách, plánoch, bez ohľadu na vnútorné, ale i vonkajšie námietky. Teda námietky vlastného svedomia alebo ľudí, ktorým sme vstúpili do života.

Nie vždy si uvedomujeme, či vstupom do teritória záujmov iného človeka narúšame jeho integritu, pokoj, alebo ho ohrozujeme v jeho potrebách. Je prirodzené vypýtať si povolenie na vstup do bytu či domu iného človeka. Oveľa menej prirodzené sa nám javí opýtať sa, či obťažujeme, alebo rušíme, alebo inak vstupujeme bez ohlásenia a súhlasu do života iných ľudí. Nie len kritikou, ale aj nevyžiadanými hodnoteniami a radami.
Príčinou je dobre známa pýcha. Teda stav, keď sa mentálne oddeľujeme od iných ľudí a konáme sebecky bez empatie, vcítenia a poznania, aké dopady má naše konanie na iných.

Na fyzickej úrovni sme zjavne oddelení tak, ako je samostatná každá naša bunka alebo orgán. Ich hranice sú zjavné a aj laik rozpozná, čo je pečeň a čo srdce alebo mozog. Na mentálnej úrovni sa oddeľujeme vždy, keď sa stotožňujeme s našimi fyzickými hranicami, o úroveň vyššie v kauzálnom tele, teda tele príčin a následkov, alebo ak chcete – v karmickom tele, má každé naše mentálne oddelenie svoje dôsledky. Tými sú strata energie, smútok, strata dôvery, a teda nárast strachu, smútku, depresie.

Zastavme sa a premýšľajme spoločne.

Pohrúžme sa do seba a počúvajme srdcom. Každé mentálne oddeľovanie sa od iných, prináša stratu. Stratu energie, stratu podpory, na fyzickej úrovni sa to prejavuje ako smútok a strach. Ak je človek dlhodobo smutný, nedokáže sa radovať, byť veselý a šťastný, ak prežíva úzkosť, obavy, strach, znamená to, že sa uzavrel sám v sebe, zahľadel sa príliš na seba. Nie do seba, na seba! Považuje sa buď za mimoriadne dôležitého, alebo naopak za menej, než v skutočnosti je. Sme oveľa viac, ako si myslíme, že sme. Sme živá energia Vesmíru obdarená inteligenciou a schopnosťou spoznať seba samú. V dôsledku oddelenia sa zníži človeku sebaúcta, sebavedomie, sebadôvera i sebaláska. Takéto sebaponíženie, sebaodpojenie od životného prúdu vedie k zmenšovaniu životného priestoru, k úzkosti. Takýto človek má vo svojom živote menej Svetla, ocitne sa v tme. Preto nevidí a nepočuje. Jeho intelekt stráca pružnosť, bystrosť.

Naopak, mentálne i fyzické spájanie sa vedie k opaku. Plodom spojenia je vždy Radosť. Spájame sa v rodinách, rode, národe, ľudskej komunite. Stretnutia, kooperácia, spolupráca na zmysluplných cieľoch vždy prináša zmysel našim dňom, prináša energiu, vitalitu, kreativitu, radosť a šťastie.
Premýšľajme o tom chvíľu spoločne. Spomeňte si na situácie vo vašom živote, keď ste sa oddeľovali, a keď ste sa spájali. Je vaša skúsenosť podobná môjmu popisu?

V akom mentálnom rozpoložení ste dnes?
Je to skôr radosť alebo skôr smútok?
Čo tomuto vášmu stavu predchádzalo?
Čomu a ako ste sa venovali v posledných dňoch?
Urobte si vnútornú inventúru a hľadajte súvislosti medzi spôsobom vašej vnútornej i vonkajšej komunikácie a tým, ako sa momentálne cítite.

Naučte sa porozumieť príčine a následku.

Ak teda zažívate situácie, s ktorými vnútorne nesúhlasíte, alebo im doslova vzdorujete, idete sami proti sebe. Tie situácie ste si vytvorili sami tým, ako ste mysleli, hovorili, konali. Teraz odmietate niesť dôsledky, zberať plody stromu, ktorý ste vysadili, to je akoby roľník bol nespokojný s tým, že žne ovos, keď sial ovos a túži žať kukuricu.

Čo seješ, to žneš, hovorí stará ľudová múdrosť.

Ako teda nájsť cestu k spokojnosti, prijatiu životných situácií?
Múdrosť našepkáva, že je potrebné byť všímavý. Všímať si, k čomu vedie oddeľovanie sa a k čomu spájanie sa.

Premýšľajte o tom.

Ak už som v situácii, ku ktorej cítim vnútorný odpor, ktorým je aj hnev a agresivita, potom ako prvé je potrebné pochopiť, že za takú situáciu nesiem zodpovednosť. Byť zodpovedný sám sebe za svoj vlastný život. Každý, kto vidí príčinu svojej nespokojnosti mimo seba, najmä v iných ľuďoch alebo v Bohu, sa nachádza v reaktívnom životnom postoji. Taký človek sa akoby pozeral do zrkadla a zásadne nesúhlasí s obrazom, ktorý v ňom vidí. Nuž hnevom, ani nespokojnosťou, ani výčitkami sa ten obraz v zrkadle nezlepší.

Stačí sa usmiať a obraz v zrkadle bude vyzerať príjemnejšie.

Úsmev, aj ten vnútorný na seba samého, je nástrojom spojenia, zjednotenia. Úsmevom vstupujeme do celistvosti, do advaity.
V stave celistvosti, sme úplní, v takomto stave naplnenia, úplnosti nám nič nechýba. Sme šťastní bez vonkajšej príčiny, už len preto, že Sme.
Naučím vás techniku, pomocou ktorej prijmete s pokojom a nadhľadom akúkoľvek zložitú situáciu. Pomocou tejto techniky sa ocitnete v stave naplnenia, v stave úplnosti, v advaite.
Odporúčam učiť sa ju 21 dní ako rannú rozcvičku. Neskôr bude stačiť, keď si ju zopakujete mentálne v sebe. Cvičte ju dovtedy, pokým si ju osvoja vaše vedomé i nevedomé zložky osobnosti. Potom stačí jednoduchá kotva a stav prijatia sa dostaví automaticky. Ak budete vytrvalí a dostatočne trpezliví, stav prijatia sa stane vaším prirodzeným stavom existencie. Teda stav bez napätia, stresu, strachu, hnevu…

Posaďte sa alebo sa postavte a uvoľnite sa.
Vnímajte a pozorujte, ako vaše telo samé dýcha. Sprevádzajte svojou pozornosťou váš dych.
Dýchajte pomaly a plynule.
Vytvorte si mentálny obraz situácie, ktorú neviete spracovať, prijať, alebo tú situáciu precíťte a pomenujte.
Ujasnite si čo najpodrobnejšie, čo je obsahom tejto situácie.
Umožnite životu, aby sa cez vás naplno prejavil.

Natiahnite obe ruky pred seba, jemne napnite svaly a s výdychom ich uvoľnite a vyslovte:
„Prijímam túto situáciu pred sebou. Otváram sa budúcnosti.”
Urobte oblúk pravou rukou a vymedzte priestor napravo od seba:
„Prijímam túto situáciu napravo, prijímam súčasnosť, všetko čo dávam, dávam s radosťou a láskou.”
Urobte oblúk ľavou rukou a vymedzte priestor naľavo od seba:
„Prijímam túto situáciu naľavo, prijímam súčasnosť, všetko, čo dostávam prijímam s vďačnosťou a láskou.”
Zapažte a obsiahnite priestor za sebou:
„Prijímam túto situáciu za sebou, svoju minulosť. Minulosť ma mnohému naučila, ďakujem.”
Spustite ruky a obsiahnite priestor pod sebou:
„Prijímam túto situáciu pod sebou, všetky omyly, chyby, ťažkosti a bolesti. Mnohému ma naučili, ďakujem.”
Zdvihnite ruky nad hlavu a obsiahnite priestor nad sebou:
„Prijímam túto situáciu nad sebou, všetku podporu, radosť a hojnosť v živote. S láskou, úctou ďakujem.”
Otočte ruky smerom k sebe, ľavú na hrudník nad srdce a pravú položte cez ľavú:
„Prijímam túto situáciu v sebe.”
Nech sa tak stane.

Pohrúžte sa, stíšte a s vďačnosťou prijmite vnútorný Mier. V momente spojenia rúk sa symbolicky spájate na všetkých úrovniach so všetkými časťami svojej bytosti. Ste v úplnosti, celistvosti.

Po pravidelnom nácviku prijatia si vaše telo zapamätá stav uvoľnenia a prijatia a kedykoľvek skrížite ruky na hrudi alebo si predstavíte, že ich tak máte, nadobudnete stav prijatia, stav tichého pokoja v duši, stav spojenia. Tento pokojný stav vedomia vám umožní nájsť zmysel situácie, ktorú prežívate, jej význam pre váš rast a vývoj. S hlbokým porozumením danej situácii potom s prúdom energie nájdete vhodné riešenia, ktoré situáciu zmenia v prospech všetkých zúčastnených. Je to technika na naladenie sa, na zvýšenie synchronicity. Jej korene siahajú hlboko do minulosti.

Má to zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Radosť je prejavom vnútornej harmónie, súladu.

Radosť musíme čerpať zo seba, nie z iných.
(Sokrates)

Zamerajme svoju pozornosť na radosť a ona v nás porastie.

Sme bytosti z energie, zo svetla. Na čo svoju energiu, pozornosť zameriame, to živíme, a to potom v nás a našom živote rastie. Preto je každý sám zodpovedný za to, čo napĺňa jeho dni tu na Zemi.
Svoje životy budujeme tým, čomu venujeme pozornosť. Pozornosť je to najcennejšie, čo človek človeku môže dať, lebo ňou dáva sám seba.

Začneme opäť s cvičením. Precíťte túto chvíľu a uvedomte si, aký je to pocit, keď máte radosť?

Uvedomením si sily svojho pocitu zažívame samého seba. Spájame sa so svojimi zdrojmi.
Uvedomte si na chvíľu ten pocit a sledujte, čo sa vo vás pri tom deje. Spomeňte si na konkrétnu situáciu, keď ste mali úprimnú radosť. Ako ste vtedy vyzerali, čo ste videli, čo ste počuli a čo ste cítili? Ak si tú spomienku dokážete vizualizovať, urobte to, alebo ju precíťte vo vašom tele.

Všimnite si, čo sa deje s vašimi ramenami, aký pocit máte, čo sa deje s energiou vo vašom tele? Aké myšlienky vám prichádzajú?

Ak ste sa vcítili do situácie, keď ste mali úprimnú radosť, je veľmi pravdepodobné, že ste pocítili príjemný, teplý pocit v tele, cítite, ako vám pri spomienke na radosť rastie energia, ako vaše telo silnie, akoby sa zväčšovalo, doslova rastie, ako sa celé telo i vaše myšlienky uvoľnili.

Prežívanie radosti posilňuje naše sebavedomie, posilňuje celý náš energetický systém, na fyzickej úrovni aj náš imunitný systém. Následne sa cítime príjemne, uvoľnene. V konečnom dôsledku to vedie k zdraviu fyzickému i psychickému.

Posilňovaním pocitu radosti uzdravujeme svoje éterické, emočné, psychické i fyzické telo, uzdravujeme sa.

Radosť je slnečného, Božského pôvodu.

V starom Egypte označovali Atona, Boha Slnka, alebo slnečné božstvo označením Ra. V našej kresťanskej kultúre je jeho ekvivalentom Archanjel Michael. Mať RA-dosť, znamená mať Slnko v srdci, mať v srdci Boha. Precíťte, aký je to pocit, keď si uvedomíte, že vo vašom srdci je Slnko, je tam dosť-Slnka, je tam Ra-dosť.

Ľudové príslovie hovorí, kde chodí Slnko, tam nechodí lekár. Slnko sa v našom živote prejavuje ako radosť.
Deň bez radosti v srdci je strateným dňom.

Čo všetko nám spôsobuje radosť?

Človeku môže radosť spôsobiť niečo, čo je buď mimo neho, alebo niečo, čo je v ňom samom. Sokrates nám odporúča radosť hľadať v sebe. Spoznaj seba samého a spoznáš seba i Bohov, to nám odkazuje nápis na Apolónovom chráme v Delfách. Nie náhodou je Apólon slnečným božstvom, gréckym ekvivalentom Ra, Slnka.

Celé naše ľudské hľadanie je nasmerované týmito dvoma smermi.

Hľadáme radosť vo vzťahoch, prírode, vo svojom okolí. Hľadáme ju v práci, vo voľnom čase, rodine, deťoch, vnúčatách. Radosť nám môže priniesť i jedlo, spánok, oddych. Hľadáme ju aj v sebe.

Mnohí ju pre seba chcú získať, nechávajú sa zabávať inými, aby mali potešenie, radosť. Náš súčasný svet na tomto poznaní založil i biznis. Šoubiznis, odvetvie zábavy, je postavený na konzumovaní zábavy a radosti. Účinkujúci sa možno niekedy bavia a majú aj radosť, je však neprenosná. Takáto radosť prekoná nudu, vyplní čas, ale neprehreje naše srdcia, a preto trvá len krátko. Rovnako ako nám trvalú radosť nespôsobia nákup, jedlo, sex. Ak je postavená na výsmechu či irónii, je dokonca toxická. Rovnako ako každá radosť na úkor iného, teda škodoradosť.

Spomeňte si, ako dlho ste sa tešili z topánok, ktoré ste si naposledy kúpili, alebo z kabelky, alebo auta, či inej veci?
Radosť z jedla tiež trvá iba chvíľu, ak nás ovládne túžba po upokojovaní potreby zažívať hoc i krátkodobú radosť, stávame sa závislými alebo dokonca obéznymi.

Niektorí hľadajú radosť na dne fľaše alebo pohára alebo v telesných pôžitkoch. Iný v drogách, ďalší v nakupovaní čohokoľvek, ďalší v rôznych aktivitách, športe, spoločenskej zábave.
Skutočná radosť však prichádza, až keď svoj čas trávime zmysluplne. Ak sme v súlade s túžbami našej duše, ak počúvame svoj záujem, ktorým nás vedie.

Monáda (jing a jang) v nás.

Keď človek nájde svoj stred, nájde vnútornú harmóniu, jeho dve vnútorné bytosti, vnútorná žena, ktorá predstavuje princíp prijímania, a vnútorný muž, ktorý predstavuje princíp dávania, sa spoja. Spoja sa vo večnom tanci a večnom splynutí, z ktorého sa zrodí tretia bytosť z tejto najsvätejšej trojice – dieťa. Naše vnútorné dieťa, ktorým v tej chvíli sme. Ježiš v nás. Toto dieťa sa prejavuje radosťou, šťastím, tvorivosťou. Stáva sa z nás šťastný tvor, ktorý sa prejavuje tvorbou, tvorivosťou, hravosťou. Svet a život takéhoto človeka sa stáva krásnym umeleckým dielom, on sám je pritom i umelcom, ktorý ho vytvára.

Takto zrodený ľudský tvor má moc tvoriť samého seba. Oproti tomu ne-tvor, človek bez ra-dosti, nemá moc, ale má ne-moc.

Premýšľajte chvíľu pohrúžení do seba, ako často zažívate radosť, a teda ste tvorom s mocou tvoriť a ako často ne-tvorom s nemocou.

Zmyslom naplnený čas nám prináša radosť.

Čokoľvek robíme, hľadáme sami seba, hľadáme potešenie duše, šťastie, radosť.

Po mnohých skúsenostiach zisťujeme, že radosť, ktorú nachádzame mimo seba, si dokážeme udržať iba krátko. Preto ak ju hľadáme iba mimo seba, vypestujeme si na nej závislosť.

Radosť je pritom spontánna vnútorná emocionálna reakcia na príjemnú situáciu, osobu alebo spomienku. Navonok sa prejavuje rôzne od úsmevu až po radostné výkriky. Spojená je s pocitom šťastia, jasnou a pozitívnou náladou, človek sa cíti dobre, vo chvíľach radosti sú splnené všetky jeho okamžité psychické potreby. Patrí k najpríjemnejším a najprirodzenejším emóciám.
Je to skutočne tak, keď máme radosť, nič nám nechýba.

Pocit radosti v nás môže vyvolať:

• telesná pohoda a uspokojovanie organických potrieb, napr. uspokojenie pri nasýtení, smäde a pod.,
• uspokojovanie spoločenských potrieb, napr. pocit uplatnenia, spoločenské ocenenie a pocit užitočnosti pre spoločnosť, ktorej je človek súčasťou,
• uspokojovanie individuálnych potrieb, napr. dostatok voľného času na svoje záujmy,
• v neskoršom období (najmä v období adolescencie) je dôležitým činiteľom uplatnenie sa v povolaní, uplatnenie túžby stýkať sa s druhým pohlavím (zábava, hry, priateľstvá),
• existencionálnu radosť nachádzame, keď rozvinieme svoju spiritálnu alebo mravnú inteligenciu, radosť potom spôsobuje už samotný fakt, že sme.

Trvalá neprítomnosť radosti v živote vedie k depresiách a chorobám, vedie k hlbokej nespokojnosti, trápeniu.

Zabudli ste sa tešiť z drobných radostí, ktoré vytvárajú mozaiku vášho života?
Možno ste sa príliš upli k predstave, čo v živote nechcete, namiesto toho, aby ste si vyjasnili, čo chcete.
Počuli sme to už veľakrát a napriek tomu stále hľadáme radosť i lásku. Nenachádzame ju, lebo ju hľadáme v zrkadle, do ktorého sa dívame. Treba nazrieť do seba, hlboko do svojej duše.

Trvalým zdrojom radosti je láska. Schopnosť rozvinúť ju v sebe prináša človeku trvalú radosť, pocit vnútornej radosti, mnoho filozofov i umelcov tento stav duše popisuje vo svojich dielach.

Friedlich Schiller píše v básni Óda na radosť o radosti ako o božskom princípe, božskej iskre, považuje ju za „dcéru z raja”, ktorá všetko oživuje a spája ľudí – Schiller píše, že skrze radosť „… sa stanú všetci ľudia bratmi”.
Inšpirovaný ňou Ludwig van Beethoven vo svojej poslednej, 9. symfónii pretavil Ódu na radosť na veľkolepý záver tejto symfónie, v „evanjelium lásky, radosti a viery“. Nie náhodou sa stala hymnou Európskej únie a vyjadruje ideály slobody, mieru a solidarity.

Ak hľadáš radosť, svetlo, ak hľadáš pokoj v duši, otvor si srdce, oči i uši.
Kto si zakrýva oči, nemôže vidieť, kto si zakrýva uši, nemôže počuť.

Ako etikoterapeut sa často stretávam s ľuďmi, ktorým už na tvári vidno, ako dlho na nej nebol úsmev. Etikoterapia, táto kráľovná medicíny, uzdravuje nielen telo, ale aj dušu. Deje sa tak cez postupné odhaľovanie skutočných príčin toho, že nie sme schopní plnohodnotne prežívať radosť, lásku, šťastie, spokojnosť a hojnosť v živote. U niekoho je to vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu, sebavedomie, sebadôveru či sebalásku, alebo všetky naraz či niektoré z nich. Pýcha, sebectvo, egoizmus, neschopnosť empatie, vcítenia sa do iného človeka nám znemožňujú tešiť sa, radovať sa z pocitu zdieľania, naplno prežívať prúd energie medzi nami, ktorej hovoríme láska.

V reči jedného afrického kmeňa slovo UBUNTU znamená: Ja som, lebo My sme.
Niet šťastia a radosti jednotlivca, keď niekto iný je nešťastný. Urobte denne radosť niekoľkým ľuďom a váš život sa bude napĺňať radosťou.

Tak sa ocitnete v novom vzorci života. Vo vzorci, ktorého výsledkom je pocit radosti a šťastia. Vo vonkajšom svete sa to prejaví tým, že ľudia vo vašom okolí vás budú milovať a rešpektovať čoraz viac, čoraz viac vám budú prejavovať úctu a čoraz viac ich dôveru pocítite.

Urobte to teraz, tak rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Ak sa mi neozveš, srdcesi naplním tvojím mlčaním a podriadim sa mu. Budem ťa čakať v tichosti, ako noc


Poznáme veľa prísloví, v ktorých nám odovzdávajú predkovia získanú skúsenosť, že trpezlivosť sa vypláca, že trpezlivosť ruže prináša.

Mnohým chýba dostatok vôle a trpezlivosti. Ak aj nejaký zámer majú a sledujú ho, idú si za ním, po istom čase strácajú motiváciu, energiu a od zámeru ustúpia. Nie sú dostatočne trpezlivý dotiahnuť úsilie až do konca.

Ako to robíte vy?

Ste naplnený trpezlivosťou, múdrosťou, ktorá pramení v spokojnosti a prijatí toho, čo nemôžete zmeniť a rozpoznaní toho, čo zmeniť môžete?
Alebo ste nedočkavci, ktorí chcú všetko riešiť hneď a zaraz?
Ak ste ten prvý príklad, blahoželám vám, zrejme ste objavili tajomstvo nielen o tom, ako veci robiť, aby ste mali v živote nadhľad a poriadok, a to nielen vo veciach, ale aj vo vzťahoch a v sebe.
Ak túžite po harmónii v živote, po rovnováhe, po zmysluplnom živote, naplnenom láskou, pokojom, hojnosťou, radosťou, potom cesta k takému stavu vedie cez dôkladnú inventúru v sebe. To vyžaduje veľa trpezlivosti.
Výsledkom vnútornej inventúry potom môže byť poznanie, že všetko má svoj čas a miesto. Tak ako semeno zasiate do zeme potrebuje čas, aby vzišlo, narástlo a dozrelo, tak aj naše zámery potrebujú priestor a čas, aby vzišli a dozreli. Tlak a urýchľovanie vedie k nespokojnosti a nespokojnosť k agresivite. Tá vedie k vnútornej nerovnováhe v hodnotách, postojoch, v cieľoch a zámeroch. To je prekážka, ktorá potom človeku bráni dosiahnuť vytúžené šťastie, pokojný a zmysluplný život.
Na ceste životom sa učíme, ako dosahovať ciele, po ktorých túžime. Trpezlivo a vytrvalo kráčať za svojimi snami.
Všetci máme túžby. Nie všetkým sa podarilo ich naplniť. Ak zostane len pri túžbe a nie je podporená zámerom a voľou ju naplniť, stratíme motiváciu a chuť investovať čas a energiu na jej dosiahnutie.
Na sklonku života ľudia veľmi často neľutujú ani tak to, čo urobili, ale viac to, čo neurobili a urobiť mali.
Zamyslime sa spoločne nad tým, aké sú predpoklady, aby sme nejaký zámer, cieľ, ktorý sme si predsavzali dosiahnuť, skutočne naplnili?
Ako na to?
Množstvo informácií, vzdelanie, sčítanosť, potrebné zručnosti a skúsenosti a správne postoje ovplyvňujú, či človek dokáže ísť za svojím zámerom, cieľom. Správne postoje sú i správne zoradené hodnoty.
Schopnosť udržať si trpezlivosť ovplyvňuje úroveň našej vnútornej spokojnosti. Spokojný človek má v sebe pokoj a pokoj dáva i iným. Nespokojný je nespokojný so všetkým okolo seba. To ovplyvňuje naše postoje k sebe navzájom, životu, Bohu.
Úzkostný človek, plný strachu, má nedôveru vo vlastné schopnosti, silu celku, ktorého je súčasťou, má blokovanú energiu v dôsledku čoho 3. čakra, v oblasti solar plexu, je tiež blokovaná. Výsledkom je neschopnosť konať, vytvárať a napredovať. Neschopnosť prijímať seba, iných i situácie bezpodmienečne. Jeho nespokojnosť a nedôvera podmieňuje celý jeho svet i život. Na jemných váhach váži všetko, čo dáva a porovnáva, či rovnako sa mu vracia. Jeho vzťahy sú podmienené kupeckými počtami. Prejavuje sa to stuhnutosťou, apatiou, nedostatkom energie.
Takýto človek je ovládnutý lenivosťou k rastu. Telo vyživuje nevhodnými myšlienkami, myseľ mu ovláda strach, pýcha, ignorácia, emócie zlosti, smútku a strachu. Telo vyživuje nevhodnou instantnou stravou, stravou bez života, stravou naplnenou bolesťou a utrpením. Kombinácia toxického myslenia a toxickej potravy vytvára dlhodobo udržiavané zablokovanie energie na úrovni éterického tela, čo sa prejavuje únavou, nepríjemným pocitom a na fyzickej úrovni bolesťou a ochorením. Bezmocnosť, neprítomnosť vôle, moci konať sa prejavuje ne-mocou na urovni fyzického tela.
Zhmotnená múdrosť predkov hovorí, že pomaly ďalej zájdeš.
Trpezlivosť je plodom poznania, že správne zameraný zmysluplný zámer nás privedie k silnej motivácii vytrvať. Udržať si motiváciu znamená správnym, morálnym postojom byť napojený na Zdroj, ktorý človeka presahuje a vyživuje.
Lenivosť, za ktorú často považujeme neprítomnosť motivácie, je výsledkom nesprávnych životných postojov. Má veľa tvárí. Za lenivého sa považujeme alebo nás považujú iní, ak nechápeme správne zmysel svojej existencie. Následkom je zmätok v duši, hodnotách i postojoch.
Mnohí ľudia, ktorí sa rozhodnú čosi vo svojom živote zmeniť, napríklad sa rozhodnú, že začnú športovať, že sa budú viac modliť, menej jesť, viacej učiť a následne zlyhajú vo svojom predsavzatí, sa často potom sťažujú na slabú vôľu. „Keby som tak mal silnejšiu vôľu, zaiste by mi to šlo!” Slabá a silná vôľa je maskovaná slabou a silnou motiváciou. Ak nájdeme motiváciu, vôľa automaticky zosilnie. Aj slabá žena, ak by napríklad jej dieťa privalil ťažký predmet, by motivovaná materinským pudom zachrániť dieťa, dokázala zdvihnúť predmet niekoľkokrát prevyšujúci jej hmotnosť. Také prípady sú známe.
Zmenou motivácie, zmenou postoja sa posilní voľa vytrvať, dokončiť. Vo vesmíre všetko prebieha v cykloch, vzniká, je udržiavané a zaniká, ukončuje sa, aby mohlo na novej úrovni opäť vzniknúť. Tento univerzálny princíp sa opakuje vždy na novej úrovni, na novom fraktálnom stupni. Tak má všetko svoje miesto a svoje načasovanie. Byť v súlade s prúdom života znamená byť v synchronny s celým Vesmírom.
Doťahujte do konca všetko, čo viete a môžete
Schopnosť kráčať životom trpezlivo a vytrvalo znamená získať zručnosť doťahovať veci do konca správne, učíme sa to v každej situácii. Veľmi dobre vieme, ako sa cítime a telo nám dáva zrozumiteľnú odpoveď, ak máme narušený vzťah. Cítime sa mizerne, táto mizéria je dôsledkom blokovanej energie. Je prejavom nesprávneho postoja k životu. Sme v stave pýchy, oddelenosti. Ak sa oddeľujeme, výsledkom je vždy mizerný pocit, pocit prázdnoty, samoty, smútku, strachu, pocit nedostatku.
Naopak, správne ukončenie diela, naplnenie zámeru i vzťahu nás napĺňa príjemným pocitom naplnenia, úplnosti a tento pocit je zdrojom radosti. Radosť je plodom zmysluplného spojenia. Poznáme to všetci, ten príjemný pocit, keď si v živote upraceme, keď dotiahneme veci do konca. Keď po dlhom úsilí vykopeme studňu a na jej dne je číra, osviežujúca voda.
Motivácia – motor rastu
Preto ak sa nám niečo nechce, potom nemáme slabú vôľu, ale motiváciu, ktorú potrebujeme posilniť. Potom riešením nie je trestať sa za zlyhanie, lenivosť, ale nájsť spôsob, ako sa motivovať k rastu. Motiváciu strácame opakovaním nesprávnych postupov a postojov. Strácame trpezlivosť, keď nevidíme výsledok.
Máme hlboko zakorenené vzorce presvedčení a správania, že negatívna motivácia prostredníctvom kritiky, prejavenej nespokojnosti nás alebo aj iných posúva dopredu. Tak vytvárame tak nezmyselné spojenia slov, ako pozitívna kritika, dobre mienená nevyžiadaná rada, zdravá žiarlivosť, závidieť v dobrom a podobne. Sú to toxické presvedčenia, ktorými ubližujeme sebe i druhým. Ich pozitívnym zmyslom je, že sa prostredníctvom nich naučíme, čo robiť nemáme. Nenaučia nás ale, čo a ako robiť máme.
Nietsche k tomu poznamenáva:„Kto vie prečo, vie aj ako!” Mať motiváciu znamená vedieť prečo. Ak teda nevieme prečo by sme mali ráno vstávať načas, prečo by sme sa mali viacej modliť, viacej študovať, viacej sa hýbať, potom budeme tieto veci vykonávať s ťažkosťami, bez životnej sily, a to aj napriek tomu, že sa k nim budeme nútiť takmer nadľudskou energiou. Samozrejme, mnohé veci treba robiť, aj keď nemáme pre ne motív: napríklad keď matke plače v noci dieťa musí ho nakŕmiť, aj keby nemala motív. Jej motorom je jej pudová zložka osobnosti. Pud zachovania života.
Čo môžeš urobiť hneď, neodkladaj na zajtra
Mnohí trpia na tzv.prokrastináciu, t.j. odkladanie povinností na neskôr. Netreba si ju mýliť s trpezlivosťou. Ak sa povinnosti, ktoré máme, začnú hromadiť vytvoria nám v živote chaos a neporiadok. V takom prípade je potrebné urobiť si poriadok v prioritách. Premyslieť si, čo je v našom živote urgentné a čo dôležité. Venovať sa čo najviac tomu, čo je dôležité, potom budeme musieť menej hasiť to, čo je urgentné. Netrpezlivosť nás prenasleduje, keď sme pod tlakom, stresom. Čo najmenej sa venovať tomu, čo nie je dôležité a vôbec sa nevenovať tomu, čo je je škodlivé. Upratané priority a hodnoty vnesú do nášho života poriadok, vnesú doň vnútorný zmysel. Tento zmysel nás potom sám vedie, ukazuje cestu. Stane sa vnútorným semaforom, našou vnútornou autoritou, ktorá nás vedie múdro k cieľu byť šťastným i bez vonkajšej príčiny.

Poludnie života
Existuje ešte jeden fenomén, ktorým sa v starej mníšskej tradícii popisovala lenivosť: akēdeia, tzv. démon popoludnia. Strata motivácie v dôsledku neprávne definovaných hodnôt. Akēdeiu v živote mnícha popisuje Evagrius Ponticus takto: „Démon akēdeie, tiež nazvaný démonom popoludnia, je najnebezpečnejším zo všetkých démonov. Na mnícha zaútočí o štvrtej hodine a dušu oblieha až do ôsmej hodiny. Najprv spôsobí, že slnko sa hýbe pomaly alebo že sa dokonca vôbec nehýbe, a tak sa mu zdá, že deň má 50 hodín. Potom vedie mnícha k tomu, aby sa stále pozeral cez okno a aby vychádzal stále z cely hľadieť na slnko, či je ešte ďaleko od deviatej hodiny, a aby sa presvedčil, či náhodou neprichádza brat. Neskôr nainfikuje mnícha averziou voči miestu, kde žije a voči samotnému jeho spôsobu života, voči telesnej práci, nakazí ho myšlienkou, že láska sa vytratila spomedzi bratov, a že nie je na svete nikoho, kto by ho potešil… (démon) mu začne maľovať obraz toho, aký dlhý je život, a aký nesmierne ťažký je asketizmus…”
Možno ste si všimli, že démon popoludnia je démonom druhej polovice života človeka, a hovorí o tzv. kríze stredného veku. Popoludnie má svoje špecifické otázky a väčšina ľudí sa musí v tomto čase nanovo hľadať a definovať. Predefinovaním hodnôt presmerovaním na vyššie miesta v rebríčku hodnôt tých, ktoré presahujú hmotný svet, akými sú láska, sloboda, šťastie, radosť a posunutie na nižšie miesta tých, ktoré dominovali prvej polovici života, ako niekým sa stať, niekým byť, niečo znamenať, niečo mať a vlastniť, sa človeku otvára cesta k poznaniu, múdrosti trpezlivého starca, ktorý objavil kľúče od kráľovstva krivých zrkadiel.
Rastieme spolu.
Vladimír Červenák

Ak sa mi neozveš, srdce si naplním tvojím mlčaním a podriadim sa mu. Budem ťa čakať v tichosti, ako noc


Poznáme veľa prísloví, v ktorých nám odovzdávajú predkovia získanú skúsenosť, že trpezlivosť sa vypláca, že trpezlivosť ruže prináša.

Mnohým chýba dostatok vôle a trpezlivosti. Ak aj nejaký zámer majú a sledujú ho, idú si za ním, po istom čase strácajú motiváciu, energiu a od zámeru ustúpia. Nie sú dostatočne trpezlivý dotiahnuť úsilie až do konca.

Ako to robíte vy?

Ste naplnený trpezlivosťou, múdrosťou, ktorá pramení v spokojnosti a prijatí toho, čo nemôžete zmeniť a rozpoznaní toho, čo zmeniť môžete?

Alebo ste nedočkavci, ktorí chcú všetko riešiť hneď a zaraz?

Ak ste ten prvý príklad, blahoželám vám, zrejme ste objavili tajomstvo nielen o tom, ako veci robiť, aby ste mali v živote nadhľad a poriadok, a to nielen vo veciach, ale aj vo vzťahoch a v sebe.

Ak túžite po harmónii v živote, po rovnováhe, po zmysluplnom živote, naplnenom láskou, pokojom, hojnosťou, radosťou, potom cesta k takému stavu vedie cez dôkladnú inventúru v sebe. To vyžaduje veľa trpezlivosti.

Výsledkom vnútornej inventúry potom môže byť poznanie, že všetko má svoj čas a miesto. Tak ako semeno zasiate do zeme potrebuje čas, aby vzišlo, narástlo a dozrelo, tak aj naše zámery potrebujú priestor a čas, aby vzišli a dozreli. Tlak a urýchľovanie vedie k nespokojnosti a nespokojnosť k agresivite. Tá vedie k vnútornej nerovnováhe v hodnotách, postojoch, v cieľoch a zámeroch. To je prekážka, ktorá potom človeku bráni dosiahnuť vytúžené šťastie, pokojný a zmysluplný život.

Na ceste životom sa učíme, ako dosahovať ciele, po ktorých túžime. Trpezlivo a vytrvalo kráčať za svojimi snami.

Všetci máme túžby. Nie všetkým sa podarilo ich naplniť. Ak zostane len pri túžbe a nie je podporená zámerom a voľou ju naplniť, stratíme motiváciu a chuť investovať čas a energiu na jej dosiahnutie.

Na sklonku života ľudia veľmi často neľutujú ani tak to, čo urobili, ale viac to, čo neurobili a urobiť mali.

Zamyslime sa spoločne nad tým, aké sú predpoklady, aby sme nejaký zámer, cieľ, ktorý sme si predsavzali dosiahnuť, skutočne naplnili?

Ako na to?

Množstvo informácií, vzdelanie, sčítanosť, potrebné zručnosti a skúsenosti a správne postoje ovplyvňujú, či človek dokáže ísť za svojím zámerom, cieľom. Správne postoje sú i správne zoradené hodnoty.

Schopnosť udržať si trpezlivosť ovplyvňuje úroveň našej vnútornej spokojnosti. Spokojný človek má v sebe pokoj a pokoj dáva i iným. Nespokojný je nespokojný so všetkým okolo seba. To ovplyvňuje naše postoje k sebe navzájom, životu, Bohu.

Úzkostný človek, plný strachu, má nedôveru vo vlastné schopnosti, silu celku, ktorého je súčasťou, má blokovanú energiu v dôsledku čoho 3. čakra, v oblasti solar plexu, je tiež blokovaná. Výsledkom je neschopnosť konať, vytvárať a napredovať. Neschopnosť prijímať seba, iných i situácie bezpodmienečne. Jeho nespokojnosť a nedôvera podmieňuje celý jeho svet i život. Na jemných váhach váži všetko, čo dáva a porovnáva, či rovnako sa mu vracia. Jeho vzťahy sú podmienené kupeckými počtami. Prejavuje sa to stuhnutosťou, apatiou, nedostatkom energie.

Takýto človek je ovládnutý lenivosťou k rastu. Telo vyživuje nevhodnými myšlienkami, myseľ mu ovláda strach, pýcha, ignorácia, emócie zlosti, smútku a strachu. Telo vyživuje nevhodnou instantnou stravou, stravou bez života, stravou naplnenou bolesťou a utrpením. Kombinácia toxického myslenia a toxickej potravy vytvára dlhodobo udržiavané zablokovanie energie na úrovni éterického tela, čo sa prejavuje únavou, nepríjemným pocitom a na fyzickej úrovni bolesťou a ochorením. Bezmocnosť, neprítomnosť vôle, moci konať sa prejavuje ne-mocou na urovni fyzického tela.

Zhmotnená múdrosť predkov hovorí, že pomaly ďalej zájdeš.

Trpezlivosť je plodom poznania, že správne zameraný zmysluplný zámer nás privedie k silnej motivácii vytrvať. Udržať si motiváciu znamená správnym, morálnym postojom byť napojený na Zdroj, ktorý človeka presahuje a vyživuje.

Lenivosť, za ktorú často považujeme neprítomnosť motivácie, je výsledkom nesprávnych životných postojov. Má veľa tvárí. Za lenivého sa považujeme alebo nás považujú iní, ak nechápeme správne zmysel svojej existencie. Následkom je zmätok v duši, hodnotách i postojoch.

Mnohí ľudia, ktorí sa rozhodnú čosi vo svojom živote zmeniť, napríklad sa rozhodnú, že začnú športovať, že sa budú viac modliť, menej jesť, viacej učiť a následne zlyhajú vo svojom predsavzatí, sa často potom sťažujú na slabú vôľu. „Keby som tak mal silnejšiu vôľu, zaiste by mi to šlo!” Slabá a silná vôľa je maskovaná slabou a silnou motiváciou. Ak nájdeme motiváciu, vôľa automaticky zosilnie. Aj slabá žena, ak by napríklad jej dieťa privalil ťažký predmet, by motivovaná materinským pudom zachrániť dieťa, dokázala zdvihnúť predmet niekoľkokrát prevyšujúci jej hmotnosť. Také prípady sú známe.

Zmenou motivácie, zmenou postoja sa posilní voľa vytrvať, dokončiť. Vo vesmíre všetko prebieha v cykloch, vzniká, je udržiavané a zaniká, ukončuje sa, aby mohlo na novej úrovni opäť vzniknúť. Tento univerzálny princíp sa opakuje vždy na novej úrovni, na novom fraktálnom stupni. Tak má všetko svoje miesto a svoje načasovanie. Byť v súlade s prúdom života znamená byť v synchronny s celým Vesmírom.

Doťahujte do konca všetko, čo viete a môžete

Schopnosť kráčať životom trpezlivo a vytrvalo znamená získať zručnosť doťahovať veci do konca správne, učíme sa to v každej situácii. Veľmi dobre vieme, ako sa cítime a telo nám dáva zrozumiteľnú odpoveď, ak máme narušený vzťah. Cítime sa mizerne, táto mizéria je dôsledkom blokovanej energie. Je prejavom nesprávneho postoja k životu. Sme v stave pýchy, oddelenosti. Ak sa oddeľujeme, výsledkom je vždy mizerný pocit, pocit prázdnoty, samoty, smútku, strachu, pocit nedostatku.

Naopak, správne ukončenie diela, naplnenie zámeru i vzťahu nás napĺňa príjemným pocitom naplnenia, úplnosti a tento pocit je zdrojom radosti. Radosť je plodom zmysluplného spojenia. Poznáme to všetci, ten príjemný pocit, keď si v živote upraceme, keď dotiahneme veci do konca. Keď po dlhom úsilí vykopeme studňu a na jej dne je číra, osviežujúca voda.

Motivácia – motor rastu

Preto ak sa nám niečo nechce, potom nemáme slabú vôľu, ale motiváciu, ktorú potrebujeme posilniť. Potom riešením nie je trestať sa za zlyhanie, lenivosť, ale nájsť spôsob, ako sa motivovať k rastu. Motiváciu strácame opakovaním nesprávnych postupov a postojov. Strácame trpezlivosť, keď nevidíme výsledok.

Máme hlboko zakorenené vzorce presvedčení a správania, že negatívna motivácia prostredníctvom kritiky, prejavenej nespokojnosti nás alebo aj iných posúva dopredu. Tak vytvárame tak nezmyselné spojenia slov, ako pozitívna kritika, dobre mienená nevyžiadaná rada, zdravá žiarlivosť, závidieť v dobrom a podobne. Sú to toxické presvedčenia, ktorými ubližujeme sebe i druhým. Ich pozitívnym zmyslom je, že sa prostredníctvom nich naučíme, čo robiť nemáme. Nenaučia nás ale, čo a ako robiť máme

Nietsche k tomu poznamenáva:„Kto vie prečo, vie aj ako!” Mať motiváciu znamená vedieť prečo. Ak teda nevieme prečo by sme mali ráno vstávať načas, prečo by sme sa mali viacej modliť, viacej študovať, viacej sa hýbať, potom budeme tieto veci vykonávať s ťažkosťami, bez životnej sily, a to aj napriek tomu, že sa k nim budeme nútiť takmer nadľudskou energiou. Samozrejme, mnohé veci treba robiť, aj keď nemáme pre ne motív: napríklad keď matke plače v noci dieťa musí ho nakŕmiť, aj keby nemala motív. Jej motorom je jej pudová zložka osobnosti. Pud zachovania života.

Čo môžeš urobiť hneď, neodkladaj na zajtra

Mnohí trpia na tzv.prokrastináciu, t.j. odkladanie povinností na neskôr. Netreba si ju mýliť s trpezlivosťou. Ak sa povinnosti, ktoré máme, začnú hromadiť vytvoria nám v živote chaos a neporiadok. V takom prípade je potrebné urobiť si poriadok v prioritách. Premyslieť si, čo je v našom živote urgentné a čo dôležité. Venovať sa čo najviac tomu, čo je dôležité, potom budeme musieť menej hasiť to, čo je urgentné. Netrpezlivosť nás prenasleduje, keď sme pod tlakom, stresom. Čo najmenej sa venovať tomu, čo nie je dôležité a vôbec sa nevenovať tomu, čo je je škodlivé. Upratané priority a hodnoty vnesú do nášho života poriadok, vnesú doň vnútorný zmysel. Tento zmysel nás potom sám vedie, ukazuje cestu. Stane sa vnútorným semaforom, našou vnútornou autoritou, ktorá nás vedie múdro k cieľu byť šťastným i bez vonkajšej príčiny.

Poludnie života

Existuje ešte jeden fenomén, ktorým sa v starej mníšskej tradícii popisovala lenivosť: akēdeia, tzv. démon popoludnia. Strata motivácie v dôsledku neprávne definovaných hodnôt. Akēdeiu v živote mnícha popisuje Evagrius Ponticus takto: „Démon akēdeie, tiež nazvaný démonom popoludnia, je najnebezpečnejším zo všetkých démonov. Na mnícha zaútočí o štvrtej hodine a dušu oblieha až do ôsmej hodiny. Najprv spôsobí, že slnko sa hýbe pomaly alebo že sa dokonca vôbec nehýbe, a tak sa mu zdá, že deň má 50 hodín. Potom vedie mnícha k tomu, aby sa stále pozeral cez okno a aby vychádzal stále z cely hľadieť na slnko, či je ešte ďaleko od deviatej hodiny, a aby sa presvedčil, či náhodou neprichádza brat. Neskôr nainfikuje mnícha averziou voči miestu, kde žije a voči samotnému jeho spôsobu života, voči telesnej práci, nakazí ho myšlienkou, že láska sa vytratila spomedzi bratov, a že nie je na svete nikoho, kto by ho potešil… (démon) mu začne maľovať obraz toho, aký dlhý je život, a aký nesmierne ťažký je asketizmus…”

Možno ste si všimli, že démon popoludnia je démonom druhej polovice života človeka, a hovorí o tzv. kríze stredného veku. Popoludnie má svoje špecifické otázky a väčšina ľudí sa musí v tomto čase nanovo hľadať a definovať. Predefinovaním hodnôt presmerovaním na vyššie miesta v rebríčku hodnôt tých, ktoré presahujú hmotný svet, akými sú láska, sloboda, šťastie, radosť a posunutie na nižšie miesta tých, ktoré dominovali prvej polovici života, ako niekým sa stať, niekým byť, niečo znamenať, niečo mať a vlastniť, sa človeku otvára cesta k poznaniu, múdrosti trpezlivého starca, ktorý objavil kľúče od kráľovstva krivých zrkadiel.

Rastieme spolu.

Vladimír Červenák


Ak chce lukostrelec vystreliť z luku šíp, začína v stave uvoľnenia tetivy. Postupne ju napína, aby ju v pravú chvíľu, keď je tetiva maximálne napnutá, mohol uvoľniť a šíp vystreliť. Rovnováha medzi uvoľnením a napätím a opätovným návratom do uvoľnenia posúva šíp dopredu.

Aký je zmysel napätia a uvoľnenia?

Podobne sa táto vlastnosť hmoty prejavuje v pravotočivosti špirály. Čím viac ju zatáčame doprava, tým väčšie napätie vzniká, energia sa zužuje do stredu, spätný pohyb potom poháňa, napríklad strojček hodín. Ak sa však energia neuvoľní, pokračuje smerom dnu a vzniká jav, ktorý poznáme z vesmíru ako čierna diera alebo z tornáda. Vieme, aká obrovská energia je sústredená v úzkom prúde energie. Tak funguje aj vaša odstredivka alebo gama nôž. Energia sa zahusťuje do lúča, ktorý smeruje vpred. To je kladný pól energie, mužská polarita energie, nasmerovanie na jeden bod, posun vpred, dávanie, aktívny princíp alebo prenikajúci činiteľ. Na opačnej strane špirály sa deje opak, špirála sa otvára do nekonečna, priestor sa rozpína, rozširuje, proces prebieha takmer neviditeľne, napätie sa uvoľňuje. To je záporný pól energie, ženská polarita, rozpínanie a otváranie sa, naberanie, prijímanie, pasívny princíp, pohlcujúci činiteľ.
Učíme sa schopnosti uvoľnenia celý život.

Vo všetkom, čo robíme, hľadáme rovnováhu medzi tými dvoma polaritami, rovnováhu medzi dávaním a prijímaním, medzi nasmerovaním na jeden bod a rozširovaním na celý priestor.
Každá jednostrannosť prináša nerovnováhu a nerovnováha nás dostáva do napätia. Jednoducho tetivu nemožno donekonečna napínať, inak praskne. Hmota má svoje fyzické limity. Tie je potrebné rešpektovať. Rešpekt a úcta k vlastným hraniciam sú základným predpokladom zdravia a šťastia v živote.

Rešpekt a úcta ako hodnoty nás povedú na ceste učenia sa rovnováhe medzi napätím a uvoľnením.

Nerovnováha môže mať dva póly, buď prepíname, alebo zotrvávame v pasivite.
Zdravoveda, medicína tento jav popisuje ako bipolárnu poruchu, psychózu. Pacient je buď vo,fáze apatie, depresie, úplnej nečinnosti a strnulosti, alebo naopak vo fáze hyperaktivity, v manickom stave s vysokou dynamikou aktivity. Psychické zdravie je v strede. Udržať v rovnováhe tieto dva póly energie v nás býva náročné najmä v ťažkých životných situáciách.

Pasivita nás robí strnulými, reaktívnymi. Potom sa spoliehame na to, že vecami pohnú iní alebo osud. Prehnaná aktivita a stále napätie vedú k stresu, únave a rýchlemu vyhoreniu.
Etikoterapia sa zaujíma o príčiny symptómov. Príčinu mnohých ochorení nachádza práve v permanentnom napätí. Takéto napätie sa prenáša aj do vzťahov človeka. Práve narušené vzťahy sú varovným signálom, že psychika človeka je zaťažená vnútornými konfliktami. Takýto človek nemá upratané hodnoty, priority, ciele. Nemá víziu života, a preto jeho život prebieha chaoticky, reaktívne a v napätí.

Každý sám je zodpovedný za svoju rovnováhu i nerovnováhu.

Svojou rovnováhou alebo nerovnováhou ovplyvňujeme aj svet, v ktorom žijeme. Keďže nerovnováha, napätie je v nás a my sme súčasťou sveta, potom do sveta toto napätie vnášame. V našom najbližšom okolí sa to prejavuje najvýraznejšie. Hneď vidíme reakcie nášho okolia, ako citlivo ľudia okolo nás vnímajú našu rovnováhu i nerovnováhu, pasivitu i aktivitu, napätie i uvoľnenie.
Zdanlivo vo vzdialenejšom priestore už dopad nášho stavu nie je taký citeľný alebo ho tak nevnímame. Treba vedieť, že každý z nás ovplyvňuje celý svet i Vesmír. Aj malým napätím, ktoré sa nám môže zdať zanedbateľným, prispievame k napätiu v našom spoločnom svete. Ak túžime po hlbokom mieri a pokoji vo Vesmíre, ak hľadáme Božský pokoj, nie je možné ho nájsť, pokiaľ v nás je ne-pokoj. Všade, kam s ním v duši prídeme, bude tam s nami. Hľadať pokoj s nepokojom v duši je prejavom zmätenosti. Cestou preč z ne-pokoja nie je hľadanie pokoja, ale hľadanie spôsobu, ako sa naučiť sa do stavu pokoja dostať. Stav pokoja, teda stav uvoľnenia treba systematicky, trpezlivo a vytrvalo trénovať. Krok za krokom.
Každý malý stav uvoľnenia v našom neurologickom systéme, v našom mozgu zanechá stopu, skúsenosť pokoja. Potom tento zážitok, túto skúsenosť môžeme zažívať znova a znova, a stále na dlhšiu dobu. Až pokým nadobudneme zručnosť v stave pokoja, v stave uvoľnenia zotrvať, pokiaľ si to prajeme. Vytvoríme si tak návyk. Potom môžeme s pokojom prejsť do aktivity tak, aby sme vnímavo a citlivo prešli opäť do stavu pokoja, keď zachytíme jemné signály, že opäť prepíname, že sme na hranici svojich možností.

To je proces učenia. Proces osvojovania si zručnosti uvoľniť sa.

Uvoľnením sa získame zručnosť, schopnosť nadobudnúť stav pokoja v duši, stav hlbokého vnútorného mieru. Teda opak napätia. Žijeme v duálnom svete, vo svete protikladov. Ako sa však priestorom posúvame, naším vnútorným nastavením ho meníme a ovplyvňujeme.
Obrazne, ak by prišiel zlostný alebo emočne napätý človek do Neba, hoc nejakým zázrakom, Nebo by bolo v momente jeho príchodu zrušené, stalo by sa okamžite peklom.
Preto nemôžeme nájsť pokoj v sebe, kým si ho nevytvoríme.
Až potom v nás zavládne hlboký vnútorný mier. Každým nádychom ho buď udržiavame, alebo narušíme. Sme zaň zodpovední.
Osobne sme zodpovední za stav našej rovnováhy. Ak ju nemáme, potom sme sami sebe zodpovední za to, aby sme sa ju učili nadobudnúť.
Výhovorky, obhajovanie duchovnej lenivosti rásť a rozvíjať sa sú stratou energie.

Namiesto toho si položte otázky:
Aké máte možnosti?
Ako, kedy a kde začnete s nácvikom uvoľnenia?

Je to zručnosť schopnosť, ktorú sa učíme stále lepšie a lepšie po celý náš život, po celé naše životy.
Pochopte, aké dôležité je osvojiť si schopnosť uvoľniť sa.

Spomeňte si, ako často sa cítite napätí?

Ako sa vtedy cítite?
Aké pocity v napätom stave pociťujete?
Ako sa cítite, keď máte telo uvoľnené?
Aký je to pocit?
Je príjemný alebo nepríjemný?
Kedy sa dokážete uvoľniť?
Ako často si doprajete uvoľnenie?
Veľa ľudí žije v ustavičnom napätí. Ak človek zotrváva v napätí dlhú dobu, prestane to vnímať ako niečo mimoriadne, prijme to ako „normálny“ stav svojej existencie. Akoby žiadna iná možnosť neexistovala.

Je to ale naozaj tak? Naozaj neexistuje?

Naozaj máte také silné presvedčenie, že žijete tú jedinú možnú podobu svojho života, aká existuje?
Možno vás šokuje informácia, ale je dobrou správou, že existuje nekonečný počet možností, ako by váš život mohol vyzerať.
Ovplyvňujete to každou svojou myšlienkou, každým slovom, každým činom.
Každý z nás je stredom svojho vesmíru, tvoríme a vytvárame ho v súlade so zákonmi Stvoriteľa.

Aké iné možnosti máte, ako zotrvávať v pernamentnom napätí?

Napätie sa začne prejavovať na životných situáciách, na únave, nervozite, raste nespokojnosti so svetom, ľuďmi i so sebou samým. Nervozita, stres, smútok, nespavosť. Neskôr zdravotné ťažkosti, šedá, odkrvená pokožka, fyzické symptómy, ochorenia, konflikty, narušené vzťahy.
Ak človek nevníma signály tela, že je potrebné sa zastaviť, spomaliť, venovať pozornosť tým častiam života, ktoré sú zanedbávané, úplne stratí schopnosť uvoľniť sa. Váš život, vy sami ste sa dostali do nerovnováhy. Pokračovať v spôsobe života, aký vediete, v naučených schémach myslenia by znamenalo túto nerovnováhu prehlbovať. Potom strach, ktorý možno miestami pociťujete, je zmysluplný, varuje vás pred dôsledkami a nabáda na zmenu.

Nastal čas na zmenu vzorcov myslenia?

Až zhoršený zdravotný stav býva tým dôležitým impulzom na zmenu postoja. Etikoterapia vidí príčinu ochorenia na fyzickej a psychickej úrovni v narušených vzťahoch k sebe alebo iným. Je náročné meniť staré návyky a postoje. Mnohé opakujú už celé generácie našich predkov a máme ich hlboko zapísané v génoch. Tak dlho človek zotrváva v jednostrannom stave napätia, že nemá vytvorené mozgové štruktúry, neurologické dráhy, ktoré by mozgu umožnili nastoliť v tele harmóniu, stav pokoja, uvoľnenie.

Ak preberiete za seba zodpovednosť, vaše telo začne vytvárať také spojenia, cez ktoré potom v tele prebehnú príslušne biochemické procesy a elektrické reakcie, ktorých výsledkom bude hormonálny kokteil, umožňujúci príjemný pocit uvoľnenia.
Podobným spôsobom je možné naučiť sa cítiť lásku, vďačnosť tak, aby to neboli iba slová, ale boli to aj pocity spojené s príjemným špecifickým pocitom v tele.
Sme umelcami, ktorí môžu vytvárať svoj život i svoje telo.
Ak máte telo, ktoré sa vám nepáči, je možné, že neviete, že ste si ho vy sami vytvorili a tvoríte ho stále. Ak máte nepokoj v duši, ten sa tam nedostal náhodou, je výsledkom vašich poznatkov, zručností a postojov.
Zdá sa vám nemožné zmeniť seba?
Máte pravdu, vyžaduje to pevnú vôľu, jasný zámer a rozhodnutie a potom odhodlanie, vytrvalosť a trpezlivosť kráčať po ceste postupných krokov.
Toľkokrát ste to už skúšali, ak ste si zobrali dovolenku alebo vás do postele na oddychovanie dostalo ochorenie, uvoľniť ste sa nedokázali?
Stále vám v hlave plynú myšlienky, ktoré neovládate, prichádzajú chaoticky a vyčerpávajú vás?

V takomto reaktívnom stave, keď sa človek stane obeťou seba samého, vlastnej mysle, ktorá je plná nespokojnosti, kritiky, hnevu, zúfalstva, úzkosti, strachu, je potrebné začať jednoduchým dýchacím cvičením pred spánkom, neskôr nácvikom abdominálneho dýchania a uvoľňovania jednotlivých svalových aparátov a orgánov. Napätie v nich uložené sa začne uvoľňovať. Začnete si vytvárať nový návyk, zručnosť uvoľniť sa.
Doprajte úľavu zaťaženej psychike pozorovaním vlastného dychu, ktorý sa stane vaším učiteľom. Z plytkého, povrchného dýchania sa stane hlboké, pomalé, pokojné uzdravujúce dýchanie.

To má zmysel skúsiť to hneď teraz.
Rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Vďačnosť je bránou k hojnosti


Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má.

Slovo ďakujem je jedna z najsilnejších mantier, je to najsilnejšia modlitba. Jej častým opakovaním, nahlas, ale aj v duchu sa môže váš život zásadne zmeniť. Vibráciou tohto slova vytvoríte biomagnetické pole, ktoré vám do života začne priťahovať hojnosť, úctu, lásku.

Zamyslime sa, aký pocit máte spojený s týmto slovom?

Čo cítite, keď vyslovíte slovo ďakujem?

Ako sa cítite, keď vám niekto poďakuje?

Všimnite si, ako reagujú na toto slovo vaše kútiky očí a úst?

Usmievate sa?

Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame, naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Naše srdce je otvorené a napája sa na prúd, energiu vďačnosti. Tento pocit, ak ho zažívame často, potom sa prehlbuje, prerastá do úcty a neskôr do pocitu lásky. Cez vďačnosť sa učíme cítiť lásku. Naše telo je potrebné naučiť lásku cítiť. Ak si blokujeme energiu nesprávnymi postojmi, myšlienkami, zažívame stály deficit lásky, energie. Nemôžeme ju potom cítiť a zažívať.

Ak vám v živote chýba pozornosť, láska, začnite s rozvíjaním vďačnosti v sebe. Napíšte si zoznam, za čo všetko ste vďační?

Každý deň tento svoj zoznam dopĺňajte o nových ľudí, nové veci a udalosti, za ktoré ďakujete. Tento zoznam môže rásť donekonečna. Odložte si ho. Potom si ho z času na čas prečítajte, budete cítiť hlbokú vďačnosť a radosť, ako krásne naplnený je váš život.

Vďačnosť je brána, ktorá vedie k možnosti lásku zažívať ako prirodzený stav bytia. Mnoho ľudí to nevie. Nedokážu cítiť lásku v sebe, hľadajú ju mimo seba. Poznáte to? Citové vydieranie, výčitky, prejavy sebaľútosti, trápenie sa za seba aj za iných, to všetko sú prejavy volania po láske, prejavy túžby po pozornosti, ktorú človek nedokáže vyjadriť inak. Ukončite toto šialenstvo. Láska k vám nemôže prísť z vonka, lásku pocítite v sebe, keď naučíte svoje telo vnímať ju, cítiť.

Veľa ľudí je bez možnosti cítiť lásku v sebe. Sú doslova bezcitní. Nie je ťažké to rozpoznať na ich správaní, na farbe ich pokožky a najmä podľa slov, ktoré hovoria. Často z nich vyžaruje silná nespokojnosť so svetom, životom, ľuďmi, so sebou.
Ak sa v týchto vetách čo i len čiastočne rozpoznávate, potom začnite tým, že si uvedomte hoc aj drobnosti, ktoré máte a poďakujte.

Poďakovali ste už aspoň v sebe rodičom za život, ktorý máte?

Poďakovali ste za možnosť žiť svoj život? Ďakujete za možnosť mať dostatok jedla na tanieri? Uvedomili ste si, koľko ľudí pracovalo na tom, aby ste váš dnešný obed mohli zjesť? Koľko ľudí pracuje denne na tom, aby ste mali teplo, svetlo, vodu? Myslíte občas aj na nich? A na koho ešte?

Ak to urobíte so zámerom rozvinúť vďačnosť v sebe do hĺbky, výšky, šírky čo najviac, potom porastie a bude čoraz silnejšia. Prinesie vám pokoj do duše, prinesie vám radosť a prinesie vám pocit úcty a lásky.

A z druhej strany: ako odpovedáte na poďakovanie? Niet za čo. Nič sa nestalo. To nestojí za reč. Alebo podobne? Aj tieto odpovede hovoria o vašej nízkej sebaúcte, sebaláske. V tom prípade sa potrebujete naučiť prijímať. Možno radi dávate, ale prijať aj poďakovanie vám pripadá cudzie. Ten kto ďakuje sa však cíti vami odmietnutý a teda nepríjemne. Ak poďakovanie prijmete slovami vďačne, s radosťou, bolo mi potešením, vyvolá to úsmev v tom , kto vám ďakuje. Prijali ste ho.

Ak totiž človek trpí zdravie poškodzujúcimi myšlienkami a emóciami, napríklad závisťou, žiarlivosťou, hnevom, pocitom krivdy alebo strachom, pocitom bezmocnosti, tieto mu potom ničia zdravie.

Ľudia páchajú nevedomé samovraždy sebatrápením, sebaubližovaním, sebatrestaním. Robia tak zo života peklo sebe aj iným.

Mnoho ľudí cíti hlboký pocit viny. Cítia sa byť zlými, nehodnými lásky. Odmietajú ju, majú pocit, že si lásku nezaslúžia, lebo sú zlí. Nedokážu si odpustiť a nedokážu zmeniť svoje myslenie ani konanie. Cítia sa bezmocní.

Z akého dôvodu to tak je?

V detstve pravdepodobne zažili situácie, keď sa cítili bezmocní, nemilovaní, opustení. Stačilo, že napríklad ich rodičia nechali nejaký čas samých. Alebo zo zdravotných dôvodov museli byť samé odlúčené od rodiny v nemocnici. Ak sa, napríklad ocitli v uzavretej miestnosti, sami, bez možnosti z nej vyjsť von, mohli sa ich zmocniť úzkosť, strach, úplná bezmocnosť. Ak bola podporená emóciou, plačom, zapísala sa hlboko do duše dieťaťa.

Takéto dieťa si potom ako magnet priťahuje do života situácie, keď sa cíti bezmocné, nemilované, opustené, odmietané. Toto môže pretrvávať celý život alebo aj celé životy. V každom ďalšom živote sa takýto neukončený vzorec obnoví v koreňovej situácii v útlom detstve a pokračuje ďalej, až pokým je odhalený a pochopený. Nie je to vina rodičov, robili všetko najlepšie ako vedeli. Príčina je v každom z nás. Sú nimi naše neukončenia, naše nesprávne pochopenia toho, akou bytosťou sme. Sme bytosť, ktorá je zdrojom lásky a dokáže ju tvoriť a cítiť. Ak milujeme, miluje nás celý vesmír.

Sebapoznanie je správne pochopenie seba samého. Nepríjemný pocit, bolesť, bezmocnosť ukazujú na nesprávne, nezrelé pochopenie seba samého. Nesprávne vyhodnotená situácia „som bezmocný“ na dlhé roky hlboko ovplyvňuje svet takéhoto človeka. Jeho svet sa stane svetom nepriateľským, bude sa cítiť obeťou, porastie v ňom pocit krivdy a agresivita. Takto to popisujú staroveké védy. K takýmto poznatkom sa človek dopracuje i cez etikoterapiu, cez vedu o rozpoznávaní pravdy o sebe samom, cez rozpoznanie príčin bezmocnosti, ne-mocnosti v narušených vzťahoch.

Možno sa niečo podobné stalo aj vám?

Uvedomte si, ako sa cítite, keď niektorú zo zdravie poškodzujúcich emócií prežívate? Nepríjemný pocit v tele je prejavom blokovanej energie. Meridiány, v ktorých má zdravému človeku prúdiť energia, sú blokované. Existuje veľa spôsobov, ako ich odblokovať. Napríklad akupunktúrou, akupresúrou, masážami. Etikoterapia hľadá postoje, ktorými si človek energiu zablokoval. Ich zmenou dôjde k odblokovaniu prúdu energie a čo je dôležité, potom už nedochádza k opakovanému zablokovaniu, pokiaľ človek správny postoj zahrnie do svojho postojového rámca.

Ak je telo dlhodobo vystavované sebadeštrukčným pocitom, potom sa z nedostatku energie začne prekyslovať. Acidické vnútorné prostredie vytvorí vhodné podmienky pre množenie vírusov a baktérií, ktoré telo postupne rozkladajú. Telo ochorie. Ak máte sklon k mykózam, k plesniam na tele alebo v tele, zvýšte pozornosť, pravdepodobne máte zakyslený organizmus.

Zásaditý, alkalický životný štýl vám môže vrátiť rovnováhu do života. Zakyslenie alebo zásaditosť organizmu ovplyvňujeme z 20% stravou a jej zložením a z 80% myšlienkami.
Ak človek nadobudne nezrelé, nesprávne pochopenie, ktoré sa stane koreňovým vzorcom správania, stane sa mu riadiacim programom, ktorý potom určuje postoje, myšlienky, úsudok človeka.

Takéto nezrelé pochopenie je potrebné ukončiť, nahradiť novým správnym pochopením, porozumením seba a sveta.

Život môže byť dobrodružným objavovaním svojich skrytých talentov.

V rozmanitých životných situáciách môžeme objaviť svoje schopnosti a talenty. Pozrite sa na svoj život, aké talenty ste už v sebe rozpoznali? Ako ich a v čí prospech používate?

Je potrebné objaviť a porozumieť to, že ste stredom svojho sveta a ste zaň zodpovední. Vytvárajte si svoj lepší svet v sebe. Veľmi často to vyžaduje dôkladnú inventúru hodnotového rámca. Inventúru hodnôt, ktoré nás v živote vedú. Hodnotou je to, čo považujete za cenné, dôležité. To potom určuje vaše priority, vaše postoje, ovplyvňuje vaše rozhodovanie.

Zmeňte tieto vzorce.

Ak si chcete udržať zdravie, je potrebné naučiť sa myšlienky prepólovať. V dôsledku silného návyku myslieť negatívne to nemusí byť jednoduché. Vytvorili ste si myšlienkové vzorce, ktoré opakujú rovnaké myšlienky, postoje a správanie stále dookola?
Potom máte silný návyk, zlozvyk, ktorý sa častým opakovaním hlboko vpísal do mozgových neurónových spojení. Samoliečenie je možné začať tým, že svoju mentálnu pozornosť zameriate na vďačnosť.

Je to váš prípad?

Napíšte si zoznam vďačnosti.

Od detstva sme vychovávaní k tomu, aby sme poďakovali, ak nám niekto niečo dá alebo pre nás niečo urobí. To isté očakávame od iných, že poďakujú nám. Takto vzájomne sa podmieňujúc si vytvárame záväzky a väzby vďačnosti. Ak sa vďačnosť zmení na povinnosť, je utrpením. Ak sa staneme závislými na vďačnosti iných a naše konanie je kdesi v hĺbke motivované očakávaním vďačnosti, možno dávame niečo, čo od nás nikto nežiadal.

Veľmi ľahko sa potom môžete dať chytiť do pasce pocitu krivdy. Ten úzkostný bolestivý pocit, že vám nie je dané to, čo si nárokujete, čo vám podľa vašej mienky patrí – úcta a vďačnosť. Je to však pohľad do zrkadla. Preverte a preskúmajte, akú máte sebaúctu, akú mienku máte o sebe, ako sebe prejavujete vďačnosť a úctu.

Možno zistíte, že veľmi málo. Potom situácie, ktoré vyvolali pocit krivdy, sú situáciami, ktoré zrkadlia váš vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu a sebalásku.

Silným výchovným tlakom v detstve sme si zvykli ďakovať za všetko, čo nám kto dal, či za to, že nám v niečom pomohol. Slovíčko ďakujem sa stalo len slovom na perách, automatickým zakončením niečoho. Vďaka sa takto šmýkala len po povrchu, nevychádzala z hĺbky srdca. Ak teda máme vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu a lásku, skúsme preskúmať, odkiaľ vychádza náš pocit vďaky. Ide zo srdiečka? Cítime pri preciťovaní vďaky teplo v hrudi? Toto prepólovanie do hĺbky srdca, duše sa najlepšie deje v prítomnom okamihu, keď si uvedomujeme, že môžeme byť vďační. Cítime pohodu, šťastie, radosť v niektorej chvíli dňa? Klik na vďaku tu a teraz.

Pozorujte, či konáte na základe skutočnej prosby o pomoc, podporu, alebo z dôvodu, že túžite po pozornosti, ocenení, poďakovaní?
Ak máte hlbokú túžbu po vďačnosti alebo sa stretávate s jej opakom, nevďakom, potom môže byť príčina v tom, že sami seba nedokážete oceniť.

Ak cítime vďačnosť, naše telo sa uzdravuje, naše vedomie je celistvé, cítime sa naplnení.

Sila vďačnosti je zázračný magnet, ktorý priťahuje všetko dobré a vedie vás na cestu splnených prianí. Začať sa dá úplne jednoducho, a to byť vďačným za to, čo už máte, či už je to úprimný priateľ, zdravie, dobré jedlo, príjemná prechádzka, partner, ktorý vás ľúbi, psík, iný domáci maznáčik, že svieti slnko, krásne padá sneh alebo dážď, príjemná chvíľka pri teplej, voňavej káve…

Každý deň a každú chvíľu je dôvod, prečo precítiť vďačnosť a otvoriť si tak zázračne magnetickú cestu k získaniu nových a nových dôvodov, prečo budete ešte viac vďační a šťastní, keď uvidíte, že tieto dôvody či stanovené ciele prichádzajú samé a úplne ľahko do vášho života.

Etikoterapia učí zručnosti, ako v sebe sebatrestajúce programy odhaliť a ako ich preprogramovať na programy, ktoré vám pomôžu zvýšiť si sebavedomie, sebadôveru, sebaúctu, sebalásku.

Cestou k tomu je cesta vďačnosti.

Môžeme od života dostať všetko, čo sami sme pripravení a ochotní životu dať.

To má zmysel skúsiť to hneď teraz.
Rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Láska žije len z dôvery

Na úvod celkom jednoduchá otázka: „Dokážeš počúvať?“ môže vyvolať vo vás úsmev a okamžitú odpoveď, áno, samozrejme, uši mám v poriadku, počujem dobre.
Počuť dobre môže naozaj každý, kto má uši a sluch v poriadku, počúvať a počuť s porozumením dokáže len ten, kto dokáže byť ticho.
Umenie stíšiť sa, umenie počuť aj ticho, patrí k vyšším etikoterapeutickým zručnostiam, ktoré umožňujú aplikovať poznatky z etikoterapeutickej teórie do praktického života. Je teda zručnosťou etikoterapeutickej praxe, schopnosti žiť život vedome.

Vedomý život

Človek, ktorý žije vedomý život, alebo inak, prebudený človek, si plne uvedomuje príčiny a následky svojho myslenia i konania. Uvedomuje si, že vonkajší život a vzťahy mu zrkadlia vnútorný život subosobností v ňom. Ako scenárista, režisér i hlavná postava svojho vlastného životného príbehu sa rozhoduje, aký postoj zaujme, ak na seba narazia dve alebo viac jeho subosobností, ktoré majú rozličné zámery, ciele, túžby či potreby.
Rozpoznať, aký postoj zaujať, je práve vysoká etikoterapeutická zručnosť. Je majstrovstvom života. Naučiť sa myslieť kauzálne, teda v reťazci príčin a dôsledkov je vysokým majstrovstvom. Naučiť sa to dá vedomým učením a tréningom alebo nevyhnutne prežitím v živote.
Ktorú z tých možností ste si vybrali vy?
Rozhodnúť sa pre vedomé sebazdokonaľovanie, vedomý rast, vedomú transformáciu, vyžaduje silnú vnútornú podporu, vyžaduje správny zámer a silnú vôľu. Teda podporu archanjela Michaela, ktorý je symbolickým patrónom životnej sily a vôle k životu. Jej centrom je solárny plexus, teda miesto v ayurvede označované ako 3. čakra – manipura. Tento energetický uzol alebo bod musí byť vyvážený, aby energia v našom systému cirkulovala v súlade s kvetom života.
Ak máme zablokovaný koreň, teda 1. čakru – muladháru, sme v odpore voči životu, pociťujeme strachy rôzneho druhu. Najčastejšie strach z nedostatku, strach z opustenia, strach z odmietnutia, strach z bezmocnosti alebo strach zo zlyhania. Vo vzťahoch sa blokovaná energia tohto centra prejavuje narušenými vzťahmi v rodine, problémami v materiálnej oblasti, vrátane financií a podobne.
Takto blokovaný koreň blokuje 2. energetické centrum, sakrálne centrum – swadhistanu. Ak je blokovaná, potom cítime intenzívny pocit viny. V našej mysli sa v dôsledku blokovanej energie v tomto centre hromadia negatívne myšlienky. Sú výsledkom strachu na úrovni 1. čakry. Liečiť ju môžeme odpúšťaním sebe aj iným. Ak máme takto blokovanú energiu, zisťujeme alebo konštatujeme stav pýchy. Teda stav energetického odpojenia, uzatvorenia sa. Dôvod je najčastejšie zdanlivo pozitívny – potreba chrániť sa.
Bloky na prvých dvoch čakrách blokujú životnú energiu, veď sa nachádzame v stave odmietania, odporu voči životu. Potom na úrovni 3. čakry – manipury cítim hrču, zauzlené klbko energie, ktoré tlačí na hrudník. Je to závažný signál, že životná energia je naším odporom blokovaná. Spôsobili sme si to často nevedome sami. Silným blokátorom – posilňovačom blokovania tohto energetického centra je pocit studu, hanby. Nie náhodou sa v biblickom príbehu o Adamovi a Eve píše o tom, že obaja potom, ako okúsili ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého upadli, do pýchy a zahanbenia. Figový list je jeho symbolom. Ak si takto blokujeme energiu od koreňa stále vyššie a vyššie, v srdci pociťujeme žiaľ, smútok a prázdnotu. Chýba nám pocit tepla a lásky. Uchyľujeme sa k náhradám, ktorými si vyvoláme závislosti. Záleží potom už iba na intenzite našej sebanenávisti, ako silné a sebazničujúce závislosti si vypestujeme. O závislostiach však nabudúce…
Zaujatosť samým sebou – sebectvo zabíja
Veľmi veľa ľudí počúvať nedokážu, a preto nedokážu porozumieť tomu, ako pracuje ich telo, ako prúdi energia v ich systéme. Sú zaujatí sami sebou. Trpia na pocit svojej vlastnej dôležitosti až tak, že nie sú ochotní a častou už ani schopní počúvať iných. Ak aj počúvajú, ich pozornosť je zameraná najmä na to, či to, čo počujú, sa ich egu páči. Či to ich ego ohrozuje. Ak sa ego (systém bludných presvedčení, ktorý riadi naše rozhodovanie)cíti ohrozené tým, čo hovoria iní, okamžite spúšťa stratégie odporu, nesúhlasu a námietok. Na tieto myšlienky hneď reaguje náš mozog spustením procesov, ktorých výsledkom je emócia. Často negatívna – hnev, zlosť. V tom je jadro konfliktu, nedorozumenia, hádky. Po takomto nedorozumení sa stiahneme do seba, uzavrieme sa. Následkom uzavretia v sebe sa cítime osamotení, nepochopení, oslabení. Je to stav pýchy, stav vzájomného odpojenia, spôsobeného neschopnosťou si porozumieť, teda nedorozumenie. Príčina je v neschopnosti sa počúvať, počuť a porozumieť.
Dôsledkom neochoty počúvať nie je iba hluchota
Dôsledky sú často nepríjemné a veľakrát aj nezvratné. Vyvolaný vnútorný odpor blokuje energiu v celom systéme človeka. Na fyzickej úrovni spôsobuje oslabenie orgánov a buniek. Telo je energeticky a informačne zablokované. V jednotlivých častiach, orgánoch stráca informáciu o tom, ako pracuje zvyšok organizmu. Tieto bloky sa prejavujú ako funkčné poruchy orgánov. Zvyšuje sa kyslosť ich prostredia, množia sa v nich patogény, na čo telo reaguje zápalovým procesom, aby teplom patogény eliminovalo. Telo začne bojovať o prežitie. Hlboká príčina takéhoto stavu však je v blokovanej energii, ktorej má stále nedostatok. Telo sa cíti unavené, vyčerpané. Do zápasu o prežitie dáva posledné zvyšky energie. Pokiaľ človek neurobí zásadné zmeny v postojoch a správaní, dochádza k celkovému kolapsu, rozpadu orgánov a organových skupín či celých systémov. Nastáva celkový rozvrat vnútorného prostredia. Tu sa klasická školská medicína pokúša vec vyriešiť na biochemickej úrovni. Pomôcť telu obnoviť rovnováhu, potlačiť symptómy pokračujúceho rozvratu vnútorného prostredia alebo lokálne posilniť oslabené orgány a ich funkcie. Pokiaľ človek ochoreniu neporozumie a pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene toxických postojov, akými sú hnev, zlosť, nespokojnosť, strach, ľútosť, smútok, pocit krivdy alebo pocit viny a podobne, potom telo zápas o udržanie funkčnosti celého organizmu prehráva. Naše telo potrebuje, aby sme mu porozumeli, aby sme dokázali počuť a vnímať jeho tiché signály, ktoré ak zachytíme včas, môžeme bez vážnejšie poškodenia zdravia obnoviť energetickú rovnováhu, obnoviť celistvosť nášho vnútorného prostredia. Začína to tým, že vytvoríme zjednotené pole nášho vedomia.
Zjednotené pole vedomia
Náš vnútorný priestor, kde si cez vnemy, pocity, myšlienky uvedomujeme samých seba, nazývame Vedomím. Ak hovoríme o zjednotenom poli vedomia, hovoríme o priestore nášho vedomia, v ktorom si uvedomujeme rôzne svoje subosobnosti, časti svojej osobnosti, ktoré majú rozličné záujmy, ciele, zámery, potreby. Ak je toto pole hodnotovo zosúladené, spolupracuje, je v hlbokom súlade a porozumení, hovoríme o zjednotenom poli vedomia. Umením ukončovať zvyk vyvolávať v sebe odpor, vytvárame toto pole. Potom z nášho nevedomia do vedomia prichádzajú konzitentné informácie i rozhodnutia. Hovorím o dôležitosti vnútornej integrity. Integrita je súlad postojov, vzájomná súhra, podpora našich zámerov. Takýto stav charakterizuje vnútorné naladenie na ochotu počúvať sa, porozumieť si, je to stav priateľstva alebo lásky v sebe samom k sebe samému.
V hlave človeka, ktorý počúvať nevie, víria stále myšlienky
Akú kvalitu tieto myšlienky majú? Buď sa zaoberajú nejakou minulou situáciou, ktorá v nich vyvolala nepríjemné pocity, alebo sa utápajú v slasti, ktorú im priniesol nejaký zážitok. Prevažne sa zaoberajú myšlienkami o tom, ako sa k takejto slasti dostať znova. Môžu sa tiež zaoberať nejakou víziou budúcnosti. Ak má takýto človek strach z budúcnosti, sú to strachom ovplyvnené vízie. Maľuje si rôzne katastrofické scenáre, prehráva ich znova a znova a uzatvára sa vo vlastnej pasci strachu. Takéto myšlienky vyvolávajú v človeku nepríjemný životný pocit, slabosť, často až bezmocnosť, únavu, znechutenie.
Ak človek prežil v detstve a následne si zapísal vo svojom mozgu skúsenosť spojenú so strachom z odmietnutia, so strachom z opustenia, bezmocnosti alebo strach z nedostatku či strach zo zlyhania – zahanbenie, potom v procese myslenia sa v tele objavujú už zažité vyššie popísané pocity. Ich prvé zažitie v etikoterapii označujem ako koreňové vzorce. Starobylé Védycké texty hovoria o tom, že tieto koreňové vzorce sme si priniesli ako svoje neukončenia z minulosti. Všetko, čo v živote neukončíme v naplnení, v láske zostáva neukončené a nesieme si so sebou.
Ak už aj niekoho takýto, sebou zaujatý človek počúva, zameriava sa na hodnotenie, posudzovanie toho, čo počuje. V hlave vynáša súdy, porovnáva počuté s vlastnou skúsenosťou a zaujíma k nej prevažne negatívny postoj. Ak počuté ladí s jeho skúsenosťou, prijíma to, ak neladí, odmieta.
Stáva sa vám, že krátko po nadviazaní rozhovoru sa stretávate s odmietnutím? Najprv neverbálnym a neskôr i verbálnym. Počujete vety ako: áno áno, ale… určite áno, ale predsa… a podobne?
Ako rozpoznáte, že počúvajúci vás odmieta, ako sa cítite, keď vnímate odmietnutie, spochybňovanie, nesúhlas?
V hlave netrénovaného človeka, ktorý je zaujatý svetom a sám sebou, stále víria myšlienky. Môžu mať podobu slov, pojmov, môžu mať podobu obrazov, vízií, môžu to byť aj slová napísané ako obraz. Nevie ich ovládať, jedna myšlienka strieda ďalšiu. Často bez viditeľnej logickej súvislosti. Je to tak preto, lebo vznikajú na základe asociácií. Jedna myšlienka spúšťa asociácie na základe ktorej sa uvoľnia z bunkovej pamäte ďalšie, bez ladu a skladu. Sú odrazom neporiadku, v akom sa náš osobný archív nachádza. Je čas poupratovať!
Vedomému počúvanie, počúvanie bez vnútorného odporu, sa dá naučiť. Nielen na kurzoch etikoterapie. Môžete začať tým, že si zadefinujete zámer, v ktorom prepíšete návyk za cieľ počúvania považovať súperenie o to, koho názor je lepší. Nahradíte ho zámerom za cieľ počúvania považovať odteraz aj v budúcnosti dosiahnuť počúvaním porozumenie. Teda porozumieť tomu, koho počúvame. To neznamená, že automatický musím so všetkým súhlasiť, čo počujem. Môžem klásť otázky, ktorými si overujem, či som porozumel tomu, čo som počul. Veľmi pravdepodobne takto zistím, že za nesúhlasom nebolo dostatok porozumenia. Cieľom komunikácie je dosiahnuť stav, keď obe strany v komunikácii sú šťastné.
Toto je cesta k hlbšiemu porozumeniu, väčšej blízkosti, priateľstvu a láske.
Už rozumiete, z akého dôvodu je dôležité naučiť sa počúvať?
Keď vás požiadam, aby ste ma počúvali, a vy mi začnete radiť, neurobíte to, o čo som vás požiadal. Keď vás žiadam, aby ste ma počúvali a vy mi začnete hovoriť, prečo by som nemal mať tie či oné pocity, šliapete po nich. Je extrémny prejav neúcty, ak spochybňujeme pocity niekoho iného. Faktom je, ako hovorí indické príslovie: „Ak chcete vedieť, aké ste mali včera myšlienky, všimnite si, ako sa dnes cíti vaše telo.” Teda to, čo cítime, je dôsledkom toho, ako sme predtým mysleli.
Keď vás požiadam, aby ste ma počúvali a vy máte pocit, že musíte niečo urobiť a vyriešiť môj problém, opraviť moje chyby, potom mi prejavujete extrémnu nedôveru, budem sa cítiť slabý a neschopný a pocítim pocit viny zo zlyhania. A teda počúvajte ma! Jediné, čo od vás chcem, je, aby ste ma počúvali. Nie hovoriť alebo konať – stačí mi, keď ma budete počúvať. Počúvať ticho a s vôľou mi porozumieť. Toto chceme všetci. Všetci túžime byť vypočutí a porozumení. Všetci, ak je nám prejavená dôvera a je nám venovaná pozornosť, sa dokážeme o seba postarať. Nie sme bezmocní. Môžeme byť znechutení, môžeme byť váhajúci, neistí, aj ustráchaní, ale nie bezmocní. Ak rozhodujeme za iných, ak im dávame nevyžiadané rady a poučenia a nedáme človeku šancu, aby chodil po vlastných nohách, posilňujeme jeho obavy, strachy a pocit neschopnosti. Keď ale prijmeme ako skutočnosť, že každý človek je manifestáciou univerzálnej životnej sily nadanej schopnosťou spájať sa, milovať a tvoriť, potom môžeme ukončiť svoje pokusy presviedčať, opravovať, mentorovať. Namiesto toho môžeme venovať pozornosť tomu, aby sme pochopili, čo v nás tieto nutkavé pohnútky vyvoláva?
A keď na to prídeme, všetci budeme vedieť, kto sme, budeme poznať odpoveď na základnú existencionálnu otázku. Nebudeme potrebovať rady iných, poradíme si so svojím životom, ktorý sa stane umeleckým dielom, ktoré ako umelec vytvárame.
Urobme to teraz. Počúvame, aby sme rástli spolu.
Vladimír Červenák

Na úvod celkom jednoduchá otázka: „Dokážeš počúvať?“ môže vyvolať vo vás úsmev a okamžitú odpoveď, áno, samozrejme, uši mám v poriadku, počujem dobre.

Počuť dobre môže naozaj každý, kto má uši a sluch v poriadku, počúvať a počuť s porozumením dokáže len ten, kto dokáže byť ticho.
Umenie stíšiť sa, umenie počuť aj ticho, patrí k vyšším etikoterapeutickým zručnostiam, ktoré umožňujú aplikovať poznatky z etikoterapeutickej teórie do praktického života. Je teda zručnosťou etikoterapeutickej praxe, schopnosti žiť život vedome.

Vedomý život

Človek, ktorý žije vedomý život, alebo inak, prebudený človek, si plne uvedomuje príčiny a následky svojho myslenia i konania. Uvedomuje si, že vonkajší život a vzťahy mu zrkadlia vnútorný život subosobností v ňom. Ako scenárista, režisér i hlavná postava svojho vlastného životného príbehu sa rozhoduje, aký postoj zaujme, ak na seba narazia dve alebo viac jeho subosobností, ktoré majú rozličné zámery, ciele, túžby či potreby.

Rozpoznať, aký postoj zaujať, je práve vysoká etikoterapeutická zručnosť. Je majstrovstvom života. Naučiť sa myslieť kauzálne, teda v reťazci príčin a dôsledkov je vysokým majstrovstvom. Naučiť sa to dá vedomým učením a tréningom alebo nevyhnutne prežitím v živote.

Ktorú z tých možností ste si vybrali vy?

Rozhodnúť sa pre vedomé sebazdokonaľovanie, vedomý rast, vedomú transformáciu, vyžaduje silnú vnútornú podporu, vyžaduje správny zámer a silnú vôľu. Teda podporu archanjela Michaela, ktorý je symbolickým patrónom životnej sily a vôle k životu. Jej centrom je solárny plexus, teda miesto v ayurvede označované ako 3. čakra – manipura. Tento energetický uzol alebo bod musí byť vyvážený, aby energia v našom systému cirkulovala v súlade s kvetom života.

Ak máme zablokovaný koreň, teda 1. čakru – muladháru, sme v odpore voči životu, pociťujeme strachy rôzneho druhu. Najčastejšie strach z nedostatku, strach z opustenia, strach z odmietnutia, strach z bezmocnosti alebo strach zo zlyhania. Vo vzťahoch sa blokovaná energia tohto centra prejavuje narušenými vzťahmi v rodine, problémami v materiálnej oblasti, vrátane financií a podobne.

Takto blokovaný koreň blokuje 2. energetické centrum, sakrálne centrum – swadhistanu. Ak je blokovaná, potom cítime intenzívny pocit viny. V našej mysli sa v dôsledku blokovanej energie v tomto centre hromadia negatívne myšlienky. Sú výsledkom strachu na úrovni 1. čakry. Liečiť ju môžeme odpúšťaním sebe aj iným. Ak máme takto blokovanú energiu, zisťujeme alebo konštatujeme stav pýchy. Teda stav energetického odpojenia, uzatvorenia sa. Dôvod je najčastejšie zdanlivo pozitívny – potreba chrániť sa.

Bloky na prvých dvoch čakrách blokujú životnú energiu, veď sa nachádzame v stave odmietania, odporu voči životu. Potom na úrovni 3. čakry – manipury cítim hrču, zauzlené klbko energie, ktoré tlačí na hrudník. Je to závažný signál, že životná energia je naším odporom blokovaná. Spôsobili sme si to často nevedome sami. Silným blokátorom – posilňovačom blokovania tohto energetického centra je pocit studu, hanby. Nie náhodou sa v biblickom príbehu o Adamovi a Eve píše o tom, že obaja potom, ako okúsili ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého upadli, do pýchy a zahanbenia. Figový list je jeho symbolom. Ak si takto blokujeme energiu od koreňa stále vyššie a vyššie, v srdci pociťujeme žiaľ, smútok a prázdnotu. Chýba nám pocit tepla a lásky. Uchyľujeme sa k náhradám, ktorými si vyvoláme závislosti. Záleží potom už iba na intenzite našej sebanenávisti, ako silné a sebazničujúce závislosti si vypestujeme. O závislostiach však nabudúce…

Zaujatosť samým sebou – sebectvo zabíja

Veľmi veľa ľudí počúvať nedokážu, a preto nedokážu porozumieť tomu, ako pracuje ich telo, ako prúdi energia v ich systéme. Sú zaujatí sami sebou. Trpia na pocit svojej vlastnej dôležitosti až tak, že nie sú ochotní a častou už ani schopní počúvať iných. Ak aj počúvajú, ich pozornosť je zameraná najmä na to, či to, čo počujú, sa ich egu páči. Či to ich ego ohrozuje. Ak sa ego (systém bludných presvedčení, ktorý riadi naše rozhodovanie)cíti ohrozené tým, čo hovoria iní, okamžite spúšťa stratégie odporu, nesúhlasu a námietok. Na tieto myšlienky hneď reaguje náš mozog spustením procesov, ktorých výsledkom je emócia. Často negatívna – hnev, zlosť. V tom je jadro konfliktu, nedorozumenia, hádky. Po takomto nedorozumení sa stiahneme do seba, uzavrieme sa. Následkom uzavretia v sebe sa cítime osamotení, nepochopení, oslabení. Je to stav pýchy, stav vzájomného odpojenia, spôsobeného neschopnosťou si porozumieť, teda nedorozumenie. Príčina je v neschopnosti sa počúvať, počuť a porozumieť.

Dôsledkom neochoty počúvať nie je iba hluchota

Dôsledky sú často nepríjemné a veľakrát aj nezvratné. Vyvolaný vnútorný odpor blokuje energiu v celom systéme človeka. Na fyzickej úrovni spôsobuje oslabenie orgánov a buniek. Telo je energeticky a informačne zablokované. V jednotlivých častiach, orgánoch stráca informáciu o tom, ako pracuje zvyšok organizmu. Tieto bloky sa prejavujú ako funkčné poruchy orgánov. Zvyšuje sa kyslosť ich prostredia, množia sa v nich patogény, na čo telo reaguje zápalovým procesom, aby teplom patogény eliminovalo. Telo začne bojovať o prežitie. Hlboká príčina takéhoto stavu však je v blokovanej energii, ktorej má stále nedostatok. Telo sa cíti unavené, vyčerpané. Do zápasu o prežitie dáva posledné zvyšky energie. Pokiaľ človek neurobí zásadné zmeny v postojoch a správaní, dochádza k celkovému kolapsu, rozpadu orgánov a organových skupín či celých systémov. Nastáva celkový rozvrat vnútorného prostredia. Tu sa klasická školská medicína pokúša vec vyriešiť na biochemickej úrovni. Pomôcť telu obnoviť rovnováhu, potlačiť symptómy pokračujúceho rozvratu vnútorného prostredia alebo lokálne posilniť oslabené orgány a ich funkcie. Pokiaľ človek ochoreniu neporozumie a pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene toxických postojov, akými sú hnev, zlosť, nespokojnosť, strach, ľútosť, smútok, pocit krivdy alebo pocit viny a podobne, potom telo zápas o udržanie funkčnosti celého organizmu prehráva. Naše telo potrebuje, aby sme mu porozumeli, aby sme dokázali počuť a vnímať jeho tiché signály, ktoré ak zachytíme včas, môžeme bez vážnejšie poškodenia zdravia obnoviť energetickú rovnováhu, obnoviť celistvosť nášho vnútorného prostredia. Začína to tým, že vytvoríme zjednotené pole nášho vedomia.

Zjednotené pole vedomia

Náš vnútorný priestor, kde si cez vnemy, pocity, myšlienky uvedomujeme samých seba, nazývame Vedomím. Ak hovoríme o zjednotenom poli vedomia, hovoríme o priestore nášho vedomia, v ktorom si uvedomujeme rôzne svoje subosobnosti, časti svojej osobnosti, ktoré majú rozličné záujmy, ciele, zámery, potreby. Ak je toto pole hodnotovo zosúladené, spolupracuje, je v hlbokom súlade a porozumení, hovoríme o zjednotenom poli vedomia. Umením ukončovať zvyk vyvolávať v sebe odpor, vytvárame toto pole. Potom z nášho nevedomia do vedomia prichádzajú konzitentné informácie i rozhodnutia. Hovorím o dôležitosti vnútornej integrity. Integrita je súlad postojov, vzájomná súhra, podpora našich zámerov. Takýto stav charakterizuje vnútorné naladenie na ochotu počúvať sa, porozumieť si, je to stav priateľstva alebo lásky v sebe samom k sebe samému.

V hlave človeka, ktorý počúvať nevie, víria stále myšlienky

Akú kvalitu tieto myšlienky majú? Buď sa zaoberajú nejakou minulou situáciou, ktorá v nich vyvolala nepríjemné pocity, alebo sa utápajú v slasti, ktorú im priniesol nejaký zážitok. Prevažne sa zaoberajú myšlienkami o tom, ako sa k takejto slasti dostať znova. Môžu sa tiež zaoberať nejakou víziou budúcnosti. Ak má takýto človek strach z budúcnosti, sú to strachom ovplyvnené vízie. Maľuje si rôzne katastrofické scenáre, prehráva ich znova a znova a uzatvára sa vo vlastnej pasci strachu. Takéto myšlienky vyvolávajú v človeku nepríjemný životný pocit, slabosť, často až bezmocnosť, únavu, znechutenie.

Ak človek prežil v detstve a následne si zapísal vo svojom mozgu skúsenosť spojenú so strachom z odmietnutia, so strachom z opustenia, bezmocnosti alebo strach z nedostatku či strach zo zlyhania – zahanbenie, potom v procese myslenia sa v tele objavujú už zažité vyššie popísané pocity. Ich prvé zažitie v etikoterapii označujem ako koreňové vzorce. Starobylé Védycké texty hovoria o tom, že tieto koreňové vzorce sme si priniesli ako svoje neukončenia z minulosti. Všetko, čo v živote neukončíme v naplnení, v láske zostáva neukončené a nesieme si so sebou.

Ak už aj niekoho takýto, sebou zaujatý človek počúva, zameriava sa na hodnotenie, posudzovanie toho, čo počuje. V hlave vynáša súdy, porovnáva počuté s vlastnou skúsenosťou a zaujíma k nej prevažne negatívny postoj. Ak počuté ladí s jeho skúsenosťou, prijíma to, ak neladí, odmieta.
Stáva sa vám, že krátko po nadviazaní rozhovoru sa stretávate s odmietnutím? Najprv neverbálnym a neskôr i verbálnym. Počujete vety ako: áno áno, ale… určite áno, ale predsa… a podobne?

Ako rozpoznáte, že počúvajúci vás odmieta, ako sa cítite, keď vnímate odmietnutie, spochybňovanie, nesúhlas?

V hlave netrénovaného človeka, ktorý je zaujatý svetom a sám sebou, stále víria myšlienky. Môžu mať podobu slov, pojmov, môžu mať podobu obrazov, vízií, môžu to byť aj slová napísané ako obraz. Nevie ich ovládať, jedna myšlienka strieda ďalšiu. Často bez viditeľnej logickej súvislosti. Je to tak preto, lebo vznikajú na základe asociácií. Jedna myšlienka spúšťa asociácie na základe ktorej sa uvoľnia z bunkovej pamäte ďalšie, bez ladu a skladu. Sú odrazom neporiadku, v akom sa náš osobný archív nachádza. Je čas poupratovať!

Vedomému počúvanie, počúvanie bez vnútorného odporu, sa dá naučiť. Nielen na kurzoch etikoterapie. Môžete začať tým, že si zadefinujete zámer, v ktorom prepíšete návyk za cieľ počúvania považovať súperenie o to, koho názor je lepší. Nahradíte ho zámerom za cieľ počúvania považovať odteraz aj v budúcnosti dosiahnuť počúvaním porozumenie. Teda porozumieť tomu, koho počúvame. To neznamená, že automatický musím so všetkým súhlasiť, čo počujem. Môžem klásť otázky, ktorými si overujem, či som porozumel tomu, čo som počul. Veľmi pravdepodobne takto zistím, že za nesúhlasom nebolo dostatok porozumenia. Cieľom komunikácie je dosiahnuť stav, keď obe strany v komunikácii sú šťastné.

Toto je cesta k hlbšiemu porozumeniu, väčšej blízkosti, priateľstvu a láske.

Už rozumiete, z akého dôvodu je dôležité naučiť sa počúvať?

Keď vás požiadam, aby ste ma počúvali, a vy mi začnete radiť, neurobíte to, o čo som vás požiadal. Keď vás žiadam, aby ste ma počúvali a vy mi začnete hovoriť, prečo by som nemal mať tie či oné pocity, šliapete po nich. Je extrémny prejav neúcty, ak spochybňujeme pocity niekoho iného. Faktom je, ako hovorí indické príslovie: „Ak chcete vedieť, aké ste mali včera myšlienky, všimnite si, ako sa dnes cíti vaše telo.” Teda to, čo cítime, je dôsledkom toho, ako sme predtým mysleli.

Keď vás požiadam, aby ste ma počúvali a vy máte pocit, že musíte niečo urobiť a vyriešiť môj problém, opraviť moje chyby, potom mi prejavujete extrémnu nedôveru, budem sa cítiť slabý a neschopný a pocítim pocit viny zo zlyhania. A teda počúvajte ma! Jediné, čo od vás chcem, je, aby ste ma počúvali. Nie hovoriť alebo konať – stačí mi, keď ma budete počúvať. Počúvať ticho a s vôľou mi porozumieť. Toto chceme všetci. Všetci túžime byť vypočutí a porozumení. Všetci, ak je nám prejavená dôvera a je nám venovaná pozornosť, sa dokážeme o seba postarať. Nie sme bezmocní. Môžeme byť znechutení, môžeme byť váhajúci, neistí, aj ustráchaní, ale nie bezmocní. Ak rozhodujeme za iných, ak im dávame nevyžiadané rady a poučenia a nedáme človeku šancu, aby chodil po vlastných nohách, posilňujeme jeho obavy, strachy a pocit neschopnosti. Keď ale prijmeme ako skutočnosť, že každý človek je manifestáciou univerzálnej životnej sily nadanej schopnosťou spájať sa, milovať a tvoriť, potom môžeme ukončiť svoje pokusy presviedčať, opravovať, mentorovať. Namiesto toho môžeme venovať pozornosť tomu, aby sme pochopili, čo v nás tieto nutkavé pohnútky vyvoláva?

A keď na to prídeme, všetci budeme vedieť, kto sme, budeme poznať odpoveď na základnú existencionálnu otázku. Nebudeme potrebovať rady iných, poradíme si so svojím životom, ktorý sa stane umeleckým dielom, ktoré ako umelec vytvárame.

Urobme to teraz. Počúvame, aby sme rástli spolu.


Vladimír Červenák

Vernosť je cnosť, ktorá má vysokú hodnotu a vážnosť, ako ľudia si ju ceníme a vyžadujeme ju. Vernosť vo vzťahu, v rodine, v zamestnaní, vernosť krajine, vernosť priateľovi, vernosť samému sebe. Napokon aj v existencionálnej oblasti, vernosť ideám, hodnotám, Bohu. Vernosť ceste a zámerom, ktoré sme si dali, teda dohodám, ktoré sme uzavreli, či už s niekým iným, alebo sami so sebou. Vernosť danému slovu je prejavom integrity. Integrita umožňuje dôveru a dôvera udržanie spojenia. Ceníme si, ak niekto stojí za svojím, verným svojmu slovu, stáva sa tým dôveryhodným, na tom budujeme zdravé vzťahy. Etikoterapia vidí príčinu dobrého zdravia v zdravých vzťahoch a rovnako príčinu ochorení v narušených vzťahoch. Pohŕdame tým, koho slovo nemá váhu. Cítime k takémuto človeku nedôveru. Tým si však ubližujeme navzájom, pomyselné oká retiazky, ktorou sme, sa potrhajú.

Dôvera a vernosť patria k sebe

Zamyslime sa spolu, z akých dôvodov je vernosť dôležitá? Prečo ju očakávame alebo aj vyžadujeme?

 

Najprv, čo je opakom vernosti?

Veľmi dobre vieme, ako vnímame neveru, teda opak vernosti. Je vnímaná ako zrada. Zrada spôsobuje zranenie. Zradu trestali a trestajú alebo sankcionujú všetky kultúry. Žijeme vo svete, do ktorého sme sa narodili na základe zákona príčiny a dôsledku, kauzality života, karmy. Vo svete, kde v tejto fáze kozmologickej konštelácie alebo cyklu, sa naša matka Zem nachádza na nízkych frekvenciách. Vo védckej tradícii sa táto doba nazýva kalijuga – temný vek. Preto sa sem môžu v tomto čase, na konci kalijugy vteliť len bytosti podobných frekvencií. To, že to tak je, vidíme všade okolo seba a aj pri pohľade do zrkadla. Dejiny našej civilizácie sú dejinami vojen, sebectva, chtivosti, chamtivosti, pažravosti. Sme bytosti upadnuté do pýchy – odpojené od Zdroja. Možno mi odporujete, možno svoju pýchu nevidíte. Áno, je to možné, aj toto vidieť je množné sa naučiť. Rozpoznať postoje a návyky, ktorými si ubližujeme, je základ sebaliečenia a sebapoznania. V našej dobe frekvencie Zeme neumožňujú trvalé spojenie, preto nevnímame, že sme všetci energeticky prepojení. Vo svete nízkych frekvencií sme sa ocitli v dôsledku poklesu do hrubohmotných úrovní, do nesprávnych, mylných, bludných postojov k sebe aj iným v minulosti. Teda nie za trest, ale v dôsledku nevedomosti, ignorácie zákonov Univerza. Každá ľudská bytosť má slobodnú vôľu na základe skúsenosti života a poznania rozhodnúť sa buď pokračovať v páde do tuhších foriem hmoty, nižších frekvencií, alebo pre návrat do jemnejších subatomárnych úrovní, vyšších frekvencií Svetla. K obnoveniu schopnosti spájať sa na úrovni energie, ktorá vytvára naše jemnohmotné telo, dochádza cez vcítenie – súcit, cez komunikáciu a cez fyzický kontakt.
Všetci máme radi, milujeme a sme často i závislí na vzájomnom prepojení a spojení.

Plodom spojenia je radosť

Kedykoľvek dôjde k spojeniu,jeho výsledkom je nárast energie, posilnenie, zvýšenie príjemného pocitu naplnenia, spokojnost. Sumárne to môžeme nazvať radosťou, blaženosťou. Na fyzickej úrovni je výsledkom spojenia medzi opačnými polaritami, ženou a mužom – dieťa, ich radosť.
Všetci hľadáme stav blaženosti, je to stav vnútornej, tichej radosti bez vonkajšej príčiny. Po ňom túžime, všetko naše úsilie a snaženie smerujeme vedomo aj nevedomo k dosiahnutiu tohto stavu, k jeho zažitiu a udržaniu si schopnosti v ňom zotrvať. Inak povedané – túžime po spojení.

Porozumenie je vernosť spojeniu

V našej civilizácii sa učíme komunikovať tak, aby k porozumeniu mohlo dôjsť. Keďže sme stratili schopnosť hlbokého telepatickeho spojenia a porozumenia, môže k porozumeniu a teda k spojeniu dôjsť len na základe vedomej pozornosti a aktívnemu počúvaniu. Aby sme sa k spojeniu dopracovali a ním k želanému porozumeniu a priateľstvu, po ktorom túžime, potrebujeme sa navzájom k sebe otvoriť, umožniť prepojenie našich polí, vzájomne sa jeden druhému dať. Energo-informačné pole človeka, ak je prepojené s poľom inej bytosti, vedie k priateľstvu a porozumeniu. Keďže nás ovláda prevažne strach a nedôvera, komunikácia je často ťažká, komplikovaná a jej výsledkom je nedorozumenie.

Aby sme sa mohli v takomto priestore navzájom prepojiť, vo svete, kde sme navzájom izolovaní blokovaním vlastného poľa, vlastnou nedôverou v život, odporom sú potrebné pravidlá. Pravidlá nám umožňujú spolu zmysluplne kooperovať a efektívne žiť a pracovať. K vedomému dodržiavaniu a podriadeniu sa pravidlám potrebujeme dôveru. V tomto bode je potrebné uvedomiť si, že bez vernosti dohodnutým pravidlám si život skomplikujeme stratou dôveryhodnosti, čoho dôsledkom budú narušené vzťahy a pocit viny. Ten vždy vyžaduje svoju daň, sebapotrestanie. Pravidlá sa môžu meniť, udržať je potrebné vernosť spojeniu. To najdôležitejšie vo vzťahoch je udržanie spojenia. Nie však za každú cenu a iba navonok. Naše zdravie je lepšie a priaznivejšie, ak hoci nie sme spolu fyzicky, udržíme spojenie mentálne. Cesta k tomuto cieľu vedie cez odpustenie.

Agresivita, hnev je prejavom zrady, prejavom potreby vynucovať si spojenie násilím, je teda stratou vernosti láske – spojeniu. Hnev je potom trestom za neveru. Paradox je, že hoci túžime po spojení – láske, jej vynucovaním ju strácame.

Väčšina ľudí prevažne komunikuje z priestoru obrany, strachu, teda odpojenia od Zdroja vzorcom obrana – útok. To nás vyčerpáva, unavuje a vedie k odcudzeniu. Súperenie, porovnávanie a hodnotenie býva príčinou toho, že často komunikácia končí nedorozumením, nepochopením. Dôsledkom potom je odcudzenie, pocit nepochopenia, samoty, smútok, zahanbenie, pocit viny a strach. Predovšetkým strach z odmietnutia či opustenia.

Na úrovni komunikácie je znakom spojenia porozumenie

Ak ho nemáme, voláme po ňom tak, ako najlepšie dokážeme. Často vidíme zúfalé volanie po pozornosti sťažovaním sa, ponosami, vyvolávaním ľútosti, trápením sa. Ale aj závisťou či žiarlivosťou. Áno, toto všetko sú symptómy nedostatku spojenia, nedostatku pozornosti. Je to volanie o pomoc, podporu, keď sa človek ocitne uzavretý sám v sebe, keď je oslabený, vyčerpaný, je v stave pýchy – odpojenia.

Na úrovni vzťahov je znakom spojenia priateľstvo

Priateľstvo ako opak ne-priateľstva je najvyššia úroveň spojenia vo svete odpojených sebastredných bytostí. Vernosť priateľstvo činí silnejším a posilňuje ho. Jeho výsledkom je pocit lásky. Posilňovaním vernosti rastie sebadôvera i sebavedomie. Posilňuje sa presvedčenie o správnosti cesty, ktorou ideme. Nevera ako klamstvo alebo sebaklam blokuje energiu hrdelného centra (5. čakra).
K vernosti by sa človek nemal nútiť. Pomocou etikoterapie môže odhaliť, ak nie je schopný byť verný dohodám s inými alebo sám so sebou, že si tým blokuje životnú energiu. To sa prejavuje ako neschopnosť vyjadrovať sa, komunikovať, ale aj ako strata schopnosti tvoriť, realizovať svoje túžby, potreby. Flustrácia potom človeku prináša pocit prázdnoty v srdci, pocit nezmyselnosti, života, stratu inšpirácie, pocit osamotenia. Túto prázdnotu sa snažíme zaplniť niečím z vonka, čím si vytvárame závislosti. Vzťahová závislosť je potom často zamieňaná za lásku, závislosť na jedle, na zábave, nákupoch, práci, alkohole, drogách. Čím je väčšia sebanenávisť, tým k ťažšej forme závislosti sa človek dopracuje. O závislostiach ešte budem písať v ďalších článkoch.

Čo je teda vernosť?

Na najhlbších úrovniach bytosti, ktorou sme, je to schopnosť udržať spojenie sám so sebou, lebo na najhlbšej úrovni Boh a ty nie ste dvaja. Je to poznanie o celistvosti sveta, je to porozumenie zákonom Univerza (dharma). Kto rozpoznal zákony a zákonitosti Advaity (sanskrit, nie-dvojnosť), pre toho je vernosť žitou integritou. Tá vedie k zodpovednosti za celý vnútorný vesmír človeka. Prebratie plnej bezpodmienečnej zodpovednosti za vlastný život vedie k schopnosti žiť autentický, zmysluplný, jedinečný život. Takto poňatá filozofia života vedie k tomu, že človek sa prestane pýtať: Čo ja z tohto života mám? alebo Čo mi tento život dá? Namiesto toho sa pýta – Čo môžem dať tomuto životu, čím ho môžem obohatiť?

Uvažujeme spolu. Ak hovoríme z priestoru očakávania, čo nám niekto dá, znamená to, že žijeme vnútorne v priestore nedostatku, priestore bezmocnosti, slabosti, prázdnoty. Ak sa pýtame “Čo ti môžem dať, čím ťa obohatím?” uvažujeme a hovoríme z priestoru dostatku, veď máme čo dať, máme čím obohatiť. Hovoríme a tvoríme potom z priestoru hojnosti. To vedie k spojeniu a to k radosti.
Cítite silu a radosť, ak zmeníte priestor, z ktorého uvažujete?

Sme v porozumení?

Ak áno, došlo k spojeniu, ak nie pokračujte, prečítajte si to znova a znova, choďte hlbšie do seba a počúvajte slová, ktoré čítate srdcom. Otvorte sa. Urobte to teraz.
Všimnite si, ako vernosť sebe samému, svojej ceste a svojej skúsenosti o tom, čo je správne a čo je omyl, nás vedie k schopnosti učiť sa. Schopnosti odpúšťať si zlyhania a vidieť v nich spôsob učenia a rastu.

Rastieme spolu verní Pravde o sebe samom.

Vladimír Červenák

Jasný zámer v živote nás privedie tam, kam sa chceme dostať.

Začneme s cvičením. Precíťte na chvíľu, aký máte pocit, keď cítite, že je vám dôverované?

Uvedomte si na chvíľu ten pocit a sledujte, čo sa vo vás pri tom deje. Spomeňte si na konkrétnu situáciu, keď vám niekto dôveroval a vy ste jeho dôveru cítili.

Všimnite si, čo sa deje s vašimi ramenami, aký pocit máte. Aké myšlienky vám prichádzajú?

Ak ste sa vcítili do situácie, keď vám bolo naozaj úprimne dôverované, je veľmi pravdepodobné, že ste pocítili príjemný, teplý pocit v tele, cítite, ako vám pri tej spomienky rastie energia, ako vaše telo silnie, akoby sa zväčšovalo, doslova rastie.

Dôvera posilňuje naše sebavedomie, posilňuje celý náš energetický systém, následne sa cítime príjemne a v konečnom dôsledku to vedie k zdraviu fyzickému i psychickému.

Ak dôverujeme, dávame svoju vlastnú pozornosť, dávame seba.

Teraz precíťte, čo cítite, keď si spomeniete na situáciu, keď vám niekto prejavoval nedôveru?

Okamžite cítime úbytok energie, telo je čoraz ťažšie a tlačí sa k zemi. Ťažšie sa nám dýcha, cítime sa unavení, vyčerpaní.

Čo sa to deje?

Nedôveru vnímame ako odmietnutie, ako výhradu, kritiku, nespokojnosť. Z toho dôvodu nám klesá sebaúcta. Sebaúcta je základnou podmienkou sebalásky. Keďže sa stráca láska, energia, ktorou sme, naše telo chradne, cítime sa čoraz nepríjemnejšie. Ak takýto stav trvá dlhodobo, prejaví sa depresiami, neskôr ochorejú niektoré orgány, často pečeň, tráviaci trakt. Tento proces je spúšťačom celej série následných ochorení.

Už z toho, čo sme si povedali, je zrejmé, ako dôležité je prejavovať dôveru sebe, blízkym v rodine, kolegom, ľudom okolo nás, prírode, životu na Zemi, vesmíru, Univerzu – Bohu.

Trvalý stav nedôvery vedie k hlbokej nespokojnosti, trápeniu a chorobám.

Vtelením sa do tela sa naše vedomie oddelilo od ostatného vesmíru, vnímame sa oddelení, máme každý iné meno, dokonca identifikačné číslo, vnímame, že napriek mnohým zhodám sa od seba zdanlivo líšime. Táto oddelenosť, ktorej dôsledkom je pýcha, egoizmus, sebectvo je príčinou nedôvery. Ak sme si overili na vlastnej skúsenosti, ako sa cítime, keď dôverujeme Bohu, svetu, ľuďom, sebe, aký príjemný pocit to je, potom si môžeme experimentálne overiť, že ak sa budeme dlhodobo udržiavať v stave hlbokej sebadôvery, dôvery vo svoju vnútornú autoritu, vo svoje vnútorné zdroje, potom sa to prejaví na trvalo prežívanom stave dôvery aj k iným ľudom okolo nás.

Overte si, či táto hypotéza platí aj pre vás?

Mojou skúsenosťou etikoterapeta je, že to je tak.

Dôverčivosť na rozdiel od dôvery je sklon veriť aj tomu, čo nie je pravdivé, je teda naivitou zapríčinenou neprítomnosťou poznania a schopnosti pravdu rozpoznať.

Túto schopnosť védy alebo joga nazývajú vivékou. Všetci máme možnosť túto schopnosť rozvíjať.

Je užitočné rozvíjať schopnosť rozlišovať, čomu veriť a, naopak, čomu veriť nemožno.
Schopnosť rozpoznať pravdu v nás rastie, ak pravdu ctíme, ak je našou vysokou hodnotou. Teda ak sme pravdovravní z presvedčenia, že tak je to správne, rastie v nás schopnosť pravdu rozpoznať.

Ako sme si ukázali, nedôvera vedie k zníženiu sebaúcty, rovnako našu sebaúctu potláčame, ak sa necháme klamať. Niekedy cítime alebo aj vieme, že sme klamaní, napriek tomu zotrváme v stave, akoby sme to nevideli a nepočuli. Nie je prekvapujúce, že to má negatívny dôsledok na zrak a sluch.

Kto si zakrýva oči, nemôže vidieť, kto si zakrýva uši, nemôže počuť.

Ak človek nemá dostatok informácií, dostatok skúseností, zručností, schopností a chýbajú mu aj správne morálno-vôľové postoje, potom sa ocitá v stave nedôvery.

Ak má dostatok informácií a prístup k nim, získal schopnosť osvojovať si zručnosti rýchlo na rozumovej, pamäťovej úrovni i na psychomotorickej úrovni. Ak má upratané hodnoty, potom dokáže zaujímať správne postoje. Správne vzhľadom na cieľ žiť spokojný, šťastný, radostný život v hojnosti a zdraví.

Tak ako stav nedôvery prináša svoje ovocie v podobe strachu, obáv, žiarlivosti, závisti, ignorácie, agresivity, tak plodmi dôvery je spokojnosť, radosť, šťastie, zdravie, hojnosť.

Agresivita vzniká v dôsledku strachu a je opakom lásky, opakom stavu pokoja duše. Preto dôsledkom agresivity je hlboká bolesť na všetkých úrovniach, telesnej, psychickej, duševnej. Agresivita je príčinou nešťastia, tragédií, utrpenia i chorôb.

Láska je príčinou dôvery, kde niet dôvery, tam niet lásky.

Veľa ľudí si neuvedomuje tento reťazec a svoju nedôveru prehlbujú, živia nenávisťou, hnevom, žiarlivosťou, závisťou, strachom. Doslova ju kŕmia a ona v nich rastie. Je to uplatnenia zákona rezonancie. Na čo sa sústredíme, to priťahujeme a to sa v nás rozmnožuje. Preto takíto ľudia nedôverujú svetu a ani sebe.

Ako tento stav v sebe rozpoznať a ako ho zmeniť?

Etikoterpia je autoterapiou, ktorej cieľom je sebapozorovaním rozpoznať pravdu o sebe v prítomnom okamžiku. Je to jedna z najnáročnejších metód, ale práve preto aj jedna z najúčinnejších, ktoré vedú k objaveniu skutočných príčin nespokojnosti a nedôvery.

Dobre živená nedôvera sa prejavuje v bežnom živote tým, že si nedôverujeme navzájom, brat neverí bratovi. Občania neveria politikom, ani svojmu lekárovi. No najmä neveríme sami sebe. Príčina hlbokej nedôvery, teda príčina vnútornej stratenosti, nevedomosti je v neschopnosti nájsť zdroj poznania v sebe. Bráni nám v tom stav oddelenosti – pýcha.

Nedostatočná schopnosť človeka rozlišovať správne a nesprávne má príčinu v tom, že sa súčasný človek vníma ako oddelený od ostatného života.

Nie vždy to tak bolo. V odkaze dávnych civilizácií, či už atlantskej, alebo pooatlanskej, teda egyptskej, sumerskej, arijskej, toltéckej alebo havaiskej nachádzame odkaz, že život sa vyvíja v cykloch a vyvíja sa po špirále. Špirála vytvára nové a nové fraktálne úrovne, v ktorom sa naše vedomie v momente, keď sa vteľujeme do ľudského tela, stráca.

Preto sa človek vníma, akoby mimo života, vyčlenený, a preto je duchovne mŕtvy, spí a čaká na svoje prebudenie alebo zmŕtvyvstanie. Z tejto príčiny má nedostatok zdrojov, energie, lásky, ktoré zdravý život podporujú.

Úroveň našej mravnej alebo spirituálne inteligencie dosahuje minimálne hodnoty. Tento stav nazývame už spomenutou pýchou.
Tu sme pri koreňovej príčine nedôvery. Stav oddelenosti, stav, keď sa ľudská bytosť povyšuje nad iné formy života, či človek nad človeka, priviedol ľudskú bytosť do slepej uličky bez svetla, poznania, do stavu nedôvery vo svoje vlastné schopnosti a možnosti.

Ak nedôverujeme niekomu inému, bráni nám rozpoznať svoju nedôveru voči iným naša pýcha. Ak je nám nedôverované, upozorňuje nás na to veľmi nepríjemný pocit v oblasti solárneho plexu, 3. čakry.

Kedykoľvek nám niekto hovorí, čo máme alebo by sme mali robiť, cítime sa nepríjemne. Cítime často na nevedomej úrovni, že nám nedôveruje, nedôveruje tomu, že dokážeme sami zvládnuť situáciu, prejavuje nedôveru našim poznatkom, schopnostiam, zručnostiam či postojom.

Keďže takto vedená komunikácia prináša bolesť na duši, je toxická, ubližujeme ňou a zhoršujeme si ňou vzťahy. Ak niekomu trvalo prejavujeme nedôveru, začne nás ignorovať, pohŕdať nami alebo nás až nenávidieť. Všetky tieto emócie sú vysoko toxické a prinášajú vážne zdravotné ťažkosti.

Rozpoznávate sa v tejto situácii?

Máte vo svojom okolí človeka alebo ľudí, ktorí vám prejavujú nedôveru? Sú odborníkmi na váš život? Lepšie ako vy vedia čo, kedy a ako máte alebo ste mali robiť?
Často sú to naši najbližší.
Ak sa vám to takto deje, je potrebné porozumieť tomu, že sa nachádzate uprostred toxického komunikačného vzorca.

Cesta z tohto pekla vedie cez prepólovanie.

Prepólovať znamená preniesť sa na opačný pól. Teda od nedôvery k dôvere. Nemám tu na mysli dôverčivosť, naivitu.
Prepólovať znamená nájsť a spoznať svoje zdroje, znamená to porozumieť sebe samému. Znamená to mať dušu výdatne živenú láskou, radosťou, šťastím.

Ak hľadáme v sebe tak, ako nám to odporúčal nápis na Apolónovom chráme v Tébach: „Spoznaj seba samého a spoznáš seba i Bohov,“ potom sa naučíme rozlišovať, komu veriť a komu neveriť a čo si radšej overiť.

Opustime toxický vzorec obrán a útočenia, prijmime ľudí okolo nás ako svojich učiteľov, vďaka ktorým rozpoznáme, aký veľký je náš potenciál zvýšiť si sebadôveru. Potom budeme vďační za to, že nám prišli ako učitelia do cesty. To nám umožní s pokojom nahliadnuť do zrkadla vlastnej duše a rozpoznať skryté tajomstvá o sebe.

Nízka sebadôvera je veľmi často sprevádzaná jej rodnými sestrami, nízkou sebaúctou a nízkym sebavedomím, teda i tieto sú vo vysokom potenciáli zvýšiť ich. Práca na vlastnej premene, transformácii nám prinesie viac sebaúcty, sebadôvery i sebavedomia.

Transformácia

Ak už vieme, aké neblahé sú dôsledky nedôvery a aj vieme, ako ju rozpoznať, čaká nás po identifikačnej fáze, fáza transformačná.

Cieľom je nahradiť toxické stratégie a vzorce, zdravie podporujúcimi vzorcami a stratégiami.

Toto býva najnáročnejšia etapa radikálnej zmeny, ktorá prinesie uzdravenie. Práve preto je etikoterapia jednou z najnáročnejších ciest.

Príčinu všetkých ochorení vidí etikoterpia v narušených vzťahoch.

Ak si chceme udržať dobré zdravie, je potrebné hľadať príčiny a uskutočniť také zmeny postojov, ktoré nepovedú k toxickým vzorcom správania, ale, naopak, k vzorcom, ktoré prinášajú harmonické, láskyplné vzťahy a podporujú naše zdravie. Takýmto zdravie podporujúcim vzorcom správania je hlboká sebadôvera podporená sebaúctou.

Existuje veľa možností, ako si sebadôveru zvýšiť. Jednou z ciest je zvyšovať sebaúctu. Sebaúcta sa najlepšie zvyšuje, ak si uvedomíme, že úplne všetko, živé či z nášho pohľadu neživé, si zaslúži úctu a my nie sme výnimkou.

Sebaúcta je cesta k sebadôvere

Sebaúcta je zručnosť, schopnosť, ktorú môžete získať, osvojiť si vedomým tréningom. Často odporúčam žiakom školy etikoterapie toto cvičenie sebaúcty, úlohou je hľadať vždy nové a nové spôsoby, ako prejaviť úctu niekomu v našej blízkosti, ľuďom, zvieratám i veciam.
Naberte odvahu a prejavujte úctu všetkému okolo vás, celkom prirodzene ju začnete prejavovať i sebe. Prejavujte všetkému úctu vždy novým a novým spôsobom, potom objavíte a pocítite, ako vo vás rastie nový životný pocit, objavíte v sebe seba.

Tak sa postupne naučíte, ako si zvýšiť sebadôveru, ako nájdete svoje vnútorné skryté sily, zdroje, z ktorých môžete čerpať.

Toto všetko vám prinesie poznanie na koľko, komu a čomu vo vás môžete dôverovať, vaša sebadôvera porastie. Porastie i kreativita a s ňou opäť sebadôvera.
Tak sa ocitnete v novom vzorci života. Vo vzorci, ktorého výsledkom je pocit radosti a šťastia. Vo vonkajšom svete sa to prejaví tým, že ľudia vo vašom okolí vás budú milovať a rešpektovať čoraz viac, čoraz viac vám budú prejavovať úctu a čoraz viac ich dôveru pocítite.

Urobte to teraz, tak rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Jasný zámer v živote nás privedie tam, kam sa chceme dostať.

„Povedal by si mi prosím ťa, ako sa odtiaľto dostanem,“ opýtala sa Alica?
„Záleží na tom, kam sa chceš dostať,“ povedala jej mačka.
„To je mi jedno,“ povedala Alica.
„Potom je jedno kadiaľ pôjdeš,“ povedala Alici mačka.
(Alica v krajine zázrakov.)

Zamysleli ste sa niekedy nad otázkou, kam smeruje váš život?

Máte pocit, že ste vo vleku života, že život je ťažký, že je to neprestávajúci boj o prežitie či živorenie?
Potom pravdepodobne nežijete svoj život, ale necháte, aby ho za vás žil niekto iný.
Etikoterapia ako cesta k celistvosti pomáha nachádzať kľúče k tomu, ako sa pozrieť na pravdu o živote, o svojej existencii.

Prečo je dôležité mať jasný zámer života?

Ak človek nikdy nepremýšľal o tom, odkiaľ a kam smeruje, potom sa životom iba potáca alebo skôr je niekým iným životom postrkávaný tam, kde ho chce mať. Taký život sa stane reaktívnym. Človek reaguje na životné situácie, ktoré si sám nevedome vytvára. Nevie však o tom, že si ich vytvára sám. Reaguje teda s pocitom nevôle, odporu na to, čo si sám do života vytvoril, stvoril. Odmieta úrodu, ktorú sám sial.

Smutná je žatva toho, kto nevedome sial to, čo teraz žne a odmieta to.

Smutný príbeh človeka, ktorý neobjavil hodnotu vlastného života a svoj vnútorný potenciál byť strojcom vlastného naplneného šťastného života.
Dnes už je veľa literatúry a čoraz viac učiteľov, ktorí učia, že to najdôležitejšie je Láska. Teóriu už poznáme mnohí.

Ako túto pravdu aplikovať v každodennom živote?

Začať treba tým, že si človek ujasní ciele. Ciele môžeme mať krátkodobé, strednodobé ale aj dlhodobé. Práve tie posledné by mali byť našimi strategickými cieľmi. Ak takýto cieľ presahuje našu ľudskú existenciu, náš vlastný život, stane sa životným zameraním.
To, aké ciele si postavíme, ovplyvňujeme žitými hodnotami. Teda nie hodnotami, ktoré považujeme za vysoké, ale tými, ktoré v skutočnosti, v pravde žijeme. Často človek podlieha sebaklamu, že žije tie správne hodnoty, že sa nimi riadi v živote. Týmto sebaklamom si pozdvihuje sebaúctu, nahovára si, že chyba bude niekde inde, a preto sa mu život zdá ťažký. Niekto iný mu nepraje, niekto iný mu bráni… takýto človek ukazuje ostrým prstom na vonkajší svet, tri ohnuté prsty však ukazuje na neho samého, to je odpoveď duše, kde treba hľadať.

Čo sú žité hodnoty?

Čo považujeme vo svojom živote za hodnotné, cenné, vzácne.
Zamyslite sa, čo je vám v živote vzácne, čo nechcete stratiť alebo čo chcete vo svojom živote určite mať natrvalo?
Partnerka alebo partner vás požiada, zostaň tento víkend doma, urobíme si pekný víkend, zažijeme spolu niečo pekné. Ak odpoviete, že radi, ale nie je to možné, pretože máte veľa práce, veď si chcete kúpiť auto, a tak práca cez víkend je nevyhnutná, potom je práca vaša žitá vysoká hodnota, navonok by ste možno deklarovali, že je ňou láska.
Pravda je však taká, že v tomto prípade práca dostáva pred láskou prednosť.
Etikoterapia nás učí rozpoznávať sebaklam, a teda pravdu, ktorá oslobodzuje. Ak prestaneme trpieť sebaklamom, môžeme prevziať zodpovednosť za scenár nášho života. Ak sa nám ten doterajší nepáči, môžeme ho začať prepisovať.

Ciele, za ktorými ideme, formujú to, aký pocit zo života máme.

Ak sú strategickými cieľmi nášho života ciele z hmotného sveta, potom šťastie, ktoré nám prinášajú, je prchavé, pominuteľné, dočasné. Trvalé vnútorné šťastie, naplnenie, celistvosť prinášajú také ciele, ktoré náš život presahujú. Ak sme na ne nasmerovaní, potom nás dostanú do zóny rovnováhy, do zóny celistvosti.

Krátkodobé ciele, ktorými napĺňame svoje každodenné potreby, môžu byť z hmotného sveta, v krátkodobom horizonte si uvedomujeme ich pominuteľnosť.
Nelipneme na nich. Potom dosahovanie hmotných cieľov alebo kariérnych cieľov, teda niečo mať alebo sa niekým stať, môže byť dobrým spôsobom, ako zmysluplne naplniť svoj životný priestor, pokiaľ touto našou činnosťou sme užitoční nielen pre seba, ale aj pre iných.

Krátkodobé denné ciele by mali podporovať a byť v súlade s našimi cieľmi strednodobými. Tak si plánujeme rodinu, spoločenský status, ktorý vyjadruje mieru našej užitočnosti pre iných, splnenie túžob, snov, s ktorými sme do života prišli. Tieto strednodobé ciele by mali podporovať, byť v súlade s našimi strategickými cieľmi.

Strategické ciele, pokiaľ chceme nájsť pokoj v duši, nájsť zdroj našej životnej sily, by mali byť nasmerované na náš vlastný osobnostný rast. Rásť znamená rásť do celistvosti, rásť do hojnosti, zdravia, šťastia, spokojnosti a radosti.
Z tohto reťazca vyplýva, že ak nás naše denné krátkodobé ciele podporujú v naplnení strednodobých a tie zas podporujú náš strategický zámer života, môžeme žiť zmysluplný, naplnený život.

Ak človek žije úplne bezcieľny život, odrazí sa to na hmotnej i duchovnej chudobe. Takýto človek môže zažívať existencionálnu prázdnotu života, stratu zmyslu, prežívať negatívne pocity, akými sú sebaľútosť, pocit krivdy, hnev, smútok, trápenie sa. Z jeho života sa buď vytratí, alebo nikdy nepoznal skutočnú radosť.

Ak si stavia iba hmotné ciele – niekým sa stať alebo niečo mať, v istej chvíli bude konfrontovaný so strachom zo straty nadobudnutého statusu, majetku, moci, slávy.
Tento strach, že príde o všetko, na čom roky pracoval, čo tvorilo jeho najvyššie hodnoty, ho môže dostať do depresie, doviesť k ochoreniam. Ten strach je však varovaním, aby svoje postoje prehodnotil, lebo inak na sklonku života stratí všetko, čo mu bolo cenné. Odchádzajúca duša si nič hmotné so sebou neberie, ani spoločenský status, ocenenia, ani slávu, ani moc.

Strata hmotného bolí, lebo hmota nezostáva bezo zmeny, je všetko pominuteľná, prechádza neustálou zmenou. Energie, molekuly sa zoskupia, vytvoria stoličku, ale ona sa po čase rozpadne a všetko, čomu venujeme čas a energiu v hmotnom svete, to v istej chvíli zanikne. Či je to kvet, ktorý rozkvitol, po čase sa uzavrie. Či je to tibetská mandala, ktorú Tibeťania sústredene stavajú a potom ju na znak pominuteľnosti zosypú, vysypú do vody, ktorá ju roznesie. To všetko je hmotné.

Ani práca, ani rodina nemôžu byť najvyššími hodnotami

Kto si, napríklad na práci postaví svoj život a hodnoty, jeho svet sa zrúti a rozsype v momente, keď stratí prácu. Vidíme to veľmi často, že ľudia, ktorí mali najvyššiu hodnotu prácu, potom do dvoch rokov, ako odídu do dôchodku, často ochorejú a zomierajú na infarkty, nespokojnosť, na stratu zmyslu života. A keďže nemajú ďalší zmysel a ani ho nehľadali, odchádzajú zo života. Stratili zmysel života, stratili sami seba, stratili vlastný život. Nemali jasne definovaný strategický cieľ života rásť, cieľ rásť v tom, ako sa učiť vytvárať porozumenie iným aj sebe, rásť v tom, ako byť čoraz viac užitočným iným aj sebe, ako vytvárať svoj pocit naplnenosti, celistvosti, vnútorného súzvuku a pokoja v duši.

Veľa ľudí má najvyšším zmyslom života najužšiu rodinu. Keď prichádzajú o rodinu – buď im odchádzajú blízki zo života dobrovoľne alebo nedobrovoľne. Príde smrť, rozchody, rozvody, deti idú do sveta a rodina sa akoby rozpadá, hoci vďaka komunikačným prostriedkom dnes je kontakt možný, ale nie vždy dokáže udržať rodinu pokope.
Veľa ľudí popisuje za druhej svetovej vojny, keď sa posunula južná hranica Slovenska smerom až k Nitre, že rodiny sa rozdelili a nemali medzi sebou roky kontakt. Aj najbližší a nebola možná komunikácia. Aké to muselo byť pre tých ľudí strašné, ak vysokou hodnotou mali práve rodinu. Ale takéto skúšky prichádzajú stále.

Saritin príbeh

„V mojom živote bola práve moja rodina najvyššie postavená, doslova posvätná,“ povedala Sarita s tým, že ju už od svojho vydaja považovala za najvyššiu hodnotu vo svojom živote. Zdalo sa, že rodina sa jej stala cieľom, ktorý dosiahla a pochvaľovala si takýto život. „Tri deti, manžel a ja za okrúhlym stolom v kuchyni – tento obrázok predstavoval pre mňa vrchol blaženosti do chvíle, keď zomrela najprv najstaršia dcéra a o štyri roky na to manžel. Druhá dcéra sa vydala, tretia odišla do internátnej školy a ja som sa zosypala.“ Osud Sarite vzal to, na čom lipla, čoho sa kŕčovito držala.
Tak aj Saritin príbeh ukazuje, že nemôže byť rodina najvyššou hodnotou, hocijako sa nám zdá byť rodina posvätná.

Posvätnosť rodiny je v spojení muža a ženy a v plode ich spojenia, ktorými sú deti. Splodenie telesnej schránky, chrámu pre dušu, ktorá môže prísť na tento svet prostredníctvom tohto posvätného spojenia. Telo pre dušu, ktorá sa prichádza učiť, ako správne rásť, aby výsledkom bol zmysluplný celistvý životný pocit.

Keď sa Sarita postavila na nohy, upla sa na prácu, dokonca hovorievala, že kolegovia sú jej rodina. Môžete hádať, ako to dopadlo. Dostala výpoveď akoby z čista, jasna. Samozrejme, že výpoveď nespadla akoby náhodou z neba. Bola zákonitou odpoveďou vesmíru na to, že sa znovu chytila hmotného sveta a chcela v ňom nájsť istotu. Veľa podobných prípadov by pokračovalo rovnako aj o fraktál vyššie, kde rodinu, rod, nahradil ná-rod. Život nás posmeľuje, aby sme hľadali ďalej odpoveď na otázku, kde a čo je naša rodina. Je ňou celé ľudské spoločenstvo, ba i celý živý Svet, naša zem, matka – i sestra v jednom. Žiť túto hodnotu bez bolesti a strachu zo straty je možné iba vtedy, ak nad hodnotou rodiny sú vyššie hodnoty – Láska, Pravda, Sloboda.

Rodina, ktorú živia Láska, Pravda, Sloboda, je šťastnou, zdravou a posvätnou rodinou.

Boh sám je Láskou podľa našej kresťanskej viery, je teda tou najvyššou hodnotou, ak si urobíme boha z niečoho iného, chaos v živote nám ukáže, ako ideme a konáme proti sebe. Od hodnôt lásky, pravdy, slobody sa nemusíme a ani nemôžeme oddeliť. Ani smrťou. Dokážeme si uvedomiť, aká silná je rodina, keď je živená zhora hodnotou lásky, hodnotou slobody, hodnotou pravdy? Takáto rodina je slobodná rodina, v ktorej sa každý bude cítiť slobodným, bude šťastná, lebo sa v nej každý cíti šťastným, bude plná lásky, kde sa každý bude cítiť milovaný a bude milovať. Aká je rodina, kde tieto hodnoty nie sú, kde tieto hodnoty neživia rodinu? Bude bez lásky, slobody a šťastia. To je už čisté peklo.

Ak človek chce žiť tieto Božské hodnoty, cnosti je potrebné na ich dosiahnutie zamerať svoje životné ciele. Krátkodobé, strednodobé aj tie strategické. Už to, že kráčate smerom k nim, urobí cestu vášho života zmysluplnou a šťastnou.

Šťastnú cestu vykročme spoločne, rastieme spolu.

Vladimír Červenák

Radosť, o ktorú sa podelíš, sa ti vráti mnohonásobne.

Medzi základné zákony života patrí zákon rezonancie, Boží zákon, zákon podľa ktorého podobné priťahuje podobné. Je to zákon energie, ktorou sme.

Porozumieť tomuto zákonu znamená porozumieť životu, porozumieť sebe. Je to cesta k životnému štýlu, ktorého výsledkom je naplnenosť, celistvosť, spokojnosť, šťastie, zdravie, hojnosť a radosť.

Základnou Božskou kvalitou je BOHatosť, hojnosť. Len ten, kto sa trvalo cíti oBOHacovaný, cíti, že vesmír ho zaplavuje v živote dostatkom a hojnosťou, len taký človek môže zdieľať slobodne a s radosťou sa deliť o všetko, čo mu prichádza. Čím viac zdieľa, obohacuje iných o to viac bohatstva, hojnosti prúdi k nemu. Byť obohacovaný znamená byť prepojený so zdrojom. Len tak môže hojnosť prúdiť do nášho života.

Tajomstvo hojnosti je ukryté v získaní schopnosti udržať sa v pocite hojnosti, dostatku.

Akákoľvek ne-spokojnosť, pocit ne-dostatku sa stáva bariérou, ktorá prúd hojnosti zastavuje.

Povzdychy, sťažovanie sa, nenaplnené a neuskutočnené túžby, ktorých nenaplnenie pociťujeme ako ťaživé, smutné, to všetko zastavuje prúd energie, prúd hojnosti.

Sústredením sa na hojnosť, dostatok posilňujeme jej prúd a ten potom k nám prúdi intenzívnejšie.

Ak sa cítite chudobní, cítite nedostatok zdrojov, nedostatok pozornosti alebo lásky, alebo nedostatok čohokoľvek, začnite vedome prelaďovať, meniť polaritu, teda prepólujte na uvedomenie toho, čo v živote máte. Čo všetko už ste v živote dostali, čo všetko máte a precíťte za to vďačnosť.

Jednoduchý príklad na prepólovanie:

Predstavte si situáciu, že doma varíte a zistíte, že nemáte cestoviny, ktoré ste chceli uvariť. Podľa starého vzorca sa nahneváte na seba, že ste ich zabudli kúpiť, alebo na partnera, že ich nekúpil. Pustíte si do duše nespokojnosť, možno ľútosť, hnev a smútok. Toto toxické správanie vám spotrebuje veľa energie a budete sa cítiť unavene, bez energie. Budete cítiť nepríjemný pocit zlyhania. Tešili ste sa, ako budú niekomu vám blízkemu chutiť, lebo ich má rád a možno si ich želal. V pozadí je sklamanie zo zlyhania, presvedčenie: nie som dosť dobrý, šikovný, schopný. Zároveň nepríjemný pocit, (blokovaná energia)je trestom za zlyhanie a zároveň flustrácia z toho, že si neužijete pozornosť a ocenenie tých, pre ktorých ste jedlo chceli pripraviť. Celý reťazec je toxický a je prejavom vzorca správania, ktorý sa môže opakovať pri každom „zlyhaní“. Spomeňte si, kedy ste takýto výrok o sebe povedali prvýkrát, kedy a kde to bolo?

Nový vzorec vychádza z pocitu, že som súčasťou Poľa nekonečných možností, toto pole je nekonečné a obsahuje nekonečný počet možností.

Pri zistení, že nemáte doma cestoviny, si položíte otázku: Aké iné možnosti mám? Počkáte, na chvíľu sa stíšite a začnú vám napádať možnosti, čo iné môžete pripraviť a ako.

Výsledkom bude príjemný pocit, zvládate situácie, dokážete nájsť riešenia, aj ocenenie vašej kreativity od blízkych bude úprimne, celý vesmír vás miluje a podporuje.

Rozdiel je evidentný, v prvom prípade bude rásť vaša vnútorná nespokojnosť, v druhom prípade porastie vaša sebadôvera, sebavedomie, sebaúcta aj sebaláska.

Toto vyžaduje mať jasný zámer, že to chcete a vôľu vytrvať v úsilí trénovať tento nový postoj, rovnako ako sme sa učili chodiť alebo hovoriť.

Ďakujte, ďakujte, ďakujte za všetko, čo máte. Prúd vďačnosti naštartuje pocit dostatku vo vás. Pocítite hlbokú vďačnosť za život, zdravie, ľudí a prírodu okolo seba, za drobné chvíle tichého šťastia, za radosť.

Tento pocit bude vo vás rásť, pokiaľ sa oň budete starať. Pokiaľ ho budete s láskou a úctou pestovať, vyjadrovať. Vyjadrujte svoju vďačnosť nahlas, vyjadrujte ju často aj iným aj sebe. Vyjadrujte ju najmä tým, ktorých máte pri sebe najbližšie.

Ak získate zručnosť udržať sa v pocite hojnosti a dostatku, začne k vám plynúť prúd hojnosti. Bohyňa hojnosti Mahalakshmi vás začne rozmaznávať.

Potom začnite zdieľať. Podeľte sa o všetko, čo k vám prichádza. Každý deň niekoho obdarujte. Úsmevom, pozornosťou, pohladením, službou, darom, čímkoľvek, čo inému vyvolá príjemný pocit prepojenia a spojenia. Obohacujte a prúd hojnosti sa stane nikdy nekončiacim cyklom. Vrátite sa tým do stavu úplnosti, do stavu ukončenia, celistvosti.

Všetko v hmotnom svete podlieha cyklickému opakovaniu vzniku, udržiavania a zániku. Naše vzťahy je potrebné uzatvárať, udržať v stave láskyplného prepojenia. Všetko nedokončené, odložené, nespracované, neodpustené zadržiava v sebe energiu a blokuje ju.

Ak si chcete otvoriť cestu k šťastnému spokojnému životu, ukončite projekty, ktoré máte už dlho neukončené, vyliečte svoje vzťahy, upracte si byt, suterén i povalu.

Pravá ruka dáva, ľavá prijíma. Udržte rovnováhu a ona sa prejaví vo vašom živote. Rovnováha medzi princípom prijímania a dávania je základom spokojného života, základom zmysluplného naplnenia. Takáto schopnosť prináša celistvosť, prináša schopnosť empatie, vcítenia sa, schopnosť súcitu. To vedie k hlbokému pocitu lásky, blaženosti.

Urobte si krátky test:

• Zamyslite sa, ako reagujete v situáciách, keď sa máte o niečo podeliť?
• Dávate radi, bez zaváhania alebo sa zastavíte a zvažujete, či sa podeliť?
• Robíte z udalostí vášho života tajomstvo dobre ukryté pred inými?
• Považujte svoje myšlienky výhradne za svoje vlastníctvo?

Možno už ako dieťa ste mali tendenciu si nechávať veci alebo jedlo pre seba. Alebo ste mali tendenciu brať si pozornosť vašich blízkych iba pre seba, bez ohľadu na to, či ju potrebovali aj vaši súrodenci, alebo rodičia medzi sebou.

Pohrúžte sa na chvíľu do seba a rozpamätajte sa, aké pocity sa vo vás objavia, keď si spomeniete na situácie vo vašom živote, najmä v detstve a hľadajte také, keď ste žiarlili, alebo závideli, alebo sa vo vás prejavili znaky chamtivosti, chtivosti.

• Kedy a v akých situáciách sa takéto správanie opakovalo alebo opakuje?

Za chtivosťou, chamtivosťou sa schováva strach, strach z ne-dostatku. Strach je dôsledkom nedôvery životu. Ak životu nedôverujete, nemôže vás podporovať. Idete proti životu a je to váš život.

Kde sa tento strach v nás zobral? Ako sme sa k nemu dopracovali?

Toto tajomstvo je ukryté aj v biblickom príbehu. Boh prikázal Adamovi a Eve, aby nejedli zo stromu poznania dobrého a zlého. Keď tak urobili, človek začal všetko posudzovať a hodnotiť cez optiku svojho pohľadu. To, čo mu vyhovuje, prijíma a považuje za dobré, a čo mu nevyhovuje, odmieta a považuje za zlé. Odmietaním sa človek od prúdu energie, ktorou sme, oddeľuje. Takého oddeľovanie je symbolicky vyjadrené vyhnaním z Raja Blaženosti. Človek sa ocitá v strachu z nedostatku, stratil úplnosť, celistvosť, ktorá je Blaženosťou.

Čím dlhšie pokračujete v odmietaní života, čím dlhšie ho budete považovať za krutý, ťažký, o to menej vás môže život podporovať, rozmaznávať a hýčkať ako svoje milované dieťa.

Návrat do celistvosti je návratom do stavu Blaženosti. Cesta vedie od oddeľovania sa a odmietania cez spájanie sa k obohacovaniu seba aj iných.

Staňte sa vo svojej duši Božím miláčikom, dieťaťom, ktoré rozmaznáva, miluje celý vesmír tým, že budete milovať celý vesmír a všetko v ňom.

Podľa prastarých učení plodom spojenia je radosť.

Vo svojom vnútri sa prepojte so všetkým, čo ste odmietali, urovnajte si vzťah sami so sebou. Prijmite sa v celosti, úplnosti.

Buďte k sebe dostatočne úprimný, etikoterapia takýmto sebaopytovaním nachádza príčiny mnohých zdravotných problémov, príčiny toho, že človek nedokáže zažívať spokojnosť a šťastie. Príčiny narušených vzťahov, ktoré následne sú príčinami ochorení. Úprimnou sebareflexiou je možné nájsť koreňové príčiny veľmi ťažkých fyzických aj psychických ochorení.

Všetky ochorenia majú svoj hlboký koreň v oddelenosti od systému, ktorého sme súčasťou. Takúto oddelenosť nazývame inak aj slovom pýcha, oddeľovanie sa, či už tým, že sa vyvyšujeme, alebo aj ponižujeme.

Aby človek mohol úprimne obdarovať iného človeka svojou pozornosťou, čo je to najcennejšie, čo inému môžeme dať, lebo tým dávame seba, musí vedieť rovnako úprimne prijímať pozornosť a obohacovanie od iných.

Koľkí z nás sa neradi delia, o vedomosti, informácie, hmotné statky. Poznáte ľudí, ktorí taja, keď nadobudnú majetok, vzdelanie, vedomosti, informácie. Schovávajú ich pred okolím, svetom.

Aká je príčina? Majú strach.

Strach zo závisti, z neprajnosti, môžu sa cítiť ohrození tým, že by im to, čo nadobudli, mohlo byť odňaté. Korene takéhoto pocitu sú v hlbokej minulosti. V detstve človek zažil situáciu, keď sa cítil byť bezmocný, nešťastný, slabý, bez riešenia, v úzkosti. Takýto pocit v ňom mohol vyvolať pocit, že žiť život je ťažké, že život je boj o prežitie a treba bojovať o miesto pod slnkom.

Takéto hlboko zakorenené presvedčenie sa stalo programom, ktorý človeka vedie. Tento program, ktorý sa stane životnou stratégiou, sa prejaví kedykoľvek, keď zažívame situácie, v ktorých sa máme rozhodovať dať–nedať, prijať–neprijať.

Obmedzená schopnosť prijímať je zapríčinená domnienkou, presvedčením, že dar bude nutné vrátiť. Neochota dávať, blokuje aj schopnosť prijímať. Môže za tým byť aj koreňový vzorec, presvedčenie, že si nezaslúžim. Nezaslúžim si je veľmi silný výrok, presvedčenie, ktorý zabraňuje tomu, aby takýto človek bol životom obohacovaný, aby v jeho živote bol dostatok všetkého.

Ak je za obmedzenou schopnosťou prijímať obohacovanie od iných strach z nutnosti obdarovanie vrátiť, je potrebné hľadať, kedy v detstve takáto situácia nastala. Treba podrobne preskúmať vzťahy s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, s kýmkoľvek sme si vzťah narušili.

Etikoterapia vidí príčinu ochorení v narušených vzťahoch.

Aké ich máte vy?

Skúmajte pozorne, či máte strach, že vám niekto niečo vezme, či môžete o niečo prísť, ako reagujete?

Prijímanie od iných môže byť náročné, je za ním obrátená pýcha a presvedčenie: ne-zaslúžim si, nie-som dosť dobrý/á. Odmietanie, ne-prijatie je príčinou toho, že do nášho života nemôže prúdiť hojnosť, dostatok.

Naučme sa prijímať dary života a život sám, tvorme svoj život a rozdávajme s radosťou, robme iných šťastnými a šťastie v nás porastie.

Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Objednajte sa tu ►

alebo na čísle

+421 905 60 90 69