Negatívne emócie

Agresivita zabíja

Náš vlastný hnev alebo zlosť nám narobia viac škody, ako to, čo nás k hnevu priviedlo.
(John Lubbock)

Hnev, zloba, zlosť sa v našom vedomí objavuje vtedy, keď strácame kontrolu nad situáciou. Keď život ide inou cestou, ako si želáme alebo pokladáme za správne, narastá v nás agresivita. Začíname akumulovať energiu, ktorú použijeme ako rozbušku. Chceme mať pod kontrolou to, čo sa deje, čo považujeme za dôležité. Lenže nie vždy sa to darí. Keď sa nedarí mať veci, udalosti pod kontrolou, objaví sa hnev, ktorý môže viesť až k fyzickému násiliu, aby sme situáciu zmenili. Hnev je vyjadrením hlbokej nespokojnosti s poriadkom sveta.

Hnev je vyslovením ostrého nie životu

Preto dôsledkom takéhoto odmietnutia života je skôr či neskôr ochorenie a smrť. Je to snaha o presadenie svojej predstavy o tom, ako a kedy majú udalosti prebiehať. Ak dôverujeme tomu, že vesmír a jeho súčasti sú riadené vyššou inteligenciou, ktorá presahuje našu individuálnu inteligenciu, je hnev prejavom nedôvery tejto vyššej inteligencii. Hnev je dôsledkom toho, že udalosti prebiehajú inak, ako si mi predstavujeme, že prebiehať majú. Je teda prejavom našej oddelenosti od ostatným častí vesmíru, energie, ktorou sme. V biblii nájdeme slovo, ktoré túto oddelenosť pomenúva a vystihuje, je to slovo pýcha. Pýcha znamená oddelenosť, v dôsledku ktorej sa buď nadraďujeme, alebo podceňujeme. To, že takéto správanie má smrteľné dôsledky, je vyjadrené tým, že pýcha je jedným zo smrteľných priestupkov, hriechov voči zákonom Univerza, Boha. Naše presvedčenia, ako veci majú fungovať a realita, sa rozchádzajú, to vyvoláva v nás hnev a nespokojnosť.

Agresivita je hromadením energie, ktorú potrebujeme, aby sme presadili, dosiahli ciele, proti ktorým niekto iný namieta alebo s nimi nesúhlasí.

Skúmaním podvedomia si môžeme overiť, že v skutočnosti s takýmto naším cieľom nesúhlasí a má voči nemu námietky naše vlastné podvedomie alebo jeho časť. Konflikt, ktorý naša agresivita vyvolá, je teda v skutočnosti vnútorným konfliktom častí nášho podvedomia. Ak zotrvávame v konflikte, prirodzene sa cítime unavený, konfliktom vyčerpávaný. Ubúda nám energia, čo je prirodzené, lebo v dôsledku konfliktu sme sa odpojili od zdroja a ten nás nepodporuje dotovaním novou energiou. V dôsledku takejto energetickej podvýživy ochorie telo, vznikajú tie najťažšie ochorenia. Predovšetkým onkologické.

Hnevom vyjadrujeme túžbu po lepšom svete, teda aj túžbu po návrate k úplnosti, celostnosti

Spokojným sa človek stáva až po dosiahnutí celistvosti, úplnosti, po rozpamätaní sa, kým v skutočnosti je. Kým nežije túto celistvosť, Jednotu, rastie v ňom nespokojnosť kedykoľvek ju hľadá mimo seba.

Pozitívnym zmyslom hnevu je vyjadrenie túžby, aby náš svet zodpovedal našim predstavám, požiadavkám a očakávaniam, aby nám doňho druhí nezasahovali. Je prejavom túžby po slobode, túžby po svete bez hraníc a obmedzení. Táto túžba je túžbou našej duše. Ukazuje nám cestu k naplneniu potenciálu našich možností. Pokiaľ však človek zotrváva v duálnej predstave o sebe a svete, prirodzene sú jeho túžby egoistické a narážajú na odpor iných ľudí. Sú často v rozpore s ich túžbami a predstavami o svete. Nemôžeme získať slobodu vytváraním obmedzení a neslobody iným.

Potláčanie hnevu a agresivity je rovnako nebezpečné, lebo sa akumuluje a obráti sa proti vám. Začne deštrukčne pôsobiť na organizmus a ten ochorie. Je ako granát, ktorý nehodíme pred seba, ale zhltneme.

Ak v sebe človek dlhodobo potláča také emócie ako podráždenosť, hnev a zlosť, začína trpieť pečeň, kĺby, dýchacie orgány. Dlhodobo potláčaný hnev sa môže prejaviť na zápale žlčníka či formou žlčových kameňov. Nie náhodou sa hovorí, že niekomu skypela hnevom žlč. Riešením teda nie je hnev v seba potláčať. To by bola agresivita páchaná na sebe samom.
V prechodnom období, keď sa snažíme odučiť zlozvyku – hnevať sa, pomáha zamestnať sa kedykoľvek cítite, že vo vás rastie hnev takou prácou, ktorú nemáte veľmi radi. Napríklad, upratovaním.

Zbaviť sa hnevu natrvalo však vyžaduje zmeniť niektoré svoje názory a postoje na svet. Hnev je potrebné transformovať na súcit a lásku, na rešpekt a úctu. Dosiahnuť porozumenie toho, že svet je stvorený dokonale a rovnako aj funguje. Ak ho takým nevidíme, znamená to, že potrebujeme zmeniť niektoré naše postoje a názory.

Zlatým pravidlom je, že ak chceme od niekoho niečo dostať, potrebujeme meniť svoje správanie a myšlienky dovtedy, kým nám to ten človek nebude chcieť dať sám od seba.

Umením je namiesto plytvaním energiou na negatívne emócie, zosúladiť svoje túžby a predstavy s podvedomými zámermi. To sa dá iba tým, že prevezmeme zodpovednosť za svoj život a svoj svet. Sme scenáristami, režisérmi aj hlavnou postavou v tom svojom príbehu.

Ego žije z potreby mať stále pravdu.

Hnev často vychádza z pocitu, že musíte mať stále pravdu. Ak človek často bojuje za svoju pravdu, obhajuje svoj názor, robí tak v obave pred poklesom sebaúcty. Mať pravdu je istota, ktorej sa drží. Rúcaním systému presvedčení sa rúca systém hodnôt a prichádzajúca neistota takéhoto človeka desí. Hnev v človeku rastie, keď má pocit, že mu bolo ukrivdené alebo nedostal to, čo podľa jeho mienky dostať mal, čo si nárokoval. Namiesto toho, aby človek prevzal za situáciu zodpovednosť, uchyľuje sa k obviňovaniu zo zlyhania iných. Nájdenie vinníka ho oslobodzuje od prebratia zodpovednosti za seba.

Hnev vyvoláva ilúziu, že sme mocní.

Hnev dáva ľuďom falošný pocit moci, majú pocit, že ich oprávňuje kritizovať, urážať, nenávidieť a neznášať iných. Agresívni, nahnevaní ľudia majú pocit, že majú právo hádať sa, ubližovať iným alebo sa správať k ľuďom zle.

Hnev môže byť však aj katalyzátorom zmeny a premeny podnecujúcej vášeň, vzrušenie, nadšenie. Ak niečo vo vašom živote nefunguje a vy sa preto hneváte, tento hnev vám ponúka možnosť oslobodiť sa od vašich prekonaných presvedčení, návykov, následne zdravotných ťažkostí, akými sú depresie, pocit bezmocnosti, preťaženia.

Ak sa hnev zadržiava, zamedzí tok energie a životnej sily. Dlhodobo živený a udržiavaný hnev prináša najprv slabosť, vyčerpanosť, nespokojnosť, strhanosť. Neskôr závažnejšie ochorenia. Potláčaný hnev spôsobuje zvýšený krvný tlak, zápaly, psoriázu, zápal dutín, nádory, rakovinu, predmenštruačný syndróm, zápal pľúc či vredy. Za ochorenia si môžeme sami, ak nerozumieme tomu, že sú dôsledkom našej agresivity, hnevu, nespokojnosti, kritiky a sebakritiky.

Začať vetu slovom prečo je hrubá nezdvorilosť, tiež prejav neúcty.

Agresívna je i irónia a sebairónia, zosmiešňovanie s cieľom ponížiť, strápniť. Agresívne sú aj výčitky, ktoré sú prejavom nespokojnosti. Uvedomte si, ako na vás pôsobí veta, ktorá začína slovom Prečo…? Prečo si si obliekol práve toto? Prečo si neprišiel včas? Prečo takto a nie tak? Za každou takouto otázkou je ukrytá nespokojnosť a nedôvera. Každá takáto otázka nám znižuje sebaúctu. Preto sa cítime nepríjemne, ak sa nás takto niekto pýta. Zvyčajne automaticky reagujeme podráždene, bránime sa alebo rovno zaútočíme. To roztáča koleso agresivity a ona potom rastie. Pravdivý je výrok, že mier na tomto svete nastane vtedy, keď nastane mier v každom ľudskom srdci. Niekedy sa pýtame, aký je dôvod, že je vo svete toľko vojen, násilia a agresie? Odpoveď nájdeme v sebe vtedy, keď si uvedomíme svoju vlastnú agresivitu, lebo práve vtedy sme jej zdrojom vo svete. Preberme každý za seba zodpovednosť za tento stav, staňme sa generátormi lásky vo svete a náš svet sa zmení. Zmení sa v nás a cez nás v celom svete.

Príbeh o dvoch vlkoch v našich srdciach

Podľa prastarého príbehu, ktorý rozprávajú Toltékovia, žijú a bojujú spolu v srdci každého človeka dvaja vlci. Jeden je Agresivita a druhý Láska. Ak by ste stretli starešinu Toltékov, opýtal by sa vás, ktorý z týchto dvoch vlkov zvíťazí vo vás?

Položte si, prosím, túto otázku.

Možno cítite, že vo vás víťazí vlk Agresivita, že ste ňou naplnený. Možno vo vás víťazí Láska. Pravdou je, že víťazí ten, ktorého živíte.

Je potrebné uvedomiť si, že agresivitu živí agresivita, hnev a nespokojnosť. Lásku živí láska. Dôsledkom láskyplnosti je pocit šťastia, pokoja, radosti a spokojnosti. Dôsledkom agresivity je nepokoj, podráždenosť, ochorenia a smrť v bolesti a utrpení.

V každom okamihu života sa môžeme rozhodnúť, ktorého vlka v sebe posilníme, ktorého budeme živiť. Dôsledky akéhokoľvek rozhodnutia potom už prídu samé.

Mgr. Vladimír Červenák

Ignorácia je nenápadne leptajúca kyselina duše

Šťastie sa podobá zdraviu. Pokiaľ ho máš, ani si ho nevšimneš.
(Ivan Sergejevič Turgenev)

Ignorácia je definovaná ako nevedomosť, neznalosť alebo tiež ako vedomé prehliadanie, úmyselná nevšímavosť.
Zamyslime sa spoločne nad tým, čo to znamená a aké dôsledky z ignorácie vyplývajú pre náš život. Ignoráciu človek môže prejavovať voči sebe, ľuďom, prírode, javom, veciam.

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

Táto ľudová múdrosť vyjadruje skúsenosť, že človek nie vždy pozná dôsledky svojich myšlienok, činov a postojov. Napriek presvedčeniu, že koná s dobrým úmyslom, napácha často škody, ubližuje sebe aj iným, toho výsledkom sú narušené vzťahy. Tie potom vedú k dlhodobej nespokojnosti, nepríjemnému pocitu, ktorý je prejavom zablokovanej energie. V dôsledku blokovanej energie dochádza k chorobám. Toto je základný reťazec, ktorý treba pochopiť, ak túžime nadobudnúť stav trvalo udržateľného stavu zdravia, šťastia, spokojnosti, hojnosti a radosti.

Veľa ľudí má nepríjemný pocit zo seba samého. Kritizujú sa, vyčítajú si minulé činy a rozhodnutia, chyby, ktoré urobili. Rovnako toxické je, ak to robíme vo vzťahu k iným ľudom alebo prírode či Bohu.
Aj v dôsledku nadávania na počasie narastá agresivita a nespokojnosť v človeku. Rozčuľovaním sa k pozitívnej zmene nedôjde, narastie iba deštrukcia, rozklad vzťahov, zdravia.

Čo je príčinou toho, že človek koná tak, že na konci má narušené vzťahy k sebe, iným ľudom, prírode, Bohu?

Príčinou je ignorácia, teda nevedomosť, aké postoje, myšlienky a činy ho k takémuto stavu privedú. Svoj svet si tvoríme práve nimi. Naše postoje, myšlienky a činy tvoria stavebný materiál nášho života. Z čoho staviame, taký dom máme. Poznáte klasickú rozprávku o troch prasiatkach, ktoré sa vybrali do sveta? Každé si postavilo iný dom. Jedno zo slamy, druhé z raždia a tretie kamenný? Ako to s nimi dopadlo? Keď prišiel vlk, slamený aj prútený dom rozfúkal, do kamenného sa nedostal.

Stavebným materiálom našich životov sú naše hodnoty. Ako máme zoradené hodnoty, tak nás potom vedú v rozhodovaní o postojoch.
Múdrym je človek vtedy, keď má informácie, alebo vie, kde ich nájsť, disponuje zručnosťami a skúsenosťami, ktoré nadobudol a vie zaujať správne postoje. Správne vzhľadom na želaný cieľ. Ak je cieľom nášho úsilia šťastný, spokojný, zmysluplný život, potrebujeme zaujať také postoje, ktoré k takémuto životu vedú. Inak vytýčený cieľ míňame, narastá v nás nespokojnosť, agresivita, odmietanie života v jeho pestrých formách a podobách.

Nespokojnosť je nevedomá samovražda, sebapoškodzovanie. Ak to nevieme, sme v stave ignorácie.

Náš život je školou toho, že naše postoje a rozhodnutia vedú k dôsledkom, ktoré potom žijeme. Kto si uvedomuje, k akým dôsledkom vedú jeho postoje a rozhodnutia, môže ich meniť tak, aby dôsledkom bol spokojný a šťastný život.

Učíme sa to vedome aj nevedome. Každá nová skúsenosť nám umožňuje zaujímať správne postoje, ktoré vedú k dôsledkom, ktoré si želáme.

Všetci si želáme jedno spoločné, byť šťastnými. Žiť život s pocitom vnútornej radosti – blaženosti. Ak zameriame svoju pozornosť práve na tento cieľ a pri rozhodovaní sa riadime hodnotami, ktoré k tomuto cieľu vedú, potom tento cieľ dosiahneme.

Inak povedané, ak nadobudneme vedomosť o tom, že niektoré naše postoje vedú k spokojnosti, blaženosti a iné nevedú k spokojnosti a šťastiu, prestaneme ich ignorovať. Naše správanie upravíme vzhľadom na cieľ žiť šťastný, spokojný a zmysluplný život. Blaženosť je pocit, ktorý zažívame, keď sme šťastní bez vonkajšej príčiny, teda sme šťastní už z dôvodu, že SME. Tá príčina je v nás. Rovnako ako v nás je zdroj šťastia, zdravia, lásky.

Ignorácia je nevedomosť, ako správne žiť svoj život, aby sme ho mohli žiť spokojní. Odstránime ju tým, že prijmeme životné lekcie ako školu sebapoznania. Potom zažívame dva druhy situácií. Buď také, v ktorých šťastní sme, alebo také, na ktorých sa učíme šťastnými byť.

Prestaneme udalosti deliť na dobré a zlé. Nahliadame na ne s pocitom vďačnosti, ak prichádzajú tie zmysluplné, šťastím a radosťou nás napĺňajúce udalosti. Pocitom radosti sme naplnení, keď prichádzajú také, na ktorých sa učíme hľadať správne postoje. Vďačnosť je bránou k radosti a úcta k láske.

Takýmto prístupom sa náš život začne čarovne meniť. Zlepšujú sa nám vzťahy, vyžarujeme radosť, spokojnosť. Je to na nás čoraz viac vidieť, dostávame spätnú väzbu od ľudí, že je im s nami príjemne. Prestávame byť ignorantmi vlastného života.

Ignoráciou je i vedomé vyhýbanie sa ľuďom, aktivitám, z ktorých máme nepríjemný pocit.

Čo je príčinou toho, že k niektorým aktivitám alebo i ľudom cítime odpor alebo nechuť stretávať sa, komunikovať či niekam ísť? Čo je príčinou toho, že niektoré aktivity nemáme radi alebo k nim doslova cítime odpor?

Kdesi dobre hlboko je za tým všetkým ukrytý strach. Strach je dôsledkom neschopnosti vnímať prepojenie všetkého, čo vytvára hmotný svet. Vnímame sa oddelení, obmedzení. Vnímame nedostatok zdrojov, energie, lásky, prostriedkov. Preto si chránime tie, čo máme, máme strach zo straty. Ak niečo ohrozuje naše istoty, naše hodnoty, presvedčenia, uzatvárame sa a oddeľujeme mentálne ešte viac. Toto uzatvorenie sa prejavuje ako vnútorný odpor, nechuť, antipatia. V jej dôsledku potom vedome ignorujeme to, čo vnímame ako niečo, čo nás zaťažuje, je nám nepríjemné. Čím sa cítime obťažovaní.

Ak s niekým dlhodobo komunikujeme podľa schémy obrana – útok, takáto komunikácia nás unavuje, doslova vyčerpáva našu energiu. Ak takto nastavená komunikácia trvá dlhšiu dobu alebo sa opakuje, začneme sa v prítomnosti človeka, v komunikácii, s ktorým sa stále bránime alebo následne útočíme, cítiť unavení a nepríjemne. Aby sme sa takémuto nepríjemnému pocitu vyhli, začneme ho ignorovať. Nedvíhame telefón, neodpovedáme na maily alebo na niektoré otázky, pri možnom stretnutí máme tendenciu sa mu vyhnúť. Únik, vyhýbanie sa je stratégia, ktorou sa chceme chrániť. Ignorujeme existenciu človeka, s ktorým sa cítime nepríjemne. Takáto ignorácia je však iba zrkadlovým odrazom toho, že niečo ignorujeme v sebe. Ak v takejto ignorácii, a teda i sebaignorácii, pokračujeme a sme v nej vytrvalí, prerastie v pohŕdanie. Dôsledkom pohŕdania je už vážne poškodenie vzťahov i zdravia.

Pohŕdanie prináša často veľmi ťažké diagnózy. Je to veľmi vysoký stupeň odmietnutia života, preto väčšinou končí jeho stratou. Všímajte si, ako komunikujete, naučte sa rozpoznať, kedy ste v obrane a, naopak, kedy útočíte. Aj irónia je, napríklad silným, agresívnym útokom.

Ignorácia je ako cukrovka, nebolí, ale jej dôsledky sú fatálne.

Ignorantstvo je toxické, agresívne, a teda i seba ubližujúce najmä z toho dôvodu, že človek prehliada, nevšíma si, ignoruje skutočnosti, o ktorých môže vedieť na základe predošlej skúsenosti, alebo intuície, že povedú k stavu nespokojnosti, teda že povedú k niečomu, čo bude vnímať negatívne.

Často si dôsledky ignoráncie vôbec neuvedomujeme. Ignorované, prehliadané môžu byť veľmi dôležité signály, symptómy, ktoré nás chcú upozorniť na potrebu zmeniť postoj, myšlienky, konanie.

Človek sa zamotáva do vlastných pavučín nevedomosti, ignorácie.

Ak chcete porozumieť tomu, ako nebezpečné pre zdravie človeka je ignorantstvo, stačí, keď na chvíľu precítite, ako sa cítite, keď vás niekto ignoruje?

Aký je to pocit?
Doslova cítite, ako z vás uniká energia, ako slabnete a strácate životnú silu? Znižuje sa vám sebadôvera a sebaúcta, doslova strácate svoju ľudskú hodnotu. Prichádza veľmi nepríjemný pocit v oblasti 3. čakry, solar plexu? Energia je blokovaná.

Ak poznáme tento pocit a dokážeme si uvedomiť, že je dôsledkom ignorácie, ktorú zažívame, je v nej i kľúč k riešeniu, ako tento stav zmeniť.

Položte si otázky, čo je vo mne ignorované, čomu potrebujem porozumieť, čo potrebujem rozpoznať, čo vyžaduje moju pozornosť? Tieto otázky zamerajú vašu pozornosť na to, kde je príčina. V momente, keď sa v strede našej pozornosti ocitne to, čo bolo prehliadané, neuvedomované, nepríjemný pocit sa stratí. Opätovne pocítime prítok energie, vitality, stratenú rovnováhu.

Tak ako dieťa, ktoré túži po pozornosti, sa upokojí, keď ju dostane, i my nachádzame odpovede i stratenú rovnováhu, keď venujeme pozornosť tomu, čo sme ignorovali.

Ignoráciu pociťujenme tiež ako prejav neúcty k nám. Ak vás niekto ignoruje, akoby ste boli zo skla, akoby ste v jeho očiach neexistovali. Cítime to ako neúctu k nám. Za tým je dobre maskovaný problém s našou vlastnou sebaúctou. Skúmajte, ako sami sebe prejavujete úctu. Hľadajte nové a nové spôsoby, ako si ju prejavovať viac. Potom vám budú ľudia prejavovať neúctu čoraz menej.

V momente, keď stratégiu ignorácie vymeníme za stratégiu cielenej pozornosti, situácia sa zmení a ňou sa mení i náš životný pocit.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Kritika, nároky a nespokojnosť

Deti viac potrebujú vzory ako kritiku.
(Joseph Joubert)

Kritika je hodnotenie a odhaľovanie nedostatkov v čomkoľvek, je to negatívny úsudok o čomkoľvek. Kritika je jedným z plodov pýchy. Ľudia, ktorí stále kritizujú, sú nespokojní sami so sebou a svetom, v ktorom žijú. Chcú ho zmeniť tak, že sa zmení svet okolo nich, teda chcú, aby ostatní zodpovedali ich predstavám o svete, morálke, živote. Myslia si, že ich mienka je najsprávnejšia. Takí ľudia jednoducho zabúdajú alebo nevedia, že žijú iba vo svojom vlastnom svete. A svojimi kritickými myšlienkami vyjadrujú nesúhlas so svetom iného človeka. Je to mimoriadne agresívne zmýšľanie, ktoré má negatívne dôsledky na ich zdravie.

Na jemnej, podvedomej alebo energetickej úrovni útočia na ostatných ľudí, a teda na svety iných ľudí. Takéto útoky sa im potom vracajú späť vo forme kritiky a nespokojnosti iných s nimi. Nároky sa môžu vzťahovať na kohokoľvek: na blízku osobu, vládu, seba samého, minulosť, budúcnosť, osud, Boha. Tieto myšlienky spúšťajú program ničenia toho, na čo sú smerované. Následne sa v podvedomí obete spúšťa program samo-zničenia. Trvalá nespokojnosť spustí seba-deštrukčný proces, v dôsledku ktorého ochorie duša i telo.

Nespokojnosť, nároky voči okolitému svetu môžu viesť k vážnym chorobám. Ľudí, ktorí majú sklon kritizovať, často bolia kĺby a krk. Artrída, reumatizmus je choroba tých, ktorí stále vyjadrujú nároky a nespokojnosť, kritizujú seba aj ostatných. Je to tým, že sú neoblomní, tvrdí vo svojich úsudkoch, neprijímajú cudziu mienku. Chcú byť vždy a vo všetkom dokonalí a trvajú na dokonalom správaní aj iných ľudí. Pocit vlastnej dôležitosti je u nich nafúknutý do neuveriteľných rozmerov. Väčšinou sú to ľudia, ktorých v detstve tiež kritizovali pre ich nedokonalosť a týmto spôsobom chcú získať pozornosť a pochvalu. Neveria si. Rodičia do nich premietali nespokojnosť so sebou. Kritikou chcú dosiahnuť vlastne pochvalu, pretože chcú ukázať, akí sú oni dobrí. Keď sme kritickí, skúsme občas niečo nepovedať a, naopak, pochváliť. Nachádzajme a hľadajme skôr niečo dobré a pozitívne na ľuďoch a svete. Sami uvidíte, ako vám odľahne.

Priznajme si, že nie sme dokonalí, máme na to plné právo. Potom prichádza uzdravenie. Mali by sme si denne pripomínať, že všetci konáme najlepšie, ako v danej chvíli dokážeme. Má zmysel kritizovať niekoho za to, že konal najlepšie, ako v danej chvíli vedel a mohol?

Každý človek potrebuje mať pocit, že na tomto svete nie je zbytočný, že jeho život má zmysel. Lebo to tak aj je. Ale chcieť byť významný a výnimočný tým, že sa vyvyšujem nad ostatných, znamená ničiť svety ostatných ľudí.

Pyšný človek je uzavretý. Tým, že si neželá prijať svet iného človeka, ochudobňuje a ničí ten svoj. To nakoniec vedie k osamelosti, chorobe a smrti. V dôsledku tejto uzavretosti nemôže prijímať podporu a energiu zo zvyšku sveta, od ktorého sa oddelil. Preto ochorie jeho duša, narastá v ňom nespokojnosť, agresivita a následne ochorie telo.

Zbaviť sa kritickosti znamená prebrať zodpovednosť za svoj život. Ihneď prestanete mať potrebu obviňovať druhých alebo seba. Rozvíjať v sebe pocit vďačnosti za všetko, čo sa vám deje, naučiť sa vo všetkom vidieť pozitívne ponaučenie a príležitosť pre rast.

Keď sa snažíme zmeniť iného človeka, čo kritizovaním robíme, na informačno-energetickej úrovni na neho doslovne útočíme. Keď vyjadrujeme nespokojnosť s jeho správaním, napádame ho. Fakticky svojou agresivitou na energetickej úrovni ho zabíjame. V desatore máme posolstvo Nezabiješ, agresia vyvoláva opätovnú agresiu, vracia sa tam, odkiaľ vyšla.

Ak človek prejavuje nesúhlas a nespokojnosť, kritizuje, teda snaží ovplyvniť a zmeniť toho, koho kritizuje, v skutočnosti útočí na jeho svet, vedie s ním vojnu. V dôsledku toho vznikajú hlboké rany na jeho duši a neskôr na tele. Na podvedomej úrovni vzniká agresia. Ten druhý sa musí brániť, a tak vzniká opätovná agresia. Vzájomný útok, striedaný obranou neskôr vystrieda vzájomné ignorovanie a následne vzájomné pohŕdanie, ktoré má vážne zdravotné dôsledky.

Kožné choroby predstavujú tiež starú, hlboko potlačenú, skrytú agresivitu, ktorá sa tlačí na povrch a organizmus sa ich snaží zbaviť. Všetky alergie majú svoju príčinu v agresívnom odmietaní niektorej formy života. Ak má človek alergiu, mal by sa zamyslieť, čo alebo koho vo svojom živote neznáša, odmieta. Alergická reakcia u detí býva odrazom správania rodičov alebo príčina je v nekontrolovaných emóciách, ktorými si vynucujú pozornosť, čo je v skutočnosti volanie po láske.
Alergia je prejavom hlboko potlačenej agresivity. Ak sa chce človek vyliečiť, mal by sa čestne, pravdivo (eticky) pozrieť na to, pred čím uteká, pred čím schováva hlavu do piesku, čo sa snaží nevidieť, nepočuť (súvislosť s poruchami zraku a sluchu tiež nie je náhodná). Položte si otázku: ktoré prejavy života odmietate?

Príčinou psoriázy môže byť silný agresívny pocit viny a túžba potrestať sa. Vyskytuje sa, napríklad, u ľudí, ktorí neprijmú svoju identitu, nestotožňujú sa s telom, pohlavím, ktoré majú, bojujú sami so sebou. Rovnako akýkoľvek iný pocit viny vedie k seba potrestaniu. Veľmi častou príčinou rakoviny pohlavných orgánov, vaječníkov, maternice býva pocit viny za vykonaný potrat.

Havajčania nás naučili techniku Hoo ponopono, je to technika Aloha, lásky, odpustenia a vďačnosti. Ňou môžeme naviazať láskyplný vzťah aj s už nežijúcimi ľuďmi. Prijať dieťa, aj keď neprišlo na svet, akceptovať ho vo svojom živote, je základom pre zdravý vzťah. Narušené vzťahy vedú k nerovnováhe a chorobám. Takto neusporiadaný vzťah s nenarodeným dieťaťom je častou príčinou nemožnosti opätovne otehotnieť.

Ak je niekto často kritizovaný a je mu prejavovaná nespokojnosť s tým, ako žije, správa sa, mal by sa zamyslieť, ako často kritizuje seba alebo iných. Je pravdepodobné, že rozpozná nepríjemnú pravdu o sebe samom, že skutočne je nespokojný. Až potom na tomto fakte môže niečo zmeniť a tým zmeniť aj nepríjemné zdravotné dôsledky. Touto metódou pracuje etikoterapia. Hľadá a odhaľuje skutočné príčiny problémov, symptómy ju vedú k ich rozpoznaniu.

Podobné priťahuje podobné, je to zákon rezonancie. V mysliach kritických ľudí panuje veľa násilia, ale oni sami sú proti jeho prejavom naladení veľmi odsudzujúco. Agresivitou bojujú proti agresivite. Je to začarovaný kruh. Často sa nemajú radi a cítia, že ich nemajú radi ani ostatní. Oni sami majú radi len málokoho. Ich život je náročný a často neznesiteľný.

Vystúpiť z tohto kruhu znamená predovšetkým porozumieť dôsledkom takéhoto zmýšľania, následne je potrebné zmeniť postoj, definovať si jasný zámer a potom vykročiť novým, správnym smerom. K cieľu, ktorý si prajeme, ktorým je život plný radosti, šťastia, slobody a lásky. Len myseľ plná pokoja, lásky, porozumenia môže pritiahnuť lásku, zdravie, pokoj a porozumenie.

Zapämatajme si:
Ak prejavujete niekomu svoj nesúhlas a nespokojnosť , kritizujete ho, teda snažíte sa ho ovplyvniť. Na podvedomej úrovni vzniká agresia. Začína sa útok. Ten druhý sa musí brániť, a tak vzniká opätovná agresia. Vzájomný útok, striedaný obranou neskôr vystrieda vzájomné ignorovanie a následne vzájomné pohŕdanie, ktoré už má vážne zdravotné dôsledky.

Z učenia Toltékov:
V našej duši spolu žijú dvaja vlci. Jeden je Agresivita (choroby a nehody v živote), druhý Láska (Radosť a šťastie v živote). Bojujú spolu. Ktorý z nich zvíťazí vo vás?
Ten, ktorého živíte!
Majme teda na pamäti, víťazstvo ktorého z nich si prajeme, ktorého budeme denne živiť a čím…

Vladimír Červenák

Krivda trápi dušu

Je charakteristické pre ľudskú myseľ nenávidieť človeka, ktorému sme ukrivdili.
(Tacitus)

Pocit krivdy v človeku vzniká, keď si myslí, že sa k nemu niekto správa nespravodlivo alebo ho niečím urazí, nepríjemne sa ho niečím dotkne. Krivdu zažívame, keď sa nám deje niečo, čo sa nám nepáči a z čoho nemáme príjemné pocity. Cítime, že nám ubližujú alebo s nami nezaobchádzajú s úctou.

Čo je krivda a ako ju prežívame?

Krivda je bolestne vnímaná a prežívaná nespravodlivosť. Obvykle je tento pocit, dojem alebo presvedčenie spojené s nejakým druhom pokorenia, poníženia, manipulácie, neadekvátneho obviňovania či vykorisťovania, prípadne kombinované so stratou ľudskej dôstojnosti, slobody, intimity a pod.

Pocit krivdy môže byť niekedy krátkodobý. Vo väčšine prípadov však trvá dlhšiu dobu a niekedy sa aj dedí z generácie na generáciu. Môže sa ťahať po niekoľko storočí, prípadne i niekoľko dejinných epoch.

Krivda môže byť vnímaná kolektívne, ale aj individuálne. Krivdu môžeme zažiť bez ohľadu na vek, pohlavie, náboženské vyznanie, rasovú príslušnosť či spoločenské postavenie a sociálne zaradenie. Môže prerásť do duševného utrpenia, pred ktorým nemôže nikam utiecť žiaden človek. Na krivdu sa nedá zvyknúť a z pravidla ju nie je možné bez nežiaducich následkov dlhodobo akceptovať.

Pocit krivdy je odpoveďou tela na potrebu sebaúcty.

V pozitívnom zmysle je pocit krivdy oprávnenou žiadosťou, aby sa k ukrivdenému okolie správalo s náležitou úctou, aby k nemu zmenilo vzťah. Aby mu okolie neubližovalo, bolo k nemu spravodlivé. To všetko však poukazuje na hlbokú potrebu zmeny k sebe samému, na potrebu zvýšiť si sebaúctu. Pocit krivdy je totiž reakciou na nízku úroveň sebaúcty. Teda ukrivdený človek má vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu. Tu je ukryté tajomstvo, ako pocit krivdy vyliečiť. Túžba po úcte vždy naznačuje nevedomú túžbu po sebaúcte. Krivdu teda cítime ako dôsledok nízkej sebaúcty. Poukazuje často na pocit nízkej sebahodnoty, presvedčenie o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa človek snaží zvýšiť si sebaúctu tým, že skúma svoju jedinečnosť, porovnávaním sa s inými, čím sa chytí do pasce pýchy.

Nájdením cesty ako si zvýšiť sebaúctu bez uviaznutia v pýche, vyliečime pocit krivdy. Porozumieme, akú úlohu zohral v našom živote človek, ktorý nám pomohol rozpoznať v sebe krivdu. Vďaka nemu sme dostali príležitosť spoznať, že potrebujeme zvýšiť svoju vlastnú sebaúctu. To nám umožní namiesto výčitiek nasmerovať k nemu pocit vďačnosti, že do nášho života prišiel. Odpustiť jemu aj sebe, pokiaľ sme sa naňho hnevali. Celú udalosť, ktorá spôsobila pocit krivdy, môžeme začať vnímať ako významnú lekciu v našom živote, pomocou ktorej sme rozpoznali potrebu správať sa sám k sebe s väčšou úctou, byť k sebe láskyplnejší.

Pocit krivdy na úrovni človeka, rodiny, rodu, krajiny.

Pocit krivdy si môžeme niesť na úrovni jednotlivca, rodiny, komunity, štátu i ľudstva. Od detstva môžeme mať pocit, že nám iní ubližujú, nedoceňujú nás, prehliadajú, jatria nám rany, dotýkajú sa nás slovom, krivdia nám.

Bránime sa, obviňujeme svet z necitlivosti, nedostatku empatie, agresivity voči nám. Rastie v nás agresivita.

Etikoterapia pomáha rozpoznať pravdu o tom, že toto všetko máme ako potenciál na vyriešenie v sebe, a že následne sa vyslobodíme z pocitu krivdy.

Na úrovni rodiny si môže celá rodina pestovať svoj pocit krivdy voči inej rodine. Často blízki príbuzní, bratranci, sesternice cítia pocit krivdy, že starí rodičia mali lepší vzťah k inej vetve rodiny. Obyvatelia regiónov môžu mať pocit krivdy, že predstavitelia štátu im nevenujú dostatočnú pozornosť. Práve pozornosť a opatera je to, po čom túžia. Neschopnosť identifikovať, že je to ich vlastná pozornosť sebe samým, ktorú prehliadajú, im bráni vymaniť sa z pocitu krivdy, bolesti na duši, ktorá ich doslova zožiera za živa.

Aj národy môžu cítiť krivdu voči iným národom. Traumy z prehry vo vojnách a následné dôsledky sa prenášajú po celé generácie. Napríklad, rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie priniesol jedným slobodu a druhým traumu zo straty územia. Takto sa zakladajú rodové, regionálne i národné diagnózy, ochorenia, ktoré sa v danom regióne prejavujú z generácie na generáciu.

Etikoterapia vidí príčiny chorôb v chorých vzťahoch.

Pocit krivdy poškodzuje zdravie. Uvoľnením negatívneho pocitu krivdy, porozumením jeho príčin, odpustením a precítením vďačnosti sa človek vylieči z tohto toxického pocitu.
V dôsledku dlhotrvajúceho pocitu krivdy môže dôjsť k závažným onkologickým ochoreniam, ochorenia obehového systému, infarktom či poruchám činnosti srdca.

Človeku sa prestanú v živote objavovať ľudia, ktorí mu krivdili, až keď porozumie a prijme fakt, že si sám priťahuje do života tých, ktorí mu ubližujú, urážajú ho a prejavujú mu neúctu. Je to preto, aby rozpoznal nevedomú potrebu zvýšiť sebaúctu, zlepšiť vzťah k sebe samému. Druhí sa k človeku správajú podľa toho, aký má človek vzťah sám k sebe.

Ak si čo len občas nadávate alebo sa z niečoho obviňujete, vyčítate si alebo si myslíte, že si niečo nezaslúžite, alebo že niečoho nie ste hodní, alebo sa ľutujete, v tom prípade sa nemáte naozaj radi. Trpíte nedostatkom sebalásky a znášate aj dôsledky jej nedostatku. Ak ste negatívne naladení voči sebe, ste zároveň negatívne naladení voči celku, ktorého sme súčasťou, inak povedané voči Svetu, Vesmíru, Bohu. Dôsledkom je nespokojnosť, vyvíjanie tlaku na seba, kritika a sebakritika, teda hlboká nespokojnosť so životom. Je to nesúhlas vyjadrený životu, odmietnutie života, v dôsledku čoho sa zablokuje energia a telo človeka ochorie.

Treba prepólovať na vďačnosť, prajnosť a lásku.

Vyliečenie z krivdy prináša prijatie seba ako jedinečnej súčasti Vesmíru. Treba sa prijať bezpodmienečnou láskou, s pocitom vďačnosti za možnosti a tiché vnútorné šťastie. Keď sa človek má rád, vytvára okolo seba priestor lásky, ktorý začína meniť aj všetko naokolo.

V partnerských vzťahoch práve pocit krivdy spolu s nedostatkom lásky k sebe samému sú príčinou mnohých závažných i onkologických ochorení. Náš pocit krivdy ovplyvňuje aj správanie partnera a okolia, ktorí reagujú na našu urazenosť, na ukrivdenosť a nedostatok sebalásky. Niekedy nám to aj povedia: „… cítim z teba urazenosť“. Pocit krivdy rastie, ak má človek pocit, že je k nemu svet nespravodlivý, že sa mu nedostáva toho, čo iní majú. Takýto človek nerozumie tomu, že máme to, čo potrebujeme k svojmu rastu. Každý žneme to, čo sme zasiali. Ak sa porovnávame s inými, môže sa nám zdať, že k niečomu niekto iný prišiel ľahko a bez námahy. Máme presvedčenie, že získať niečo podobné nás stojí oveľa viac úsilia. Nevidíme však život, myšlienky a činy človeka, s ktorým sa porovnávame, v úplnosti, preto môžeme skĺznuť do mylného úsudku. Vesmír je spravodlivý, každý dostáva to, čo mu najlepšie pomáha rásť, rozpamätať sa, kým je. Sme bytosť, ktorá je oveľa viac, než si myslí, že je.

Pokiaľ máme návyk vidieť všetko v negatívnom svetle, pokiaľ svetu, ktorého sme súčasťou, nedôverujeme, nemôže nás ani účinne podporovať. Blokujeme sa sami, oddeľujeme od neho a znášame dôsledky.

Ak sa cítite byť ukrivdeným človekom, môžete začať s odpúšťaním iným, ale aj sebe. Potom pokračovať prehodnotením celého života. Ktoré vaše vzťahy sú toxické? Treba si spomenúť na situácie, keď ste sa cítili ukrivdený a zmeniť k tej situácii postoj. Pocit krivdy môžete mať aj hlboko potlačený. Môžete však tieto situácie v mysli prežiť nanovo s pocitom lásky. Keď sa rozplynú pocity krivdy, stratí sa aj symptóm ochorenia, ktorým sa krivda prejavovala. Človeku sa ťažko odpúšťa, keď obviňuje druhých alebo aj seba. Ale až pochopením, že tvorcom všetkej krivdy, ktorá sa človeku stala, ktorá sa v ňom nahromadila, je on sám, mu umožní prebrať za svoj život zodpovednosť. Ten, kto ho zranil, alebo mu ublížil, bol iba nástrojom jeho očisty, ponaučenia, nástrojom, ktorý v konečnom dôsledku slúži k jeho rastu, jeho dobru. Vtedy človek dokáže úprimne odpustiť a bude dokonca za takú životnú skúsenosť hlboko vďačný. Je možné, že na takúto jedinečnú príležitosť čakal veľmi dlho.

Prejavte si sebaúctu ponorením sa do svojho vnútra.

Pohrúžte sa do seba a precíťte, ako sa cítite, ak myslíte na udalosť, ktorá vo vás spustila pocit krivdy. Čo sa vtedy dialo, čo ste počuli, videli, cítili? Aký je to pocit?

Cítite sa nepríjemne? Máte nepríjemný pocit v žalúdku? Je to signál vášho tela, že váš postoj nepodporuje vaše zdravie, znemožňuje vám byť spokojní a šťastní. Práve ste si priškrtili energiu a telo jej má v tejto chvíli nedostatok. Uvedomte si tento pocit. Je to varovný signál, ktorý ak budete ignorovať, spustí proces sebadeštrukcie. Ak tento stav trvá dlhšie, v jeho dôsledku telo ochorie.
Predstavte si, že pred vami stojí človek, ktorý vám ukrivdil, bol k vám z vášho pohľadu nespravodlivý. Pozrite sa na seba jeho očami. Ako sa vidíte jeho očami? Ako sa počujete jeho ušami? Pozrite sa na seba jeho pohľadom, pozrite sa na jeho situáciu a porozumiete jeho postojom i konaniu. Takýto vhľad, porozumenie vám umožní mu odpustiť. Urobte to hneď.

Odmietaním odpustenia netrestáte človeka, ktorý vám ukrivdil, ale seba. Je to váš nepríjemný pocit a len vy ho zmenou postoja môžete zmeniť. Pošlite si vnútorný úsmev a vyjadrite vďaku za možnosť učiť sa a rásť. Buďte šťastní a vesmír vám odpovie láskou vo vašom srdci. Mier a pokoj zaujmú miesto krivdy.

Vladimír Červenák

Ľútosťou človeka ponižujeme

Šťastie je radosť bez ľútovania.
(Lev Nikolajevič Tolstoj)

Mnoho ľudí má sklon ľutovať iných aj seba, pričom to považujú za prejav citlivosti a láskavosti alebo podpory. Netušia, ako škodlivá ich ľútosť je. Jej korene sú v pýche. Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôverujeme tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia a preto vyvoláva agresívnu reakciu. Precíťte na chvíľu, ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje. Cítite sa vtedy lepšie, šťastnejšie alebo vám, naopak, klesá sebaúcta? Ľudia si ľútosť často mýlia so súcitom. Ľutujeme z mysle, ega, naopak, súcitíme zo srdca, čistým citom.

Ľútosť (grécky metanoia, latinsky penitencia) je agresívna emócia, ktorej synonymá sú aj kajúcnosť, pokánie, skrúšenosť, poľutovanie, výčitky svedomia, zármutok, žiaľ a hlboký žiaľ.

Ľútosť je emočná antipatia, negatívny postoj k minulej osobnej aktivite a správaniu. Ľútosť je častý pocit, keď niekto má pocity ako hanba, smútok alebo pocit viny po realizácii akcií, pri ktorých si osoba neskôr želá, aby ich neurobila.

Mnoho ľudí má sklon ľutovať iných aj seba, pričom to považujú za prejav citlivosti a láskavosti alebo podpory. Netušia, ako škodlivá ich ľútosť je. Jej korene sú v pýche. Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je však ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôveruje tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia, a preto vyvoláva agresívnu reakciu.

Precíťte na chvíľu, ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje. Cítite sa vtedy lepšie, šťastnejšie alebo vám, naopak, klesá sebaúcta? Ľudia si ľútosť často mýlia so súcitom. Ľutujeme z mysle, ega, naopak, súcitíme zo srdca, čistým citom.

Človek, ktorý iných ľutuje, zvyčajne ľútosť pokladá za ušľachtilý cit, a preto vôbec nechápe, prečo na jeho dobré činy a slová ľudia reagujú skrytou aj otvorenou agresivitou. Ľútostivý človek môže často trpieť onkologickým ochorením. Kde je príčina? Ľútostivý človek si nevedome potrebuje zvýšiť sebahodnotu, sebaúctu, preto nevedome vyhľadáva situácie a ľudí, v porovnaní s ktorými je na tom lepšie. Keď ich nájde, zvýši sa mu sebavedomie, sebaúcta. Následne ale rastie aj pýcha ako dôsledok oddelenosti od ostatných a tiež súdenia a porovnávania seba s inými. Pýcha je agresívny pocit nadradenosti. Ten prebudí pocit viny a človek sa ľútosťou snaží oslabiť nepríjemný pocit z toho, že je na tom lepšie ako niekto iný. Cíti sa byť nevedome vinný, že je na tom lepšie ako ľutovaný.

Pocit viny je opäť toxický, znižuje sebaúctu.

Navyše, vina vyžaduje trest, a tak prichádza ochorenie v dôsledku viny a trestu. Tak sa človek dostáva do pasce, z ktorej nevidí východisko. Prejavením ľútosti, akoby sa ospravedlňoval sám pred sebou alebo pred ľutovaným človekom, čím je presvedčený, že zlepšuje svoju situáciu.

Silná ľútosť môže viesť aj k veľkému trápeniu sa za iných, čo je tiež pre zdravie negatívne, pritom ľutovanému tým nijako nepomôžeme. Môžeme precítiť, ako sa cítime po rozhovore s človekom, ktorý je plný ľútosti či sebaľútosti. Berie nám to energiu. Máme tendenciu ho ľutovať a tým preberáme jeho problémy na seba, pritom ich ale nemôžeme riešiť, ba ani zmeniť. Tým sa paralyzujeme a ochromení strácame energiu, motiváciu a radosť zo života.

Namiesto ľútosti môžeme precítiť súcit, čo je vlastne poslanie prúdu lásky, požehnania a želania úspechu a šťastia. Môžeme to podporiť tým, že si takého človeka predstavíme ako zdravého, šťastného a spokojného. Takáto forma súcitu nás posilní a je aj vzájomne užitočná. Nie náhodou jeho Svätosť Dalajláma, často hovorí o potrebe rozvíjať v sebe kvalitu súcitu.

Ľútosť pociťujú ľudia, ktorí nevidia, nechcú alebo nemôžu vidieť, že svet je dokonalý, harmonický a spravodlivý.

Sústredia sa na svoje sebecké, egoistické ciele, ktoré sú často v rozpore s cieľmi celej prírody, sveta, ktorého sú rovnocennou súčasťou a nie jeho nadradenou časťou. Ľútosťou sa človek nadraďuje a tým sa stavia sám proti sebe. Je to dôvod, prečo sa človek potom cíti slabý, nespokojný a často chorý. Ľútosť je prejavom nedostatku sebadôvery a viery ako takej. Ľútostivý človek nie je napojený na svoj potenciál, svoje zdroje, preto sa pokladá za slabého a ohrozeného. Žije v strachu, trápi sa a je nespokojný so svojím životom. Namiesto ľútosti môžeme však inému človeku konkrétne pomôcť, samozrejme, pokiaľ o pomoc požiada.
Je veľmi ťažké zbaviť sa ľútosti najmä voči najbližším, na ktorých nám záleží najviac. Čím viac skutočnej lásky však máme v duši, tým menej miesta ostáva pre ľútosť.

Kto sa ľutuje, pokladá sa za obeť.

Osobitným problémom ľútosti je sebaľútosť. Iných pokladá za tvorcov svojho života. On iba reaguje na podnety, ktoré prichádzajú zvonku. Takýto, v reaktívnom svete žijúci človek, hodnotí ľudí, veci a javy okolo seba ako dobré alebo zlé. Súdi iných a súdi aj sám seba. Podľa princípu, kde je obvinený, je aj sudca a kde je sudca, tam je aj trest. Takýto človek následne v sebe spúšťa seba trestajúce programy. Preto je dôležité a nevyhnutné prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ľútosťou, tým, že myslíme na všetko to nešťastie a chudobu, si choroby priťahujeme do života na podvedomej úrovni. Následne sa to človeku vracia ako negatívna spätná väzba z okolia. Napokon niet sa čo čudovať, veď vysielal negatívne až zhubné myšlienky.

Ľútosť môže byť aj maskovaná výčitka.

Ak človek ľutuje svoje slová a činy, v skutočnosti si ich vyčíta. Je za tým teda nespokojnosť, ktorej koreň je opäť v nízkej sebadôvere a, samozrejme, aj sebaúcte. Nahradiť ľútosť prianím zdravia, šťastia, hojnosti a spokojnosti znamená sústrediť sa na to, čo potrebujeme do našich životov priťahovať. Mýliť si skutočnú lásku a súcit s ľútosťou je hlbokým omylom s fatálnymi dôsledkami na zdravie a pokoj v duši. Láska lieči, ľútosť deštruuje.

Niektorí ľudia dokážu ľútostivosť iných zneužívať vo svoj prospech. Môže to byť žobrák, ktorý si so sebou vezme psa, keď žobre alebo matka, ktorá vezme malé dieťa, ktoré občas uštipne do zadočku, aby plakalo v pravej chvíli. Ak ide okolo ľútostivý človek, veľmi rýchlo sa do nastavenej pasce chytí. Cíti sa vinný, že sa má lepšie ako žobrajúci, a preto sa z pocitu viny vykúpi. V Indii som sa však stretol s iným prístupom. Ľudia sa tam prirodzene delia, zdieľajú. Ak je niekto obdarovaný, ihneď časť z toho, čo dostal, podaruje niekomu inému, kto to tiež potrebuje.

Je potrebné sa naučiť zdieľať a deliť sa.

Potrebné je naučiť sa rozlišovať, kedy niekto s nami manipuluje, aby sme konali tak, ako chce on.

Najtoxickejšou formou ľútosti je však sebaľútosť. Je prejavom veľmi nízkej dôvery v seba, ľudí, prírodu, Boha. Človek má pocit, že nemá žiadnu hodnotu, že ho nikto nemá rád. Problém je však v tom, že nemá rád predovšetkým sám seba. V dôsledku tejto seba-agresie sa bioenergetické bloky prejavia predovšetkým v druhej a tretej čakre.

Človek s blokmi v tretej čakre (čakra solar plexus) oceňuje sám seba podľa toho, ako pomáha iným, pretože ich ľutuje. Jeho vedomie vlastnej hodnoty je nesprávne. Jeho prvotným prianím je starať sa o iných. Preto sú typickými emóciami blokovanej energie tretej čakry ľútosť, sebaľútosť, potláčanie hnevu, pocit zbytočnosti a pocit viny. Táto čakra je centrum súvisiace s vedomím vlastnej ceny. S energetickým blokom solárneho plexu je často spojená cukrovka. Spirituálnou príčinou tohto ochorenia je to, aby sa človek naučil vyjadrovať svoje pocity vyváženým spôsobom a uvedomil si vlastnú hodnotu. Je tu typická manipulácia, a to hlavne vo vzťahoch k blízkym.

Ďalším príkladom sú žlčníkové kamene, ktoré sú spirituálne spojené s prianím vyhovieť „tým ostatným“ a, samozrejme, tiež potlačenou ľútosťou alebo hnevom. Nakoniec sa hnev ukladá do žlčníka ako do akejsi pripravenej nádoby. A to preto, aby takto uložené žlčníkové kamene v podobe hnevu raz človek, ak sa nahnevá, mohol vybrať a po niekom od zlosti hodiť. Ak je žlčník chirurgicky odstránený, väčšinou sa nič nezmení a človek takýto hnev, ktorý je potlačený, ukladá niekde inde, spirituálne je to často pečeň.

Ďalším príkladom sú ochorenia sleziny. Podľa tradičnej čínskej medicíny, ak dôjde v tejto oblasti k energetickému bloku, objavia sa pocity osamelosti, ktoré môžu prechádzať až do pocitu úzkosti alebo nepriateľstvu voči celému svetu, čiže sebaľútosti.

Ľútosť má svoje typické prejavy aj v oblasti druhej (krížovej) čakry. Ako príklad môžeme uviesť tumory (nádory) maternice, ktoré sú spirituálnym prejavom ľútosti a túžby urobiť si v živote čas aj na vlastné potreby svojej ženskej podstaty, respektíve energie vnútornej ženy.

Podobne aj vaječníkové cysty sú spirituálnym prejavom vnútornej bolesti, ktorá nebola spracovaná. Tekutina v cyste je symbolom nevyplakaných sĺz. Žena má pocit, že došlo k niečomu, čo bráni jej prejavu. Často je duchovný následok citového zneužívania a vydierania. Preto je dôležité aj v takomto prípade navrátenie vlastnej sebaúcty.

Zdravý postoj k životu je predpokladom dobrého zdravia.

Úcta a rešpekt k životu prinášajú pokoj do duše a lásku do srdca, nezabúdajme na to, ak spozorujeme na sebe alebo okolo seba ľútosť. Nepodľahnime jej a myslíme aj na to, že má veľa zákerných foriem. Na čo sa sústredíme, to si priťahujeme. Vyplýva to zo základného zákona Univerza, podobné priťahuje podobné.
Sústredenie na problémy prináša ďalšie problémy, sústredenie na možnosti prináša nové možnosti. Je na nás, na čo sa sústredíme, o čom premýšľame, čo si priťahujeme.

Vladimír Červenák

Nedôvera otvára bránu strachu

Nedôvera osekáva strom lásky.
(Ruské príslovie)

Aby sme dobre porozumeli tomu, akým psychickým stavom je nedôvera, upresníme na úvod, čo je jej opakom, teda čo je dôvera?

Dôvera je oprávnená viera, teda taká, ktorá ma dôvodné opodstatnenie, teda viera s dôvodom pre vieru je dôverou. Tým dôvodom je poznanie. Teda nie slepá viera, ale viera podložená skúsenosťou, poznaním, pochopením, je dôverou. Už táto jednoduchá definícia ukazuje, čím je nedôvera, je stavom bez skúseností, poznatkov, bez pochopenia, bez hlbokého poznania.

Aká je príčina a dôsledky nedôvery?

Ak človek nemá dostatok informácií, dostatok skúseností, zručností, schopností a chýbajú mu aj správne morálno-vôľové postoje, potom sa ocitá v stave nedôvery.

Tento stav prináša svoje ovocie v podobe strachu, obáv, žiarlivosti, závisti, ignorácie, ktoré následne zvyšujú hladinu vnútornej agresivity. Agresivita vzniká v dôsledku strachu a je opakom lásky, opakom stavu pokoja duše. Preto dôsledkom agresivity je hlboká bolesť na všetkých úrovniach, telesnej, psychickej, duševnej. Agresivita je príčinou nešťastia, tragédií, utrpenia i chorôb. Na tomto jednoduchom reťazci vidíme, k čomu vedie nedôvera, teda nedostatok poznania, porozumenia.

Pýcha je príčinou nedôvery

Veľa ľudí si neuvedomuje tento reťazec a svoju nedôveru prehlbujú, živia nenávisťou, hnevom, žiarlivosťou, závisťou, strachom. Doslova ju kŕmia a ona v nich rastie. Je to uplatnenie zákona rezonancie. Na čo sa sústredíme, to priťahujeme a to sa v nás rozmnožuje. Preto takýto ľudia nedôverujú svetu a ani sebe.

Vidíme to všade okolo seba. Takto dobre živená nedôvera sa prejavuje v bežnom živote tým, že si nedôverujeme navzájom, brat neverí bratovi. Takýto človek neverí politikom, ani svojmu lekárovi. No najmä neverí sám sebe. Príčina hlbokej nedôvery, teda príčina vnútornej stratenosti, nevedomosti je v neschopnosti nájsť zdroj poznania v sebe. Bráni nám v tom stav oddelenosti – pýcha.

Schopnosť človeka rozlišovať správne a nesprávne, vzhľadom na cieľ, ktorý spája všetko živé na Zemi – byť vnútorne blaženým, teda prežívať vnútorné tiché existencionálne šťastie, má príčinu v tom, že sa súčasný človek vníma ako oddelený od ostatného života.

Vníma sa akoby mimo života, a preto je duchovne mŕtvy.
A teda mimo zdroja, ktorý zdravý život podporuje.

Úroveň jeho mravnej alebo spirituálne inteligencie dosahuje minimálne hodnoty. Tento stav nazývame pýchou.
Tu sme pri koreňovej príčine nedôvery. Stav oddelenosti, stav keď sa ľudská bytosť povyšuje nad iné formy života, či človek nad človeka, priviedol ľudskú bytosť do slepej uličky bez svetla, bez poznania, do stavu nedôvery vo svoje vlastné schopnosti a možnosti.

Ako sa nedôvera prejavuje?

Veľmi často si nedôveru ani neuvedomujeme alebo ju ignorujeme. Je to preto, lebo nechápeme, ako vážne dôsledky má na naše vzťahy k iným i k sebe samému. Ak nedôverujeme my niekomu inému, bráni nám rozpoznať svoju nedôveru voči iným naša pýcha. Ak je nám nedôverované, upozorňuje nás na to veľmi nepríjemný pocit v oblasti solar plexu, 3. čakry.

Aký máte pocit, keď vám niekto nedôveruje?

Je to veľmi nepríjemný bolestivý pocit, spojený so znížením sebaúcty.
Menej bolestivé je, ak niekto priamo povie, že nám neverí, ako keď svoju nedôveru vedome alebo nevedome maskuje.

Cítime totiž rozpor v slovách a tým, čo je za nimi. Identifikovať nedôveru je dôležitá zručnosť, osvojením ktorej sa nám výrazne zlepší kvalita života.

Má aj veľmi dobre maskovanú podobu. Prejavom nedôvery je aj keď niekomu hovoríme alebo nám niekto hovorí, čo má alebo máme robiť. „Vezmi si žlté tričko! Vynes smeti! Daj, ja ťa učešem. Zamkni dvere. „

Precíťte, ako sa pri takýchto výrokoch smerovaných na vás cítite?

Pri všetkých týchto výrokoch a im podobných vyjadreniach sa cítime nepríjemne a vôbec nezáleží na tom, kto ich hovorí, ani na tom, ako čistý a dobre mienený úmysel je za nimi.
Kedykoľvek nám niekto hovorí, čo máme, alebo sme mali robiť, cítime sa nepríjemne. Cítime, často na nevedomej úrovni, že nám nedôveruje, nedôveruje tomu, že dokážeme sami zvládnuť situáciu, prejavuje nedôveru našim poznatkom, schopnostiam, zručnostiam či postojom.

Keďže takto vedená komunikácia prináša bolesť na duši, je toxická, ubližujeme ňou a zhoršujeme si ňou vzťahy. Ak niekomu trvalo prejavujeme nedôveru, začne nás ignorovať, pohŕdať nami alebo nás až nenávidieť. Všetky tieto emócie sú vysoko toxické a prinášajú vážne zdravotné ťažkosti. Rozpoznávate sa v tejto situácii?

Máte vo svojom okolí človeka alebo ľudí, ktorí vám prejavujú nedôveru? Sú odborníkmi na váš život, oni najlepšie vedia, čo, kedy a ako máte alebo ste mali robiť? Často sú to naši najbližší.
Ak sa vám to takto deje, je potrebné porozumieť tomu, že sa nachádzate uprostred toxického komunikačného vzorca.

Kde sú jeho príčiny?

Predovšetkým hľadajte v sebe, najmä vo vysokom potenciáli zvýšiť si sebadôveru. Naučte sa rozlišovať, komu a čo veriť a komu a čo neveriť, ale radšej si overiť!

Vaša nízka sebadôvera, respektíve váš vysoký potenciál sebadôveru si zvýšiť, priťahuje ľudí, ktorí vám nedôveru prejavujú. Podobné priťahuje podobné. Je to zákon rezonancie.

Opustite teda toxický vzorec obrany a protiútoku, prijmite týchto ľudí ako svojich učiteľov, vďaka ktorým rozpoznáte, ako veľký je váš potenciál zvýšiť si sebadôveru. Buďte im vďační za to, že vám prišli ako učitelia do cesty. To vám umožní s pokojom nahliadnuť do zrkadla vlastnej duše a rozpoznať skryté tajomstvá o vás.

Nízka sebadôvera je veľmi často sprevádzaná jej rodnými sestrami, nízkou sebaúctou a nízkym sebavedomým, teda i tieto sú vo vysokom potenciáli zvýšiť ich. Práca na vlastnej premene, transformácii vám prinesie viac sebaúcty, sebadôvery i sebavedomia.

Transformácia

Ak už vieme, aké neblahé sú dôsledky nedôvery a vieme aj, ako ju rozpoznať, čaká nás po identifikačnej fáze, fáza transformačná. Cieľom je nahradiť toxické stratégie a vzorce, zdravie podporujúcimi vzorcami a stratégiami.

Toto býva najnáročnejšia etapa radikálnej zmeny, ktorá prinesie uzdravenie. Práve preto je etikoterapia jednou z najnáročnejších ciest, ale keďže ide až ku koreňom príčin, je i jednou z najúčinnejších ciest.

Etikoterapia vidí príčinu všetkých ochorení práve v narušených vzťahoch v dôsledku takýchto negatívnych stavov, myšlienok a emócií.
Ak si chceme udržať dobré zdravie, je potrebné hľadať príčiny a uskutočniť také zmeny postojov, ktoré nepovedú k toxickým vzorcom správania, ale, naopak, k vzorcom, ktoré prinášajú harmonické, láskyplné vzťahy a podporujú naše zdravie.

Existuje veľa možností, ako si sebadôveru zvýšiť. Jednou z ciest je zvyšovať sebaúctu. Sebaúcta sa najlepšie zvyšuje, ak si uvedomíme, že úplne všetko, živé, či z nášho pohľadu neživé, si zaslúži úctu a my nie sme výnimkou.

Sebaúcta – cesta k sebadôvere

Sebaúcta je zručnosť, schopnosť, ktorú môžete získať, osvojiť si, vedomým tréningom. Často odporúčam žiakom školy etikoterapie toto cvičenie sebaúcty, úlohou je hľadať vždy nové a nové spôsoby, ako prejaviť úctu niekomu v našej blízkosti, ľuďom, zvieratám i veciam. Výborným objektom na prejavenie úcty je, napríklad posteľ, na ktorej spávame. Stačí si uvedomiť, že na nej trávime asi tretinu života, ako dôležitým miestom pre náš pokojný spánok je. Prejavte jej úctu vždy novým a novým spôsobom, odvďačí sa vám nielen pokojným spánkom, ale aj hlbokou sebaúctou, ktorú v sebe objavíte.

Tak sa postupne naučíte, ako si zvýšiť sebadôveru, ako nájdete svoje vnútorné skryté sily, zdroje, z ktorých môžete čerpať.

Toto všetko vám prinesie poznanie, nakoľko, komu a čomu vo vás môžete dôverovať, vaša sebadôvera porastie. Porastie i kreativita a s ňou opäť sebadôvera.

A ste v novom vzorci. Vo vzorci, ktorého výsledkom je pocit radosti a šťastia. Vo vonkajšom svete sa to prejaví tým, že ľudia vo vašom okolí vás budú milovať a rešpektovať čoraz viac, čoraz viac vám budú prejavovať úctu a čoraz viac ich dôvery pocítite.

Vladimír Červenák

Nenávisť, odmietnutie života

Ak niekoho nenávidíte, nenávidíte v ňom niečo, čo je súčasťou vás. To, čo nie je našou súčasťou, nám neprekáža.
(Hermann Hesse)

Nenávisť je hlboká, intenzívna emócia vyjadrujúca zaujatosť, nepriateľstvo a odpor voči inej osobe, skupine alebo objektu. Nenávisť sa spája s potrebou škodiť a spôsobovať bolesť. Spája sa tiež s pocitom radosti, keď k naplneniu tejto potreby dôjde, takúto radosť nazývame škodoradosťou. Je to radosť, ktorá nám škodí. Ide o zmes citu a afektu. Nenávisť je najextrémnejšou formou odmietnutia.

Na rozdiel od hnevu je nenávisť emocionálnym dôsledkom vážneho konfliktu, frustrácie či deprivácie, teda straty a ako viac-menej trvalá psychická zameranosť má vplyv na interpersonálne správanie danej osoby. Nenávisť je príčinou negatívneho naladenia na svet, ľudí, život. Nahlodáva dušu, čoho dôsledkom človek vidí všetko okolo seba ako šedé, čierne, neradostné, ťažké, zložité a trpí.

Nenávidieť znamená nevedome si priať smrť.

Ak sa pozrieme na slovo nenávisť, potom nenávidieť znamená nechcieť vidieť, znamená túžiť po odstránení zo života to, čo vidieť nechceme. Teda nenávidieť znamená želať si nevidieť toho, koho nenávidíme, čiže želáme si, aby viac neexistoval, bol v živote neprítomný, nežil. Odstrániť znamená túžbu zničiť, zabiť. Na energetickej úrovni sa nenávisť rovná vražde. Sv. Ján v prvej epištole píše: „Kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ Nenávisť je preto vysoko toxická emócia, ako taká má veľmi negatívne dôsledky na zdravie. Nenávisť je do krajnosti vystupňovaný hnev a agresivita. Treba si uvedomiť, aké dôsledky má pre zdravie človeka živenie nenávisti vo svojej duši. Uvedomiť si, koľko utrpenia a bolesti nám priniesla ako ľudstvu i prírode, v ktorej žijeme. Potom uvidíme dôsledky nášho vlastného utrpenia, ochorení a bolesti.

Má nenávisť pozitívny zmysel?

Etikoterapia hľadá pozitívny zmysel vo všetkom. Vychádza z predpokladu, že energia, ktorou sme, je Láska. Naším Bohom je láska, ktorou sme. Jej prejavom je úcta, súcit. V tomto zmysle, ak nenávidíte, je vaším želaním zničiť to, čo je zlé, aby na jeho miesto prišlo niečo iné, čo by zodpovedalo vašim požiadavkám, vašim predstavám o lepšom svete. Pozitívnym zmyslom nenávisti je túžba po lepšom, spravodlivom svete. Nenávidíme toho, kto nám berie slobodu, kto sa na nás priživuje, využíva a zneužíva nás. Vidíme, že nechceme vidieť toho, kto nám ubližuje, ponižuje nás, znižuje nám sebaúctu. Bráni nám byť šťastnými, slobodnými bytosťami. Neporozumenie je v tom, že nenávisť, agresivita, násilie nikdy nepovedú k láskyplným vzťahom, teda k lepšiemu svetu. Ak niekoho nenávidíte za jeho podlosť, chcete ho zničiť, aby zavládla spravodlivosť. Ak vám niekto ublížil, začnete ho nenávidieť, aby ste sa ochránili, aby ste sa od jeho zloby oddelili. Ak nenávidíte blízkeho človeka, vnímate to, akoby vás veľmi ponížil, ukrivdil vám, dotkol sa vás. Vtedy vo vás rastie nenávisť. Nenávidíte inú osobu, ale v skutočnosti rastie nenávisť vo vás, trhá vašu dušu na kusy, spôsobuje bolesť a na fyzickej úrovni ťažké ochorenia. Hnevom, nenávisťou, ktorú síce smerujete mimo seba, v tej chvíli ubližujete sebe.

Ak sa naučíme nestranne pozorovať, čo sa v nás deje pri nenávisti, zistíme, že v dôsledku vlastnej nenávisti rozpoznáme svoje vnútorné emočné zranenia, rozpoznáme v neúctivom správaní k nám náš vlastný vysoký potenciál pre zvýšenie sebaúcty, potom dostaneme možnosť vyliečiť samých seba z nenávisti. Vyliečime sa tým, že zvýšime svoju sebaúctu. V dôsledku jej zvyšovania sa automaticky bude zvyšovať aj úcta k ostatnému svetu, ktorého sme súčasťou. Pokiaľ však uviazneme v osídlach pýchy, teda v predstave, že sme oddelení od zvyšku sveta a dôsledku zvyšovania sebaúcty porovnávaním zistíme, že sme lepší ako ten, s kým sa porovnávame, porastie v nás namiesto lásky a porozumenia, pohŕdanie a pýcha.

Kde sú korene nenávisti?

Príčina nenávisti je v našej nevedomosti, že sme navzájom prepojení, že vytvárame jeden energeticky navzájom prepojený celok. Oddeľujeme sa od Boha, ktorý je tým celkom, ktorého sme súčasťou. Nenávisťou sa energeticky oddeľujeme, trháme od tej časti energetického alebo kvantového poľa, ktorú nenávidíme. V dôsledku tohto oddelenia nám klesá náš vlastný energetický potenciál, stále sa zmenšuje. To je dôvod toho, že sa cítime stále viac unavení, doslova vyčerpaní, teda bez energie.

Ak chcete zmeniť ľudí, ktorých nenávidíte, zmeňte sa sami. Potom budete so všetkým spokojní, závisí to predsa iba od vás. Potom porozumiete tomu, že svet je harmonický a spravodlivý. Ak sa vám taký nejaví, môže to znamenať, že niečo nie je harmonické vo vás. Každý človek si sám vytvára svoj svet. Nie je ľahké vzdať sa starých presvedčení a princípov. Ak chcete zmeniť okolitý svet a iných ľudí, môžete ich presviedčať alebo použiť násilie. Ak ako prostriedok na dosiahnutie želanej zmeny použijete násilie, v konečnom dôsledku vás to dovedie k nešťastiu. Ak na seba napriek všetkému vezmete zodpovednosť za použitie násilia, a to i verbálneho, pamätajte na dôsledky. Vaša nenávisť privolá do vášho života odvetné násilie. Niekedy používajú ľudia slovo nenávidím, aby ním vyjadrili odmietnutie. Nenávidia niektoré veci, javy, dokonca jedlá. Nenávisť v nich tým ale rastie. Existuje aj iná možnosť. Keďže vonkajší svet je môj svet a ja si ho sám vytváram, môžem zmenou svojho postoja, názoru, myšlienok zmeniť aj svoje okolie.

Nenávisť môže mať rôzne prejavy. Jedným z jej možných prejavov býva strach z tých, ktorí majú iný pôvod, náboženstvo, kultúru, národnosť, orientáciu, pohlavie, politické presvedčenie. Príčinou strachu je pocit ohrozenia alebo obava zo straty vlastných hodnôt, identity. Obava z nutnosti prispôsobiť sa, obmedziť sa. Veľmi často bez reálneho základu. Je to skôr naša predstava o ohrození než skutočná hrozba.

Nenávisť si často odovzdávame ako dedičstvo po predkoch z pokolenia na pokolenie. V niektorých rodinách je tradične pestovaná nenávisť k príslušníkom inej konfesie, alebo k príslušníkom iných národov, alebo rasy, alebo rodová nenávisť k členom iných rodín. Častá je i nenávisť vo vnútri rodín, krivdy z minulosti pri dedení majetku, odcudzenie príbuzných a dlhodobo živená nenávisť v dôsledku krivdy alebo pocit z nespravodlivosti. Veľmi častým javom je, že doslova nenávidí brat brata pre krivdy, zvady, ktoré sa stali predchádzajúcim pokoleniam.

Príčinou nenávisti môže byť aj bôľ, hnev, zlosť. Z veľkej lásky môže byť veľká nenávisť, ak nedošlo k naplneniu očakávaní, ak došlo k odmietnutiu. Obrovskú nenávisť dokáže spustiť ohrdnutosť. Príčinou je ranená sebaúcta. Človek sa cíti ničotne, cíti sa byť horší ako ten, komu vytúžený partner alebo partnerka dali prednosť. Porovnáva sa s človekom, ktorý dostal prednosť pred ním, nerozumie príčinám, hľadá ich vo svojej nedokonalosti. To spustí proces zníženia sebaúcty.

Stav zníženej sebaúcty človeka núti hľadať cestu z tohto nepríjemného pocitu, preto obráti svoj hnev, nenávisť proti objektu, ktorý za príčinu tohto nepríjemného pocitu považuje. Príčina je však v ňom samom. Je ním veľký potenciál zvýšiť schopnosť rešpektovať právo každej bytosti na jej vlastnú cestu, jej vlastný, jedinečný spôsob a formu existencie.

Stojí za úvahu, aké pocity si v sebe ako záťaž nesieme a či nás podporujú a v čom?

Dôsledkom nenávisti je vždy bolesť a utrpenie. V jej dôsledku človek zatvrdne, izoluje sa, je ustráchaný, pociťuje úzkosť, nevidí možnosti, stráca slobodu v nachádzaní východísk, ciest v živote. Často je veľmi agresívny a schopný násilia, nepriateľstva a krutosti. Nenávisť môže človeku dávať aj veľmi falošný pocit moci. Príčinou nenávisti býva do extrému nafúknutá pýcha. Pocit vlastníctva, nadradenosti, jedinej skutočnej pravdy.

Nenávisť človeka oslabuje, obmedzuje, vytvára strnulosť, stagnáciu. Srdce človeka sa v dôsledku nenávisti uzatvára, srdcová čakra sa zablokuje a duša človeka stráca schopnosť naplno sa vyjadrovať a prežívať lásku, odpustenie, láskavosť a súcit.

Dlhodobo nenávisťou naplnený človek prepadne zatrpknutosti, cíti beznádej a bezmocnosť. Stráca životnú silu a jeho telo ochorie. Ochorenia srdca, respiračné ťažkosti, pálenie záhy, vysoký krvný tlak, tvorba bradavíc, problémy s pľúcami, pečeňou, žlčníkom, pankreasom bývajú podľa viacerých autorov či už etikoterapeutov, alebo psychosomatických liečiteľov spojené s pocitom nenávisti.
Túžime po spravodlivosti, ale vidíme iba jej časť. Často nemáme schopnosť vidieť a porozumieť všetkým súvislostiam. Mnohé nám zostávajú ukryté. Náš pocit nenávisti teda často môže spustiť nedostatok nadhľadu, nedostatok porozumenia, pochopenia všetkých príčin a súvislostí. Nenávisť by nás mala upozorniť práve na tento nedostatočný nadhľad.

Ako získať nadhľad, odstup?

Liečiť pocity, myšlienky a emócie, ktoré nám poškodzujú zdravie, si môžeme sami. Je potrebné rozvinúť našu zmyslovú inteligenciu. Počúvať a vnímať, čo nám hovorí naše telo. Pohrúžením do seba sa, na svoje telo a informácie v ňom sa môžeme naladiť. Ak máte jasný zámer naučiť sa počúvať vaše telo, vaša vnútorná samoliečivá inteligencia vás privedie postupne k zvýšeniu schopnosti rozumieť jej reči. Každý z nás má špecifický spôsob vnútornej komunikácie s ňou.

Ak pociťujete nenávisť, priložte si dlane na tú časť tela, kde ju cítite najintenzívnejšie. Niekoľkokrát sa do tejto časti vášho tela nadýchnite, emócie sa tým dostanú na povrch. Požiadajte potom svoj autoimunitný systém, svoju vnútornú liečivú inteligenciu, aby spustila proces uvoľnenia škodlivého zovretia nenávisti prostredníctvom oranžovo-červeného svetla, ktoré do toho miesta dýchaním posielajte. Pretransformujte všetok hnev, strach, bolesť, zlosť vo svojom tele na jasnosť, múdrosť súcit a lásku. Vašu izolovanosť na starostlivosť a zlomyseľnosť na láskavosť. Prepólujte na vyššie vibrácie lásky, odpustenia, súcitu a vďačnosti za vyslobodenie z nenávisti.

Vladimír Červenák

Pohŕdaním inými pohŕdame sami sebou

Pohŕdanie je najsubtílnejšia forma pomsty.
(Baltasar Gracián)

Pohŕdanie je opovržlivý vzťah ku komukoľvek alebo čomukoľvek. Je vyjadrením odporu, nesúhlasu. Často týmto neduhom, zlozvykom trpia ľudia, ktorí sa usilujú o „správny“ morálny spôsob života. V momente, keď nadobudnú pocit, že už sa o kus cesty smerom k morálnejšiemu spôsobu života pohli, začnú sa porovnávať s inými ľuďmi, aby si udržali sebaúctu. V ich zornom alebo kvantovom poli sa ocitnú ľudia, na ktorých akoby bolo napísané, že konajú nemorálne. Oni tú nemorálnosť na nich už vidia, lebo ju rozpoznali v sebe.

Práve snaha udržať si sebaúctu a oceniť sa za úsilie o zmenu človeka chytí do pasce tým, že inými začne pohŕdať. Je to istá forma prenosu trestu za svoje chyby a omyly na iných. V iných vidíme to, čo sme rozpoznali v sebe. Či už za ne pohŕdame sebou alebo inými, pohŕdanie sa stáva pomstou či trestom za tieto omyly.

Za pohŕdaním je pozitívny zámer meniť svoj svet k lepšiemu.

Tak ako za každou negatívnou emóciou aj za pohŕdaním je hlboko ukrytý pozitívny zámer. Podobne ako aj za kritikou a odsudzovaním. Je to želanie zmeniť okolitý svet a iných ľudí v súlade s predstavou toho, kto pohŕda. Želanie zbaviť sa nedobrých ľudí, mať krajší, lepší svet.
Pohŕdanie sa často spája s odsudzovaním, súdením. Kde je súd, tam je sudca aj obvinený. Potom aj odsúdený a potrestaný. Stará múdrosť nám odkazuje: „Nesúď, ak nechceš byť súdený.“ Inak povedané: „Pohŕdaj, ak chceš, aby aj tebou bolo pohŕdané.“
V dôsledku zákona rezonancie, podobné priťahuje podobné, ak sa vo vašom podvedomí usídlili pohŕdanie a odsudzovanie, budete si priťahovať do života nečestných a nízkych ľudí, práve takých, akými pohŕdate. Zamerajte sa na rozpoznanie pohŕdania v jemných úrovniach, rozpoznajte ho tak skoro ako dokážete. Výsledkom pohŕdania je vždy bolesť. Stojí to za to.

Pohŕdanie je hlbokým nesúhlasom s existenciou inej bytosti.

Pohŕdanie je krajne nebezpečnou emóciou. Keď niekým pohŕdame, chceme, aby navždy zmizol z nášho života. Je to extrémna podoba neprítomnosti lásky. Jej pravý opak. Nie sme schopní prijať človeka takého, aký je, želáme si jeho úplnú zmenu, premenu. Je to forma nevedomej čiernej mágie, keď pohŕdaním prejavujeme vôľu na zmenu (premenu) niekoho iného v súlade s našou vôľou. Neprijímame ho takého, aký je. Teda nie sme schopný bezpodmienečnej lásky k blížnemu, ktorý je súčasťou toho istého kvantovo-inteligentného poľa ako my. Pohŕdaný je odrazom našich pocitov a myšlienok. Keď niekým pohŕdame, ničíme samých seba. Za pohŕdaním je nevedomosť o vzájomnom prepojení, je to vedomie oddelenosti, povyšovania sa, pokladanie iných za nehodných a seba za lepších, teda dôsledok pýchy.

Kým a čím možno pohŕdať?

Pohŕdať je možné kýmkoľvek a za čokoľvek.
Rozumný môže opovrhovať hlúpym.
Puritán – promiskuitným.
Bohatý – chudobným.
Pekný – škaredým.
Čistý – špinavým.
Zdravý – chorým.
Pochopiteľne aj naopak.

Sme vzájomne prepojeným celkom.

Sme súčasťou jedného celku, inteligentného kvantového poľa, ktorým všetci spolu sme. Každý človek je dokonalou súčasťou tohto dokonalého celku. Líšime sa iba úrovňou sebapoznania. Nevedomosť, strach a negatívne myslenie a emócie nám bránia v dokonalom využívaní celého nášho potenciálu. Ak je nám niečo dané, majú to aj ostatní, len k tomu vzhľadom na svoju úroveň sebapoznania nemajú zatiaľ prístup.

Pohŕdanie začína nevinne, obranou a útokom

K toxickému, zdravie poškodzujúcemu pohŕdaniu vedie cesta, ktorá začína nevinne a rozpoznáte ju podľa týchto míľnikov: Pozorujte, že sa často bránite, obhajujete. Názory iných vo vás vyvolávajú nepríjemný pocit v oblasti žalúdka, nervozitu až hnev. Ak ste ich v sebe našli, je pravdepodobné, že máte sklon obhajovať sa, brániť sa, cítiť sa napadnutí, môžete ľahko prechádzať do stratégie obrana a vzápätí do protiútoku.
Všetci si takéto situácie vieme predstaviť, denne ich zažívame. Kedykoľvek počujete sami seba, že hovoríte: „Áno, ale…,“ tak už ste v obrane. V dôsledku komunikácie v štýle obrana – útok sa ľudia cítia unavení, doslova vyčerpaní. Ak takáto komunikácia trvá dlhšie, vedie k vzájomnému ignorovaniu.
Poznáte tie situácie, keď stretnete človeka, s ktorým máte takúto skúsenosť. Čo vtedy urobíte?
Ak ste si odpovedali, že sa rýchlo otočíte, uniknete alebo sa stretnutiu pohľadov vyhnete, ste vo fáze ignorácie. Odstrihávaním sa od ľudí sa nič nezmení, len sa zvýši pocit samoty, opustenosti, nepochopenia.

Rovnako je touto fázou, tzv. „tichá domácnosť“, keď spolu partneri nehovoria, ale trucujú.

Po tejto fáze, ak proces nezastavíte, príde fáza pohŕdania. Úplné odmietnutie človeka, ktorým pohŕdate. V podstate pre vás prestal existovať. Je to vražda na mentálnej úrovni.
Spúšťa sa silný sebadeštrukčný proces. Človek na hlbinnej úrovni pohŕda časťou svojej osobnosti, subosobnosťou. V tejto svojej časti sa cíti veľmi odmietaný či nepochopený. To spustí sériu psycho-somatických reakcií a človek potom často ochorie. Dôsledkom sú veľmi vážne a ťažké diagnózy. Ochorenia pečene, tráviaceho traktu, žalúdka a predovšetkým onkologické ochorenia.

Ako si vytvoriť prístup k potenciálu šťastia, radosti, spokojnosti.

Ak prestanete ľudí deliť na dobrých a zlých, hodnotiť ich myslenie a konanie, súdiť, posudzovať a známkovať ich správanie, ale namiesto toho v každom budete vidieť dokonalú bytosť, ktorá stratila sebavedomie, trpý nevedomosťou, točí sa v bludných programoch, zabráni vám to pohŕdať inými aj sebou. Zbaviť sa zvyku kritizovať, odsudzovať a pohŕdať je veľmi jednoduché, ak za to prevezmeme zodpovednosť. Porozumenie, že vesmír je harmonický a spravodlivý a každéému sa deje to čo si sám vytvára nám môže pomôcť dostať sa z kolesa pohŕdania. Každému sa dostáva podľa jeho presvedčenia. Nesnažte sa zmeniť vesmír. Ten zmeniť nemôžeme, ani svet okolo nás. Zmeniť môžeme seba. Tak ako sa budeme meniť, bude sa meniť aj náš svet.
Meňte svoj vlastný svet a seba. Preberte za seba zodpovednosť. Stanete sa umelcom a zároveň vlastným umeleckým dielom.

Etikoterapia, cesta rozpoznania pravdy o sebe samom.

Nie je až také ťažké objaviť príčinu našich problémov, uvedomiť si nesprávne postoje, uvedomiť si, čo nás trápi, hnevá, pochopiť, čo vedie a čo nevie k šťastiu. Náročné je nájsť vôľu pre vlastnú transformáciu, vlastnú premenu na novú lepšiu bytosť. Prekonať démona duchovnej lenivosti. Práve toto robí z etikoterapie kráľovnú medicíny.
Etikoterapia je jednou z najúčinnejších ciest práve preto, lebo ide ku koreňom našej podstaty. Práve preto však aj patrí medzi najnáročnejšie cesty a je určená predovšetkým ľuďom s vytrvalosťou, potrebnou dávkou sebadôvery, sebavedomia a sebaúcty. Všetky tieto kvality môže človek vedomým rozhodnutím rozvíjať. Byť otvorený zmenám a učiť sa schopnosti adaptovať sa na meniace sa podmienky dáva výborné základy pre vlastnú transformáciu.

Ako sa dostať z kolotoča pohŕdania?

Ak úprimne túžite zbaviť sa pohŕdania, prepólujte na iné myšlienky. Začnite s drobnosťami. Uvedomte si, akým darom je život, ktorý máte. Uvedomte si, čoho všetkého sa vám denne dostáva. Všetko podstatné, čo potrebujete, máte a čo nemáte, to si môžete sami dať. K pohŕdaniu vedie túžba po sebaúcte. Túžba rozšíriť si sebavedomie. Keď máte vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu, porovnávate sa s inými. Nevedome vyhľadávate ľudí, ktorí majú také vlastnosti, ktoré nemáte radi u seba. Pohŕdate nimi, ale v skutočnosti sebou. Pohŕdanie, odpor, bolesť sú odpoveďou na sebaodmietanie. Preberte zodpovednosť za sebanenávisť a sebaodmietanie a prijmite sa ako bytosť, taká aká práve ste.

Všetko, po čom túžime, je pozornosť a láska, sme jej zdrojom aj prijímateľom.

Ak vám chýba pozornosť, venujte si pozornosť. Chýba vám úcta, majte v úcte seba aj iných. Chýba vám láska, naplňte si srdce a celú bytosť láskou. Prijmite sa takí, akí ste. Milujte v sebe celý svet, celý Vesmír, milujte v sebe všetkých, ktorých milujete, milujte ich v sebe a cez seba.
Ak milujeme a sme láskyplný, máme všetko. Všetko, čo potrebujeme, je s láskou bezpodmienečne dávať a s láskou bezpodmienečne prijímať. Keď milujeme, hovoríme životu a svetu áno. Povedať áno životu je opakom pohŕdania.
Ak prijímame a dávame, sme v súlade so svetom, sme šťastným dieťaťom, máme radosť, cítime pokoj v duši, lásku v srdci, sme šťastní, spokojní.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz. Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Sebazničujúca pýcha

Pýcha je smrť myslenia
(Ludwig Wittgenstein)

Naše choroby sú odrazom našich myšlienok a pocitov. Pozrime sa teraz bližšie na niektoré negatívne emócie, ktoré – najmä ak ich pestujeme dlhodobo – môžu viesť k zdravotným ťažkostiam a rôznym chorobám. Niektoré negatívne formy vedomia v skutočnosti môžu vychádzať z pozitívnych zámerov. Ide o to, aby sme si tento skutočný, pozitívny zámer uvedomili a našli vhodnejšie spôsoby, ako ho dosiahnuť a neškodiť pritom sebe ani druhým. Touto metódou pracuje etikoterapia.

Hľadanie duchovných príčin chorôb je súčasťou každej celostnej terapie, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha. Etikoterapia vidí príčinu chorôb v chorých vzťahoch k sebe, druhým i celku, ktorého sme súčasťou a ktorý nás presahuje. Etikoterapia pomáha vytvárať vnútornú slobodu človeka. Kto má vnútornú slobodu, dáva slobodu všetkým. Kto ju nemá, ostatným ju berie.
Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií. Má otvorené, viditeľné, ale aj veľmi dobre maskované, skryté prejavy. Veľmi často v nej uviaznu aj duchovne hľadajúci. Kresťanstvo ju považuje za jeden zo smrteľných hriechov. Má skutočne smrteľné dôsledky. Práve pýcha, pocit vlastnej dôležitosti, je príčinou trápenia a chorôb, často nevyliečiteľných a aj smrti. Práve ona je prameňom všetkých zhubných myšlienok a emócií.

Povýšený človek neprijíma zraňujúce situácie

Keď sa človek vyvyšuje, začína odsudzovať, opovrhovať, nenávidieť, rozčuľovať sa, mať nároky. Pocit vlastnej prevahy nad ostatnými rodí povýšenosť a želanie ponížiť druhých – slovom, myšlienkou, skutkom. Pocit vlastnej dôležitosti rodí ohromnú podvedomú agresivitu, ktorá sa potom obracia proti samotnému pôvodcovi. Tento pocit znamená snahu postaviť seba, svoj rozum, svoju múdrosť nad Vesmír, Boha, nad čokoľvek v tomto svete. Veľmi často pýchu vidíme u ľudí verejne činných, ktorí nadraďujú svoju predstavu o svete nad všetko. Agresivitu je v ich vystupovaní ľahké rozpoznať. Duša človeka vedie takým spôsobom, aby v povolaní, ktoré vykonáva a vo vzťahoch, ktoré má, rozpoznal, čo ho brzdí v raste. Človek, aby si pozdvihol sebavedomie, ak ho má nízke, sa porovnáva s inými ľuďmi, hľadá svoju hodnotu, môže však pri tom uviaznuť v nástrahách pýchy.

Povýšený človek za žiadnu cenu nemôže a nechce prijať zraňujúce situácie, teda tie, ktoré sa nezhodujú s jeho očakávaním. Má svoje chápanie okolitého sveta a myslí si, že práve to je najsprávnejšie a najlepšie. Snaží sa podmaniť si okolitý svet, často pomocou násilia. Preto akýkoľvek rozpor s jeho predstavami o tom, aký má byť okolitý svet, vyvoláva v jeho duši búrku agresívnych emócií: zlosť, urážku, nenávisť, pohŕdanie, závisť, ľútosť – to všetko zasa vedie k rôznym chorobám a smrti.

Ani bunka neurčuje podmienky organizmu

Pýcha je pocit vnútornej prevahy nad ostatnými alebo naopak, poníženie seba. Je to v prvom rade výsledok nepochopenia svojho pravého miesta vo Vesmíre, svojho predurčenia v tomto živote, neuvedomenie si cieľa a zmyslu života. Vyzerá to tak, že sa všetka energia vynakladá na dokazovanie svojej pravdy, na boj s okolitým svetom.

Predstavme si, že bunka začína bojovať s celým organizmom a brániť svoje záujmy, neprihliadajúc k záujmom celého organizmu. Potrebuje organizmus takúto bunku? Môže bunka určovať svoje podmienky organizmu? Nie. Organizmus sa bude snažiť zbaviť sa jej, inak sa táto bunka premení v rakovinovú a zničí celý organizmus. Na druhej strane práve tento proces nás môže upozorniť ako spojenec, že treba hľadať jeho príčinu, teda pýchu. Každá bunka je pritom jedinečná, pretože plní svoju špecifickú funkciu pre blaho celého organizmu. A pokiaľ bunka dobre zvláda svoje povinnosti, dostáva od organizmu všetko, čo potrebuje.

Príčinou rakoviny, ktorú vo výskume stále prehliadame, je vnútorná agresivita. Má ohromnú sebadeštrukčnú silu. Pod vplyvom trvalo pôsobiacej agresivity dochádza k zmenám na energetickej úrovni, čo môžeme pozorovať, napríklad pri analýze aury Kirilianovou fotografiou. Následne sa zmeny prejavia na emočnej úrovni a napokon na úrovni fyzického tela. Toxické emócie ako hnev, nenávisť, nespokojnosť, výčitky, závisť, pohŕdanie deštrukčne zničia telo. Sú dôsledkom pýchy.

Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu.

Na jemnej, podvedomej rovine je každý človek časťou Vesmíru. A nielen človek, ale akýkoľvek živý tvor, akýkoľvek predmet. Teda sme si všetci rovní. Líšime sa iba úrovňou svojho sebapoznania. Všetko v tomto svete je spojené jedným spoločným cieľom, smerovaním k celku. Všetci na tejto ceste vnášame svoj jedinečný vklad do celkového vesmírneho procesu vývoja. My všetci ideme jedným smerom, ale každý svojou vlastnou cestou. Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu, významnosť a jedinečnosť na tomto svete. Tak si vytvoríme sebaúctu. Nie však prostredníctvom vyvyšovania sa nad ostatných, pretože každý človek či zviera, bytosť je významná po svojom, ale prostredníctvom uvedomenia si vlastnej jedinečnosti v spoločnom vesmíre.

Pokiaľ je človek pyšný, buď sa povyšuje, alebo sa ponižuje a myslí si, že je niečím menej, tým sa od jednoty v jednom či druhom prípade oddeľuje. V dôsledku takéhoto oddelenia stráca prístup k zdrojom, obmedzuje si zdroje všetkého. Dostáva sa do situácie, v ktorej trpí nedostatkom takmer všetkého. Lásky, energie, zdravia, hojnosti. Stále menej sa rozpamätáva, kým v skutočnosti je. Pravda o nás je taká, že sme navzájom prepojení a Jedno. Nikdy sme oddelení neboli a ani byť nemôžeme, rovnako ako nemôže žiadna bunka v našom tele zmysluplne existovať od zvyšku tela.

Ja, ja, ja a zasa len ja.

Existuje viacero spôsobov, ako v sebe pýchu rozpoznať. Ak je človek chorý, nespokojný, agresívny, ak vidí pýchu na iných a podráždi ho. Ak s ťažkosťami získava hlboký vhľad a porozumenie situácií, môže to indikovať prítomnosť pýchy. Ak človek často používa slovo ja, ja viem, ja som to hovoril, a podobne. Ak má človek úmysel meniť v dôsledku nespokojnosti so svetom najmä iných ľudí, je s ľuďmi nespokojný, kritizuje ich. Ak prejavuje neúctu k iným a trpí nedostatkom sebaúcty, tiež to býva prejavom prítomnosti pýchy.

Pýcha je stav oddelenosti. Je to stav, keď sa Jedinec vníma iba ako individuálna bytosť úplne oddelená od ostatných bytostí. Je to teda pohľad výlučne z úrovne tela. Pre rozpustenie pýchy a jej dôsledkov je potrebné rozpamätať sa, kým človek v skutočnosti je. Akého celku je súčasťou a aké je jeho miesto ako individuálnej bytosti v tomto celku.

Arogancia

Výrazným prejavom pýchy je arogancia. Arogantný človek je plný pýchy. Správa sa naduto, povýšene, neberie ohľad na iných. Vidí svet iba svojimi očami, neberie ohľad na potreby a záujmy iných. Svoj svet presadzuje na úkor svetov iných.

Arogancia, nadutosť, domýšľavosť alebo spupnosť sú negatívne charakterové vlastnosti alebo spôsoby komunikácie. Možno ich považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu, teda pýchy spojeného so závisťou. Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.

Arogantný človek nechápe, že príčinou jeho nespokojnosti je jeho arogancia. Nechápe ani to, že arogancia je príčinou toho, že nemá skutočných priateľov. Vo vzťahoch hľadá výhody, preto pestuje iba také vzťahy, z ktorých mu plynú priame alebo nepriame prevažne materiálne výhody. Priťahuje si tým ľudí, ktorí sa s ním priatelia tiež iba zo zištných dôvodov. Takto sa všetci spoločne nachádzajú v toxickom, deštrukčnom modeli života.

Až vážne zdravotné problémy donútia takéhoto človeka zamyslieť sa nad vlastnou aroganciou a postupne objaviť sebadeštručné vzorce správania. Až to mu umožní tieto zdravie poškodzujúce vzorce nahradiť vzorcami zdravie podporujúcimi. Empatiou, súcitom a láskou postupne rozpoznáva skutočný zmysel existencie.

Ako sa v bežnom živote zbaviť pýchy?

Pre proces rozpamätania sa je dôležité prečistiť sa od negatívnych emócií, ktoré sú blokátormi energie. Energie, ktorá vyživuje a udržiava zdravé telo a zároveň je nositeľkou informácií, ktoré k nám plynú z ostatných časti celku, ktorého sme súčasťou. Preto, napríklad, joga neodporúča jesť, tzv. tamastické potraviny, ktoré podporujú otupenosť, lenivosť (sú to, napríklad mäso, staré potraviny, káva, huby).

Hopiovia z tých istých dôvodov odporúčajú jesť najmä obilniny, ryžu, zrna ako také, v ktorých je komplexná informácia napomáhajúca čisteniu na fyzickej úrovni. Existuje viacero techník, ako podporiť proces porozumenia toho, čo všetko pýcha je. Naštartovať tento proces môžeme tým, že prejavíme zámer prečistiť sa od pýchy, opätovne sa napojiť na energiu, ktorou sme. Môžete to urobiť, napríklad pri rannej toalete. Sediac na toaletnej mise, keď vaše telo opúšťajú nestrávené zvyšky potravy, toxické a nepotrebné látky, predstavte si, že vašu bytosť opúšťa aj pýcha. Ďalšia podobne účinná technika je napísať slovo pýcha na kus papiera a spáliť ho na domácom oltáriku, pričom prejavíme úprimnú túžbu očistiť sa.

Stále je potrebné myslieť na to, že sme viac, ako si myslíme, že v danom okamžiku sme. Že stále rastieme, rozpamätávame sa na to, kým sme, kým sme boli a vždy budeme. Že zmyslom našej existencie nie je mať, ale byť šťastným. Človek prejde mnoho ciest, kým šťastie, ktoré hľadal v svete, nájde v sebe. Telo, duch a duša sa spoja v jedno. Vtedy je človek spasený a vyliečený z pýchy – oddelenosti, stáva sa celistvým, úplným, a preto šťastným.

„Berieš sám seba veľmi vážne,“ povedal don Juan pomaly. „Si priveľmi dôležitý pre svoju vlastnú myseľ. A to sa musí zmeniť! Si sám pre seba taký veľmi dôležitý, až sa ti zdá, že máš právo byť zo všetkého otrávený. Si sám pre seba taký dôležitý, že si môžeš dovoliť opustiť všetko, čo sa nedeje podľa tvojich predstáv. Možno si myslíš, že je to prejav silného charakteru. Taká hlúposť! Si len slabý a ešte aj namyslený!“ Pokúsil som sa niečo namietnuť, ale s donom Juanom to ani nehlo. Poukázal na to, že som v živote nikdy nič nedotiahol do konca a práve kvôli tomu pocitu neprimeranej dôležitosti, ktorú sám sebe prikladám. Istota, s akou to tvrdil, mi vyrazila dych. To, čo hovoril, bola samozrejme pravda, lenže to vo mne vyvolávalo zlosť a pocit ohrozenia. „Vlastná dôležitosť je vec, ktorej sa musíš zbaviť.“ povedal don Juan dramaticky.
C. Castaneda, Cesta do Ixtlanu

Bol raz jeden človek. Bol celkom nahý, chodil za svojím nosom a pískal si stále tú istú pieseň.
Ale keď ho voľakto stretol, hneď sa ho opýtal: „A prečo sa neoblečieš?“ „Nikdy mi to nenapadlo,“ odvetil človek. „A kam ideš?“ pýtali sa ho. „Neviem,“ povedal človek. „A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?“ vypytovali sa znova a znova. „Nikdy som o tom nepremýšľal,“ hovoril človek. A pískal si ďalej. Jedného dňa prišiel na jedno miesto a na tom mieste bola lúka a uprostred lúky sedeli anjeli. Mali velikánske snehobiele krídla. Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.
„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi dobrý,“ povedal jeden anjel.
V tej chvíli mu krídla trochu zožltli. „A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný,“ povedal druhý anjel. No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli.
„No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý,“ chválil sa ďalší anjel. V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní. Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie a žltšie a menšie. Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšľal o tom. Vstal, zobral píšťalku a vykročil za svojím nosom. A keď prišiel k úpätiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory. Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.
Erik Jakub Groch

Vladimír Červenák

Strach dôsledkom nedôvery

Každý má dve možnosti. Sme buď naplnení láskou, alebo strachom.
(Albert Einstein)

Čo sa stane s človekom, ktorý ujde pred strachom?““nikdy nedosiahne poznanie. Bude to porazený človek. „A čo môže urobiť, aby strach prekonal?“ Nesmie ujsť. Mal by prekonať svoj strach a pokročiť o ďalší krok. A potom o ďalší a ešte ďalší. Nakoniec príde okamih, keď začne byť sebaistý. Jeho odhodlanie je silnejšie. Prestane sa báť. Keď nastane táto chvíľa, môže o sebe človek povedať, že prekonal prvého prirodzeného nepriateľa.
(C. Castaneda, učenie dona Juana)

Čoho sa vlastne bojíme, o čo máme strach?

Každý sa niečoho bojí. Ľudia sa boja, že ochorejú a zomrú, nebudú mať peniaze, stratia milovaného človeka, prídu o prácu, nebudú mať z čoho a za čo žiť.

Kde sú príčiny strachu?

Máme strach zo straty niečoho, niekoho. Sami sme stratení v sebe samých, a tak sa hľadáme, opierame o ľudí, zvieratá a veci mimo seba. Lipneme na nich ako na istotách. Obávame sa ich straty, aby sme nestratili seba úplne.

Aké úrovne má strach?

Strach má rôznu intenzitu, podľa nej potom rozlišuje, či ide o úzkosť, nepokoj, nervozitu, obavy, zdesenie, podozrievavosť, žiarlivosť, pochybnosti, nedôveru, fóbie, paniku. To všetko sú prejavy strachu. Nie vždy si človek uvedomuje, že keď vysloví slová „mám obavu“, prejavuje tým svoj strach.
Keď človeku hrozí nebezpečenstvo, do krvi sa mu vyplaví množstvo hormónov, ktoré zrýchľujú pulz, zvyšujú tlak, zrýchľujú metabolizmus, vyvolávajú napätie v svaloch. Za určitých okolností to je normálna obranná reakcia.
Potrebu brániť sa, chrániť sa, obávať sa mať strach, máme vtedy, keď sa cítime ohrození v tom, že o niečo, niekoho prídeme, stratíme.

Čo skutočne k spokojnému životu potrebujeme?

Keď človek stratí to, na čom lipol, čoho sa zubami – nechtami držal, o čom bol presvedčený, že bez toho žiť nemôže, život sám mu ukáže, že to bolo bludné presvedčenie. Takto človek mení svoj hodnotový rámec, rozpoznáva, čo sú skutočné hodnoty a čo ilúzia hodnôt. Ak máme strach, veľmi pravdepodobne lipneme na nepravých, falošných hodnotách, ktoré sa učíme prehodnocovať.
Ak je strach jednou z hlavných emócií vášho podvedomého programu správania, udržiava vás v stálom napätí. Život sa stáva peklom. Nepretržité vnútorné napätie vedie k žalúdočným vredom, vysokému tlaku, vypadávaniu vlasov a množstvu iných symptómov, predovšetkým ale k oslabovaniu imunitného systému. Strach ľudí zabíja. Veľa ľudí v skutočnosti zomiera na strach. Strach je nástroj, ktorým pripravia sami seba o život.

Je strach naším spojencom alebo nepriateľom?

Strach nás učí, čo v živote nerobíme správne. Čo robiť nemáme. Nenaučí nás to hlavné, čo robiť máme.
V pozitívnom zmysle plní strach obrannú funkciu, chráni pred hroziacim nebezpečenstvom.
Prehnaný a neodôvodnený strach však človeka nechráni, ale vedie k tomu, že prestáva dôverovať ľuďom, svetu a životu vôbec. Uzatvára sa do seba, izoluje sa vo svojom vlastnom svete. Strach udržiava človeka v stálom napätí a bráni mu konať. Tým si človek priťahuje práve to, čoho sa bojí.

Zníži svoju vibráciu, potom na základe zákona rezonancie nízke priťahuje nízke. A tak strach z ochorenia priťahuje chorobu, strach z osamelosti vedie k osamelosti. Strach zo straty spôsobí, že naozaj človek príde o to, o čo sa najviac bojí.

Nedostatok dôvery, sebadôvery vedie k rastu strachu v nás.

Hlavnou príčinou strachu je neprítomnosť dôvery – či už v seba, teda sebadôvery, v iných ľudí alebo celý svet, v život sám. Takýto človek stále očakáva niečo zlé. Nedôveruje inteligencii života, ktorého je súčasťou. Dostáva presne to, na čo myslí a na čo sa sústredí, lebo život si utvárame v súlade s naším očakávaním. Príčinou strachu je viera v to, že sme navzájom oddelení a že žijeme vo svete nedostatku zdrojov, energie, lásky…
Príčinou strachu je nevedomosť, ignorovanie toho, že sme, naopak, všetci navzájom prepojení a že svet je nekonečným poľom energie, možností a volieb.

Ako sa vyliečiť zo strachu?

V prvom rade je potrebné overiť si, či človek má v podvedomí uložený zážitok z minulosti spojený so strachom. Kedykoľvek totiž naša myseľ vyhodnocuje novú situáciu alebo projektuje budúcnosť, takéto zážitky ju ovplyvňujú. Pod vplyvom strachu, obáv človek nekoná slobodne, efektívne, kalkuluje s obrannou, stráca priveľa energie. Položte si otázku, kedy v minulosti som zažil podobnú situáciu spojenú so strachom? Zavrite oči a uvoľnite sa. Môžu sa vám objaviť obrazy, myšlienky, ktoré vám takúto situáciu pripomenú. Spomeňte si na detaily, čo sa vtedy dialo a v čom je situácia podobnej tej, v ktorej sa nachádzate.

Nič stratiť nemôžeme, lebo nič nevlastníme.

Všetko v tomto svete máme zapožičané do užívania. Človek má tendenciu nedôverovať vlastnej vnútornej sile, ktorá je prepojená s celým vesmírom, energiou všade vo vesmíre, teda presahuje človeka ako individuálnu bytosť.
Častou príčinou strachu býva silné pripútanie sa k niečomu, čoho sa držíme zubami – nechtami, kŕčovito. Môže to byť čokoľvek na tomto svete, peniaze, majetok, dom, blízka osoba, deti, rodina, práca, ideály. Pripútanosť vedie k obavám zo straty toho, na čom lipneme.
Položte si otázku: čo sa bojím stratiť? Akonáhle to zistíte, zmeňte svoj postoj. Uvedomte si, že na tomto svete nám nič nepatrí a že všetko sa stále mení. Ak si urobíte zmyslom života čokoľvek, čo tu zanecháte, spôsobíte si utrpenie a strach. Všetko, čo tu máme, je prostriedkom na to, aby sme mohli žiť svoj život.
Teda nič z tohto sveta by samo o sebe nemalo byť cieľom a zmyslom života, ale prostriedkom, ako život žiť.

Nič na tomto svete nie je vaše, váš majetok, ale všetko využívate ako dar, či už sú to peniaze, majetok, vzťahy, vedomosti. Všetko, čo máme a čo sa nám deje, je práve to, čo máme mať a má sa nám diať, aby sme sa naučili ako byť šťastnými.
Strach zo smrti ukazuje na to, že máte odmietavý postoj k životu. Môže to súvisieť s tým, že ste kedysi zažili otrasy spojené so smrťou blízkych alebo ste premýšľali nad samovraždou, nechcelo sa vám žiť alebo ste niekomu smrť želali. Môžu to byť aj iné príčiny. Potrebné je vytvoriť si nový postoj, nový vzťah k pojmom život a smrť.
Ak chceme žiť bez strachu, je potrebné naučiť sa dôverovať, teda mať vieru v túto svoju silu. Prepólovať ako to učí etikoterapia zo strachu na dôveru v svoje zdroje a inteligenciu, ktorej sme súčasťou. Prebrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, vymaniť sa z otroctva a nezotrvávať v pozícii obete. Obeť je bezmocná, nemá a nevidí možnosti. Je spútaná strachom, ochromená, stuhnutá a neschopná akcie.

Mantrou k nadobudnutiu sebadôvery je veta: Som dokonalou súčasťou Vesmíru, som v dokonalom bezpečí, dôverujem svojej vnútornej sile.

Na čo sa sústredíme, to si priťahujeme.

To, čo treba liečiť a získať, je schopnosť pozitívne myslieť. Odnaučiť sa projektovať ako prvé obrazy pod vplyvom strachu. Preto vždy sa na veci začnime pozerať najprv z pozitívnej stránky, až potom vyhodnocujme slabé stránky, riziká, nikdy nie opačne. Ak začneme slabými stránkami a rizikami, na vyhodnotenie silných nám už nezostane energia. Stratíme ju v bezmocnosti a strachu.
Naopak, ak začneme úvahy rozborom pozitívnej stránky, energia nám porastie a so zvýšenou energiou prekonáme vyhodnotenie negatívnych aspektov.

Dôležité je nahradiť agresívne myšlienky voči svetu a iným ľuďom, ich porozumením. Vnútorná agresivita voči komukoľvek a čomukoľvek priťahuje vonkajšiu agresivitu, ktorá je smerovaná proti vám, v dôsledku čoho máte potom strach, cítite sa byť ohrození. Podvedomie vás takto strachom chráni pred sebou samým.
Akonáhle sa človek oslobodí od starých, negatívnych vzorcov myslenia a naučí sa vysielať k sebe, ľuďom a vôbec ku všetkému lásku, strach zmizne. Nebude preň viac opodstatnenie.

Stuhnutosť, nedostatok flexibility spôsobuje stagnáciu.

Stagnácia je neprítomnosť pohybu a pohyb je základný znak života.
Kto našiel odpoveď na základnú existenciálnu otázku: kto som? – nebojí sa viac smrti a nemá viac strach, pokiaľ je naplnený láskou.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz. Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Trápenie je sebatýraním

Hrdza skúša zlato a trápenie človeka.
(Jan Amos Komenský)

Trápením sa programujeme, predurčujeme, ako sa bude vyvíjať náš život. Trápenie má totiž veľmi negatívne dôsledky. Mnoho ľudí sa utrápilo až k smrti

Ako slovu trápenie rozumieme?

Trápiť niekoho znamená niekomu ubližovať, týrať, spôsobovať trápenie, bolesť. Ak to človek robí sám sebe, dôsledok je rovnaký. Trápiť sa je teda sebaubližovaním, sebapoškodzovaním. Dôsledkom trápenia sa je bolesť na duši alebo tele. Ak chcete mať život plný trápenia, strachu, nedôvery, obáv, konfliktov, nikdy sa neprestaňte trápiť, je isté, že ho potom budete taký mať.

Pozrime sa na príčiny trápenia

Za trápením sa je dobre ukrytý a maskovaný strach. Obavy, strach, trápenie sú prejavom hlbokej nedôvery v to, že každý človek má svoje vnútorné vedenie, a to ho vedie najlepšou cestou práve preňho. Nedôvera, že každý človek koná najlepšie, ako v danej chvíli dokáže. Nedôvera v to, že každému sa v živote deje to, čo potrebuje, aby sa učil rozpoznávať, aké dôsledky majú jeho postoje a rozhodnutia. Každý máme intuíciu, ktorú niekedy počúvame viac, inokedy menej. Ak ju nepočúvame, možno nie sme schopní rozumieť jej jazyku. Intuícia je nástrojom našej vnútornej autority, našej duše, ktorá nás vedie k blaženosti, spokojnosti, harmónii, šťastnému, pokojnému životu.

Dôverovať iným znamená mať predovšetkým sebadôveru

Človek, ktorý nedôveruje sebe, nedôveruje ani svetu. Ak máme rozvinutú a správne pochopenú sebadôveru, potom rozpoznávame naše vnútorné zdroje, zdroj našej životnej sily, zdroj našej vôle konať správne v súlade s cieľom našej bytosti, ktorý nie je v rozpore s cieľom kohokoľvek iného. Takýmto spoločným cieľom je byť šťastným, spokojným, mať radosť zo života.
Skutočné šťastie nespočíva v tom, niečo mať alebo sa niekým stať. Všetko potrebné pre šťastie máme od narodenia a sme ako ľudská bytosť tým, kto šťastný byť môže, ak sa tak rozhodneme.

Čo nám bráni byť trvalo vnútorne spokojným a šťastným človekom?

Predovšetkým to, že sa vnímame oddelení od ostatného života. Vnímame sa ako samostatná entita oddelená od ostatného sveta. Stratili sme schopnosť vnímať jemné prepojenia, vnímať tú
neviditeľnú sieť, ktorá nás spája so všetkým okolo nás.
V dôsledku tejto oddelenosti sa náš pomyslený svet scvrkol, zmenšil. Máme strach, že aj to málo, čo máme, stratíme. Máme málo zdrojov, energie, lásky, zdravia, šťastia. Strach nás tlačí do úzkosti, v dôsledku ktorej v nás rastie agresivita. Toto je ten najdeštrukčnejší kruh, do akého sa človek môže dostať.
Agresivita človeka vyčerpáva. Odčerpáva jeho zdroje, v dôsledku toho potom v človeku rastie nespokojnosť. Túžba situáciu zmeniť, človeka privedie k trápeniu sa. Je to násilie páchané na sebe samom, aby sa človek motivoval hľadať z bludného kruhu východisko, riešenie.
Trápenie sa je agresívna forma sebavýchovy, učenia sa, ako hľadať postoje, ktoré by viedli z neželanej situácie.
Agresívna je aj preto, lebo samotným trápením sa nikdy problém nevyriešime. Vytrvalým trápením sa môžeme akurát tak utrápiť k smrti postupným poškodzovaním zdravia. Sústredením mysle na
trápenie rastie a zväčšuje sa trápenie. Je to zákonité, podobné priťahuje podobné.

Sebapoškodzovanie je možné jedine v dôsledku nízkej sebaúcty

Ak človek hľadá cestu od trápenia k spokojnému životu, mal by začať tým, že si uvedomí, akú úroveň má jeho úcta k sebe samému. Porozumieť tomu, že si úctu zaslúži, je veľmi dôležité.
Naše telo sme dostali ako dar od predkov, ktorí nám ho odovzdali do starostlivosti. Ako sa oň staráme?
Ak mu vedome alebo nevedome ubližujeme, poškodzujeme ho, nemáme k nemu úctu. Potom nemáme úctu ani k sebe samému, svojej duši, ktorá v našom tele prebýva.
Problém trápenia je problémom toho, že si neuvedomujeme, že už všetko potrebné pre šťastie máme a že už sme tým, kto šťastným byť môže bez toho, aby sa stal niekým iným. To je dôvod,
prečo hľadať sebadôveru, vnútorné zdroje a vnútorné vedenie. Len to nás privedie k zmene, v dôsledku ktorej opustíme staré, už prekonané a nepotrebné stratégie a návyky. Takým je aj trápenie. Trápenie je neefektívna a sebapoškodzujúca forma sebavýchovy.

Rozvoj sebaúcty vedie k spokojnejšiemu životu

Ak rozvíjame sebaúctu, potom nám ona umožní prejaviť súcit a zabráni trápeniu. Vytvárame si často predstavy, ako má vyzerať budúcnosť a potom sa trápime, ak je iná. Je to prejav nášho
Egoizmu. Sebecky si prajeme niečo, čo jednoducho Vesmír nevyhodnotil ako možné, lebo by to možno poškodilo iných. To môže byť dôvod, prečo sa niektoré naše želania neplnia.
Často sa trápime, ak sú naši najbližší nešťastní alebo chorí. Nechápeme, že každý z nás je scenáristom, režisérom aj hlavnou postavou vo svojom príbehu.
Ak je niekto chorý, choroba je dôsledkom jeho narušeného vzťahu k sebe samému, alebo k iným ľuďom, alebo k životu ako takému. Choroba sa stáva indikátorom, že tento narušený vzťah treba vyliečiť. Ochorenie je signálnou kontrolkou, teda spojencom, ktorý nám má pomôcť rozpoznať príčinu ochorenia. Bez ochorenia by sme si nevšimli, že sa správame sebecky, že
možno nevedome niekomu inému ubližujeme. Trápením sa namiesto neho len ubližujeme sebe.
Takýmto sebatrápením si človek zvyšuje sebaúctu. Je presvedčený, že ak sa trápi za milovaného človeka, prejavuje mu tým lásku, pozornosť. Je to falošná predstava.

Príčinou strachu je pýcha

Strach je prejavom nízkeho sebavedomia, prejavom nedôvery v seba samého. Trápením sa za iného, nikomu nepomôžeme. Škodíme ním sebe aj tomu, za koho sa trápime. Na hlbokej úrovni
nedôverujeme ani jeho, ani svojim zdrojom. Nedôverou blokujeme prístup k potenciálu, ktorý by nám inak bol k dispozícii. Namiesto trápenia sa môžeme konkrétne pomôcť, pokiaľ sme o pomoc požiadaní. Ak sa namiesto na problém sústredíme na možnosti, nájdeme cestu a dopracujeme sa k zmene situácie. Nachádzaním nových možností sa stávame vnútorne slobodnejšími.

Trápenie sa často sprevádza sklamanie

Je to pocit nespokojnosti z niečoho, čo sa nevyplnilo, krach viery v niekoho alebo niečo. Človek po niečom túži, robí si plány, spolieha na istý výsledok, no v jednej chvíli sa všetko zrúti. Najlepší spôsob, ako byť sklamaný, je vopred si všetko do podrobností naplánovať.

Zamyslite sa, či máte zvyk podrobne prežívať budúcnosť

Premietate si situácie a prežívate ich ako emočné? Ak sa následne situácia vyvíja inak, ako ste si želali, rastie vo vás nespokojnosť, sklamanie. Efektívnejšie je vytvoriť si pozitívny zámer a jeho uskutočnenie potom sledovať. Pozitívny zámer je taký, voči ktorému nikto iný nevznesie námietky. Taký zámer potom podporuje celý Vesmír.

Mnoho ľudí žije v ilúziách a snoch

Chcú nasilu prispôsobiť svet svojim predstavám. Majú utkvelú predstavu, ako svet, život má vyzerať, prebiehať. Nútia svoje okolie, aby sa správalo tak, ako považujú oni za správne. Stávajú sa z nich tyrani, ktorí tyranizujú svoje najbližšie okolie. Takýchto tyranov nájdeme v rodinách, školách, na pracoviskách, medzi verejnými funkcionármi. Ľudia, ktorí sú nútení žiť podľa predstáv a presvedčenia niekoho iného a najmä, ak je to v rozpore s tým, ako by oni žiť chceli, stavajú sa
utrápenými. Trápia sa pre tyranie, v ktorom žijú, trápia sa, lebo sa cítia neslobodne, cítia sa ako obete.
Samotný tyran sa tiež často trápi. Nerozumie, prečo mu iný nerozumejú, nechápe, prečo jeho dobre mienené rady, návody a predstavy nerealizujú s rovnakým nadšením, aké cíti on.

Majú starosti a trápenie nejaký pozitívny zmysel?

Pozitívnym zmyslom starostí o iných je túžba po dokonalom svete, aby svet zodpovedal určitým ideálom. Takto ustarostený človek nechápe, že svet je stvorený a funguje optimálne a je dokonalý. Dokonalý ako celok a jeho jednotlivé časti. Naše telá majú svoju vysokú inteligenciu. Telo každého z nás sa silou vnútornej inteligencie udržiava v rovnováhe. Túto našu rovnováhu narúša naša pýcha. Naša oddelenosť a strata prepojenia so svetom. Ak sa nám svet nejaví ako dokonalý, je
veľmi pravdepodobné, že treba zmeniť nejaký náš vnútorný postoj, presvedčenie, názor naň.
Ak má niekto v živote málo problémov a starostí, nemal by nikdy zabudnúť začať riešiť starosti iných ľudí. Potom je isté, že bude mať starostí a problémov viac.
Ak úprimne túžite zbaviť sa trápenia, prepólujte na iné myšlienky. Začnite s drobnosťami. Uvedomte si, akým darom je život, ktorý máte. Uvedomte si, čoho všetkého sa vám denne dostáva. Všetko podstatné, čo potrebujete, máte a čo nemáte, to si môžete sami dať.
Chýba vám pozornosť, venujte si pozornosť, chýba vám úcta, správajte sa k sebe s úctou, chýba vám láska, naplňte si srdce a celú bytosť láskou. Prijmite sa takí, akí ste. Milujte v sebe celý svet, celý Vesmír, milujte v sebe všetkých, ktorých milujete, milujte ich v sebe a cez seba.
Ak milujeme a sme láskyplní, máme všetko. Všetko, čo potrebujeme, je s láskou bezpodmienečne dávať a s láskou bezpodmienečne prijímať.

Ak prijímame a dávame, sme v súlade so svetom, potom sme šťastným dieťaťom, máme radosť, cítime pokoj v duši, lásku v srdci, sme šťastní, spokojní.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.

Mgr. Vladimír Červenák

Ukazovať prstom na vinníka, je ukazovaním na seba.

Byť dobrý, nespočíva v tom, že sa nepreviníme, ale v tom, že sa chceme napraviť.
(Giovanni Melchior Bosco)

Mnohí ľudia si myslia, že pocit viny je veľmi dobrý, ušľachtilý pocit, dokonca ho môžu považovať za cnosť. Myslia si, že pocit viny je prejavom zdravého svedomia, že tým vyjadrujú pokoru a schopnosť potrestať sa za chyby a tým sa nútia byť lepšími. Pocit viny je však jedným z najsebadeštrukčnejších pocitov. Človek sa ním sám odsúdi a aj potrestá. Pocit viny a vedomie viny spúšťa sebatrestajúce programy. Uvedomme si, aké dôsledky má trestanie detí telesným alebo psychickým trestom? Dieťa sa začne báť. Rovno v človeku, ktorý sa trestá pocitom viny, sa spúšťa mechanizmus, keď strach z opakovaného zlyhania a sebapotrestania nepríjemným pocitom viny mu má zabrániť v konaní, za ktoré by sa cítil vinný, ktoré by sám sebe vyčítal.

Rovnako nepríjemne na človeka pôsobí aj výčitka od iných. Človek cíti, že zlyhal a trestá sa nepríjemným pocitom. Na energetickej úrovni si uzatvára prísun energie, lásky, sebalásky. Trestom je jej obmedzenie, hnev nasmerovaný na seba.

Hľadanie príčiny

Otázka: „Prečo sa mi toto stalo?“ nám nijako nepomôže. Naopak, bolesť ešte prehĺbi. Takáto otázka je hlbokou výčitkou celému vesmíru, a zároveň je tiež málo motivujúcou otázkou. Položme si radšej otázku – z akého dôvodu sa obviňujem, kritizujem, nadávam si, vyčítam si? Za každou takouto výčitkou je pocit hanby, pocit previnenia a nevedomá potreba potrestať sa.

Aká je príčina sebatrestania?

Je to presvedčenie, že trestom si budeme lepšie pamätať správny, želaný vzorec správania. Aký je však dôvod, že človek nenachádza iný účinnejší spôsob, ako sa učiť, než je učenie cez sebatrestanie a sebapoškodzovanie? Tou príčinou je vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu a sebalásku. Taký človek je na seba prísny a potrebuje sa naučiť viac milovať sám seba. To, že sa takýto človek aj vo výchove iných, napríklad svojich detí, uchyľuje k rovnakej stratégii, je prirodzeným dôsledkom, že túto metódu uplatňuje v sebavýchove.

Akú inú možnosť máme?

V pozitívnom zmysle má pocit viny a trest zabrániť robeniu niečoho, čo pokladáme z nášho pohľadu za zlé. Trest nás môže naučiť, čo robiť nemáme, ale nenaučí nás, čo robiť máme. Negatívne je potrebné nahradiť za pozitívne. Veľa ľudí sa stratí v sebatrestaní. Upadajú, strácajú energiu, vyprázdňujú sa. Tú prázdnotu je potrebné nahradiť sebaúctou a sebaláskou.

Výčitkami sa trestáme, aby sme si osvojili želané vzorce správania.

Trestajúci človek sa snaží zmeniť svoje správanie, chce byť lepším. Trest a pocit viny je vždy spojený s bolesťou, utrpením, krivdou, zlosťou. Pocitom viny si do života priťahujeme nepríjemné veci a udalosti. Pocit viny je prejavom nedostatku dôvery v život. Je prejavom toho, že sa pokladáme za nedokonalých, chybných, skazených. Pravda o nás je taká, že sme stvorení dokonale. Ak sa takí nevnímame, je potrebné zmeniť náš vlastný pohľad na nás a celý svet. Pocit viny je skrytým a prevráteným prejavom pýchy. Človek, ktorý sa obviňuje a trestá, sa cíti byť nesmierne dôležitý. Myslí si, že keď sa potrestá a spôsobí si bolesť, zmení tým svet.

Ako sa liečiť z pocitu viny?

Z pocitu viny sa môžete vyliečiť tak, že prevezmete zodpovednosť za svoj život. Zodpovednosť, nie pocit viny. Netreba si tieto dva pojmy mýliť. Človek koná najlepšie, ako v danej chvíli dokáže a môže. Výčitka, že nekonal inak, je nepochopením, že konal najlepšie, ako mohol.
Následne prijatím situácie odpustiť sebe aj iným.

Pocit viny cítime intenzívne v celom tele.

Dôsledkom výčitky je nepríjemný pocit viny. Ten nepríjemný pocit v tele človeka je dôsledkom zablokovanej energie. Energia je blokovaná, registrujeme to ako nepríjemný pocit predovšetkým v oblasti žalúdka alebo solar plexu, teda 3. čakry. V dôsledku dlhodobo blokovanej energie sa prejavia na úrovni fyzického tela ochorením. Často sa to prejavuje ochorením obličiek, pečene. Pri vysoko toxickom pocite viny prichádzajú ťažšie ochorenia, deštrukcia vnútorného prostredia, rakovina.
Napríklad dlhodobo živený pocit viny ako dôsledok potratu, môže u ženy viesť k rakovine maternice.

Vyvolávanie pocitu viny ako manipulácia.

Ľudia v snahe, aby zmenili tento svet na lepší, vyvolávajú pocit viny v iných, aby tým v presvedčení, že tým pomáhajú robiť svet lepším, priviedli ostatných k sebareflexii. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Príčinou, že to robia, je ich pýcha. Oni vedia, ako správne sa život má žiť. Problémom je, že svoju predstavu agresívne vnucujú iným. Pritom nevedia, že každý konáme tak, aby sme sa na svojom živote naučili, ako byť vnútorne slobodnými a šťastnými bytosťami.
Všimnite si, ako sa cítite, keď vám niekto niečo vyčíta?

Keď vám niekto vstupuje do svedomia, pýta sa, prečo ste veci robili tak a nie inak?
Vždy sa pri tom cítime nepríjemne.

Je to odpoveď nášho organizmu na blokovanie energie. Blokujeme si ju sami, keď prijmeme rolu obete a cítime sa vinnými. V dôsledku pocitu viny sa nám zníži sebaúcta, cítime sa mizerne, strácame energiu. Naše svetlo svieti slabšie. Ak to trvá dlhodobo, zhasne úplne. Vyvolávanie pocitu viny aj výčitky sú vysoko toxické a hrubou manipuláciou. Nie je možné súčasne milovať aj vyčítať.
Výčitka je prejavom nespokojnosti a nedôvery.

Ako sa voči manipulácii vyvolávaním pocitu viny účinne brániť?

Ak sa niekto vo vás pokúša vyvolať pocit viny, opýtajte sa v duchu, čo od vás ten človek potrebuje? Možno vašu pozornosť, možno vašu pomoc, možno vašu lásku, súcit. Overte si, čo potrebuje a dajte mu to.
Ak ste urobili niečo v minulosti, čo z dnešného pohľadu nepovažujete za správne, odpustite si svoju vtedajšiu nevedomosť. Má zmysel sa trestať za to, že ste konali najlepšie, ako ste vtedy dokázali?
Môžete sa z tej situácie poučiť aj bez trestu?

Etikoterapia má riešenie.

Vziať zodpovednosť do svojich rúk namiesto pocitu viny a utrpenia, ktoré z neho vyplýva, znamená naučiť sa robiť voľby, rozhodnutia, znamená to naučiť sa správne definovať svoje zámery. Vina a trest nedáva možnosť voľby. Robí z nás obete, otrokov vlastného trestu. Strácame slobodu. Nerobia nás slobodnejšími, a teda šťastnejšími. Pocit zodpovednosti umožňuje prijímať či vytvárať nové myšlienky a spôsoby správania. Niet lásky bez úcty. Niet úcty bez sebaúcty.

Každý človek je súčasťou vesmíru. Tak, ako sa správame k sebe, taký máme vzťah aj k celku, ktorého sme súčasťou a ktorý nás presahuje. Preto je tak nesmierne dôležitá sebaúcta.
Predstavte si živý organizmus, v ktorom každá bunka plní svoju špecifickú úlohu. Ak táto bunka začne ničiť samu seba, prestane si plniť svoje povinnosti a začne narúšať celý organizmus.

Preto láska k Bohu sa začína láskou k sebe. Naučme sa milovať sami seba, a to bezpodmienečnou láskou. Milovať seba ako malú časť Vesmíru, Boha. Takto je potom prirodzené pristupovať nielen k sebe, ale aj k ostatnému stvoreniu, ktoré je rovnako malou časťou veľkého celku.
Pocit zodpovednosti umožňuje robiť rozhodnutia, voľby. Umožňuje vytvárať nové myšlienky a spôsoby správania.

Dôležité je opustiť staré, v sebe už prekonané vzorce správania a nahradiť ich novými, lepšími.

Je potrebné prijať samého seba, akceptovať a rešpektovať sa, rovnako prijať svet taký, ako je, až tak sa celý náš svet zmení na lepší svet.
Pocit viny je hlavnou príčinou nehôd, úrazov, otrasov v živote človeka a spôsobuje aj traumy.
Lebo vina si žiada trest a trest si hľadá obeť.

Pocit viny je jedným z prejavov pýchy, ibaže obrátený. Od detstva nám bola vnucovaná predstava dobra a zla, lásky a nenávisti. Deti môžu robiť chyby, ibaže nie je nutné ich trestať, ale je potrebné ich učiť disciplíne, vysvetľovať im, aké ponaučenie z toho môžu získať. Tak sa naučia, že i zložité situácie v živote sú príležitosťou niečo sa naučiť, rásť. Trest vyvoláva v človeku bolesť a pocit krivdy.

Prepólovanie

Ak v živote dostávate to, čo nechcete, premýšľajte o tom, čo v živote chcete. Potom meňte svoje postoje, myšlienky a činy dovtedy, kým vám život začne dávať to, čo chcete.

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz. Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

Závisť je toxickou, zákernou chorobou mysle.

Človek urobí veľa, aby ho milovali a všetko, aby mu závideli.
(Mark Twain)

Jej toxicitu poznali aj naši predkovia, keď hovorili o tom, že niekoho zožiera závisť, alebo závisť v ňom hlodá, alebo že ho závisť vysušila.

Ako závisť prežívame?

Je to emócia, ktorú cítime, keď niekto iný má veci, vlastnosti alebo postavenie, ktoré my nemáme a túžime ich tiež mať. Pociťujeme krivdu, že ich nemáme a objekt závisti ich má. Na úrovni energetického tela sa prejavuje blokovaním energie, čo na úrovni fyzického tela pociťujeme ako nepríjemný pocit v oblasti brucha, teda 3. čakry.

Prečo je však rozdiel medzi tým, čo mám ja a čo má iný, taký bolestný?

Je to tak preto, lebo keď sa porovnávame s inými a toto porovnanie vychádza v náš neprospech, ranená je naša sebaúcta. Prejavuje sa ako nepríjemný pocit stiesnenosti, až tlaku a bolesti v oblasti brucha. Okamžite dýchame plytko, skráti sa nám dych. Dôsledkom kratšieho dychu, teda plytkého neharmonického dýchania, sa nám skracuje život. Obmedzujeme si životnú energiu, pránu (sanskritské slovo označujúce životnú energiu, ktorú prijímame dýchaním).
Ak sa teda porovnávame s inými, naša sebaúcta je týmto porovnávaním znížená, oslabená, my sa cítime v dôsledku zníženej sebaúcty dotknutí a závisť je odpoveďou na túto bolesť.

Vo všetkom, čo sa nám deje, hľadajme pozitívnu príčinu.

Ak sa objaví v našom vedomí závisť a cítime, že závidíme, všimnime si fyzické pocity na úrovni tela, stiesnený pocit, stiahnutý a nepríjemný pocit okolo brucha i srdca. Je to signál, že máme práve blokovanú energiu, že sa nám znižuje prísun prány. Pozitívnou, správnou reakciou, je vyregulovať tento systém. Možno si položíte otázku správnu vzhľadom na čo? Správnou je vzhľadom na cieľ života, ktorý sledujeme na nevedomej úrovni – byť šťastným. Ak je toto vaším cieľom aj na vedomej úrovni, výrazne sa zlepší prúdenie energie, čo sa prejaví vnútornou spokojnosťou.

V starom Egypte označovali individuálnu časť duše, teda tú, s ktorou sa ako jedinci stotožňujeme, a naše telo ako BA, kolektívnu dušu, ducha, ktorý nás ako individualitu presahuje, označovali ako Ka.
Ak teda Ba spolupracuje s Ka na spoločnom cieli, byť šťastným, dochádza k sinergii. Výsledkom je zvýšený pocit šťastia, zlepšenie zdravia a spokojnosti v živote.

Ako to urobiť?

Ak je to možné, na chvíľu sa pohrúžte do seba. Vedome začnite hlbšie a plynulejšie dýchať a pozorovať svoj dych. Položte si otázku – Čo je príčinou nepríjemného pocitu? Myseľ (ovládajúca BA) si uvedomí, čo sa deje a potvrdí – závidím.

Toto je dôležitý moment rozpoznania pravdy o sebe samom v danej chvíli, etikoautoterapia. Teda počiatok procesu prepólovania, preladenia, na želané, správne porozumenie, želanú emóciu, ktorá podporí náš strategický cieľ – byť šťastným.

Z polarity závisť sa potrebujeme prepólovať na polaritu sebalásky a sebaúcty. Sú to opačné strany tej istej klaviatúry. Je na našom rozhodnutí, na ktorých klávesoch budeme hrať. Ka, naša vnútorná autorita, alebo vnútorná Pravda, nás cez pocity nabáda hľadať harmonické tóny, a teda vnútorný pokoj a harmóniu. V našich zemepisných šírkach sa so závisťou stretávame veľmi často. Dokážeme si závidieť takmer všetko. Veď sa aj hovorí: „Závidí mu aj nos medzi očami“.

Kolektívny posun nastane, keď sa celá spoločnosť prepóluje smerom k väčšej prajnosti. To nám všetkým prinesie viac hojnosti, dostatku do života. Absurditou závisti je, že reakciou je bolesť na bolesť. Týka sa našej pýchy, našej túžby po uznaní, po sláve a moci.

Mimoriadne škodlivé pre zdravie je, ak závidíte, pričom nie ste schopní nadobudnúť to, čo má ten, komu závidíte a robíte všetko pre to, aby to, čo závidíte, stratil. Je to prejav neprajnosti, hlboké nepochopenie základného zákona polarity a rezonancie. Podobné priťahuje podobné. Ak vám rezonuje v mysli – „Ak to nemám ja, nech to nemá ani on!“ – je čas sa zastaviť.

Tieto závistlivé pocity sú prítomné dosť často aj vtedy, keď nemajú žiadnu logiku. Závisť sa môže objaviť dokonca i v situáciách, keď ten, komu závidíme, sa nijako nepričinil o to, že nemáme to, čo má on. Alebo aj vtedy, keď závidený dosiahol to, čo má, svojou tvrdou prácou, a teda žne plody svojej práce. Závisť môžeme rozpustiť aj jednoduchým uvedomením si, že tiež žneme plody svojej práce, ak to nemáme.

Kde hľadať korene závisti?

Korene závisti ležia v našej minulosti. Od skorého detstva sme stále porovnávaní s inými. „Pozri sa, Marienka pekne papá, aj ty papaj, budeš taká pekná“. Pamätáte sa na podobné výroky? Vy ste papali a rovnako pekná ste sa podľa svojej mienky nestali. Možno to prebudilo vo vás pocit krivdy a závidíte. Pocit krivdy, bolesť je príčinou ďalšej bolesti, závisti. Obe sú toxické. Dlhodobý pocit závisti a krivdy má neblahé dôsledky na zdravie.

Ak spoločnosť našu hodnotu meria podľa toho, či sme bystrejší, krajší, silnejší alebo úspešnejší ako naši rovesníci, zvyšuje sa intenzita závisti v nej. Mnoho ľudí, ktorí prešli kus sveta, zistili, že to nie je tak všade. Toto porovnávanie je tak silno vtkané do našich osobností, že akosi automaticky začneme podľa neho reagovať vždy, keď vidíme, že je niekto v niečom lepší než my.

Závisť môže byť aj výsledkom chamtivosti a žiadostivosti. Tieto dve neresti totiž totálne znetvorujú náš hodnotový systém a my – ak sme v ich osídlach – budeme považovať za najvyššiu hodnotu peniaze, pôžitky a moc. Náš hodnotový rámec určuje, za čím ideme. Ak sú toto naše najvyššie hodnoty, budeme po týchto veciach dychtiť o to viac, o čo viac ich budeme vidieť u iných. Na čo sa sústredíme, to priťahujeme do nášho vedomia.

Závisťou v nás rastie nespokojnosť, a teda agresivita.

Ďalšou charakteristikou závisti je spôsob, akým preniká celú našu myseľ a vedomie. Hoci nezainteresovanému pozorovateľovi môže objekt našej závisti pripadať hlúpy a nepodstatný, nás to zamestná na dlho tak, ako keby išlo o najpodstatnejšiu vec na svete.

Závistlivý človek je mrzutý a nespokojný, rastie v ňom zúrivosť, agresivita, keď niekto, koho pozná, má alebo získa niečo, čo on sám nemá. Závisť vytvára obrovskú vedomú aj podvedomú agresiu. Je to toxická, zhubná sebadeštrukčná emócia. Závistlivci preto trpia často závažnými, veľmi bolestnými ochoreniami. V dôsledku pocitu krivdy ochoreniami pečene, v dôsledku rastúcej agresivity často onkologickými ochoreniami.

Kde sú príčiny závisti?

Závisť je prejavom toho, že človek nedôveruje svojim vnútorným zdrojom. Nie je v kontakte so zdrojom svojej kreativity, často je plný strachov, obáv, cíti sa oddelený od ostatného sveta a na všetko je sám. Nedôveruje ani ľuďom, ani Vesmíru či Bohu. Nedôveruje, že nájde spôsob, ako mať v živote dostatok všetkého, čo potrebuje. Predovšetkým lásky, radosti, hojnosti, šťastia. Táto hlboká nedôvera je príčinou toho, že to dostať nemôže. Prekážkou toho, aby človek dostal všetko, čo si želá, je jeho vlastná závisť.

Ako z toho von?

Ak chcete čokoľvek v živote získať, riaďte sa princípom hojnosti, ktorý hovorí, že vesmír je nekonečný a neobmedzený. V našom živote je prítomné pole nekonečných možností.
Je na nás, či sa týmto možnostiam zatvoríme závisťou, alebo otvoríme prajnosťou. Je v ňom dostatok všetkého pre všetkých.

Každý si zaslúži mať v živote všetko, čo potrebuje. Otvorte sa tomu, prijmite to a užívajte si, tešte sa a vychutnávajte si to. Robte to pozitívne a s čistými úmyslami, nie na úkor niekoho iného. Čo najčastejšie žehnajte, želajte úspech aj iným ľuďom.

Mantrou k nadobudnutiu sebadôvery je veta: Som dokonalou súčasťou Vesmíru, som v dokonalom bezpečí, dôverujem svojej vnútornej sile.

Je to skvelý liek na závisť, ako aj na mnohé ochorenia a životné problémy. Želajte každému len to najlepšie, pritiahnete si tým do života úspech. Naučte sa tešiť z cudzieho šťastia a úspechu. Tým sa otvoríte tomu, že budete mať to, čo sami chcete, pokiaľ to naozaj potrebujete.

Ak sa vám ani napriek veľkému úsiliu nedarí mať v živote to, čo chcete, zamyslite sa, či je problém mimo vás, alebo môžete riešenie nájsť v sebe?

Prepólovanie

Ak v živote dostávate to, čo nechcete, premýšľajte o tom, čo v živote chcete. Potom meňte svoje postoje, myšlienky a činy dovtedy, kým vám život začne dávať to, čo chcete.

Ak vám ako prvá po otázke čo chcete, napadne myšlienka, „NECHCEM byť chorý, nechcem byť chudobný…“ všimnite si, na čo sa sústredíte? Práve na to, čo si neprajete!

Zmeňte to hneď teraz.

Vladimír Červenák

Žiarlivosť je nedostatok sebaúcty

Láska môže byť šialená, ale zošalieť z nej môže človek len žiarlivosťou.
(Richard Aldington)

Žiarlivosť je zmesou strachu z prehry, zlosti, závisti, zúfalstva a kolísania nálad.

Ten pocit, keď sú srdce a rozum vyvedené z rovnováhy, poznajú mnohí z nás. Žiarlivosť je prejavom strachu z osamotenia, zo straty. Žiarlivosť je tiež nepriateľský a nevraživý cit k úspechom, majetku alebo popularite druhého človeka, ako i k jeho samostatnosti v činoch a citoch.

Žiarlivosť je extrémnym sebectvom.

Svojím obsahom žiarlivosť je túžba človeka po tom, aby všetky úspechy, zásluhy, priazeň iných ľudí – patrili bezvýhradne jemu. Sám seba však nepokladá za dosť dobrého, aby podobné úspechy dosiahol, je teda i maskovanou závisťou. Je prítomná všade tam, kde jeden z partnerov začína toho druhého držať v šachu a prestáva sa kontrolovať. Dôvodom je hlboká nedôvera, ktorá poukazuje na nízku sebadôveru a sebavedomie žiarlivca. Je tiež prejavom toho, že človek trpí veľkou túžbou po láske, ktorú nenachádza v sebe, ale hľadá mimo seba. Žiarlivosť sa potom prejavuje nielen v partnerských vzťahoch, ale vo vzťahoch všeobecne.
Žiarlivosť ako súbor viacerých negatívnych emócií, hnevu, nenávisti, závisti, pocitu krivdy, trpkosti, nedôvery, pochybnosti je vysoko toxická a sebadeštrukčná. Dôsledkom žiarlivosti človek trpí na mnohé závažné psychické i fyzické ochorenia. Jej spúšťačom je strach, obava, že môže byť opustený a nahradený niekým druhým u človeka, od ktorého je citovo závislý, alebo ktorého miluje.

Žiarlivý človek žije prevažne v reaktívnom svete.

Jeho svet sa vyznačuje nedostatkom zdrojov, lásky, prostriedkov na obživu a podobne. Takýto človek nevníma sám seba ako súčasť celku, ktorého je súčasťou, a ktorý ho presahuje. Necíti sa byť zodpovedný za svoj osud, život. Cíti sa byť od ostatnej prírody ako jedinec oddelený. Často preto osamotený. V dôsledku tohto mentálneho odpojenia sa cíti slabý, neschopný napojiť sa na svoje vnútorné zdroje. V jeho slovníku sú často prítomné slová – musím, nemôžem, snažím sa, to sa nedá, nedokážem. Príčinu svojho zlyhania vidí vo vonkajších príčinách mimo seba. Prevažne je nespokojný so všetkým, čo sa okolo neho deje a málokedy nachádza v sebe pocit dostatku, hojnosti, radosti.

Už malé deti dokážu žiarliť.

Často sa prejaví po narodení mladšieho súrodenca. Dieťa pociťuje menej matkinej pozornosti. Svoj hnev neobráti voči nej, ale voči súrodencovi. Robí otvorene všetko, aby toho druhého „zničil“, aby na seba všetkých upozornil. Dieťa, ktoré ťažko znáša, že nie je stredobodom pozornosti svojej detskej spoločnosti, žiarli aj na svojich kamarátov. Dieťa silne naviazané na rodičov, predovšetkým na matku, nemusí zvládať súrodeneckú rivalitu, je otrasené. V medziľudských vzťahoch sa môže stať nedôverčivé, pričom iba mení objekt žiarlenia – z mladšieho súrodenca, kamarátov až na súčasného partnera.

Príčinou žiarlivosti je pocit menejcennosti.

Tiež nízke sebavedomie a sebadôvera. Ak rodičia dieťa málo chválili, stále kritizovali a porovnávali s niekým lepším, sebavedomie takéhoto dieťaťa zostalo otrasené. Preto žiarliví ľudia sa cítia nemilovaní, stále pochybujú o láske partnera voči nim, príčinou je, že sa sami nemajú radi. Ich neschopnosť akceptovať samých seba, nedôvera v to, že sú hodní lásky a úcty, je hlavnou príčinou ich žiarlivého chovania. Majú vysoký potenciál zvýšiť si sebaúctu.
Žiarlivosť teda stúpa priamo úmerne tomu, ako u žiarlivca klesá sebavedomie. Ak mal žiarlivec despotického, pyšného rodiča či oboch rodičov, ktorí naňho premietali vlastné neúspechy a nízku schopnosť presadiť sa, vytvorili sa tým podmienky pre celoživotný postoj neschopnosti zažiť pocit dostatku lásky. To však má hlboké korene a príčiny v spirituálnom vývoji človeka.

Korene žiarlivosti.

Nájdeme ich v detstve v strachu, že ho rodičia opustia, alebo v tom, že bolo zanedbávané a odstrkované, čo zanechalo traumatické spomienky. Duša človeka sa takto rozpamätáva, že sa vtelením oddelila od väčšieho celku. Dnes už vieme, ako traumatizujúco pôsobí na dieťa v prenatálnom období, ak matka počas tehotenstva zvažovala potrat. Ak bola citovo otrasená tehotenstvom, ktoré buď krátkodobo, alebo po celú dobu tehotenstva vnútorne odmietala. Často v prípade, keď si nebola istá, či to dieťa chce s mužom, s ktorým ho splodila. Akékoľvek citové rozkolísanie matky dieťa v prenatálnom období vývoja ovplyvňuje na celý ďalší život. Je preto veľmi dôležité, aby žena po celú dobu tehotenstva prežívala láskyplný vzťah s ešte nenarodeným dieťaťom. Akékoľvek odmietnutie, neprijatie prichádzajúceho dieťaťa v ňom zanechá hlboké stopy a bude príčinou celoživotného pocitu strachu zo straty lásky – ktorý sa prejavuje ako žiarlivosť.
Niektorí rodičia si lásku zamieňajú s pocitom vlastnenia svojich detí. V skutočnosti je to prejav hlbokej nedôvery, prejavom strachu z ich možnej straty. Svojím spôsobom milujú svoje deti tak veľmi, že ich skôr ovládajú, ako ochraňujú. Aj toto môže viesť k pocitu strachu z opustenia. Žiarlivé dieťa nemá dosť sebadôvery, podceňuje sa, nadhodnocuje toho druhého, svojho rivala. Neskôr tieto pocity prenáša do ďalších vzťahov. Žiarli na priateľov, kolegov, a keď nadviaže partnerský vzťah, žiarli na partnera a neskôr na vlastné deti.

Stáva sa, že partner žiarli bez zjavnej príčiny. Stráca súdnosť, zdravý úsudok a sebareflexiu. Znásobujú sa jeho „detinské“ predstavy, kontroluje a týra toho druhého svojimi nekonečnými obavami. Hlboké, často nevedomé spomienky na odmietnutie a z neho vyplývajúci strach dostáva človeka do paniky. Potrebuje byť stále uisťovaný a ubezpečovaný o láske. Vyžaduje dôkazy lásky. Žiadne reálne fakty nepomáhajú, aj keď partner robí čokoľvek, vysvetľuje, postupne obmedzí aktivity a stretnutia s priateľmi, nič ho neupokojí, nepresvedčí. Svoje konanie podriaďuje bludom a žiada to aj od svojho okolia. Žiarlivé scény sa odohrávajú najmä vo večerných hodinách, často až hlboko do noci. Život sa stáva nočnou morou. Ak nám žiarlivosť zacláňa celý svet, je jedovatá, toxická a ničivá. Žiarlivý človek odopiera človeku, na ktorého žiarli, právo slobody, pripútava ho k sebe putami, ktoré sa stávajú krutým väzením. Je teda mimoriadne agresívnym útokom na svet i život iného človeka. Takto nasmerovaná agresivita sa vracia tam, odkiaľ bola vyslaná. Je prejavom sebectva, nízkej úcty k objektu žiarlivosti, ale i sebaúcty k sebe samému a nedostatočného porozumenia toho, kým sme, čoho sme súčasťou.

Žiarlivosť ide proti zmyslu našej existencie.

Žiarlivosť je odmietnutím života, ide proti potrebe byť šťastným, hoci zdanlivo práve tým býva ospravedlňovaná.
Žiarlivosť je príznakom lipnutia na vzťahoch. Ak žiarlite, potom sa bojíte stratiť človeka, ktorý je vám drahý. Na tomto svete nám nič nepatrí, je nám všetko dané do dočasného užívania na potešenie a radosť. Všetko v našom hmotnom svete sa stále mení, vzniká a zaniká. Celý vesmír sa v cykloch stále mení, z jednej formy prelína v druhú. Nič nezostáva nemenné. Povedať áno tejto neustálej zmene, znamená povedať áno životu. Žiarlivosť je odmietaním života v jeho základoch, preto je takou silnou deštrukciou života. Táto deštrukcia sa prejaví ako prvé upozornenie v narušenom vzťahu s tým, na koho žiarlime. Môže sa tak stať blikajúcou kontrolkou, ktorá nás zastaví a upozorní na nesprávny, sebadeštrukčný postoj. Ak človek nepodcení tento signál, môže sa vrátiť späť na cestu, ktorá ho privedie k láske v ňom samom. V opačnom prípade spustí koleso úplného sebazničenia. Nahromadí v sebe toľko negatívnych emócií, agresivity, že jeho telo ju neunesie. V takých prípadoch môže dôjsť k ťažkých ochoreniam srdca alebo onkologickým ochoreniam. Tie už sú veľmi intenzívne blikajúcou sirénou, aby sa človek zastavil a zamyslel, aby si uvedomil skutočné hodnoty, aby sa rozpamätal, kým v skutočnosti je.

Uvoľnite reťaze, ktorými si ľudí pripútavate.

Ani ten najbližší človek nemôže byť zmyslom celého vášho života. Vzdajte sa sebectva a strachu, že budete opustení. Zmeňte vzťah k blízkym a milovaným ľuďom. Nepatria vám. Každý má svoj vlastný svet a život. Každý je v istom zmysle na tomto svete sám, no zároveň každému z nás patrí celý svet. Naučte sa dôverovať svojej vnútornej autorite, svojej intuícii, svojim vnútorným zdrojom, ktoré otvára bezpodmienečná láska. Láska bez podmienok. Kto sám je slobodný a sloboda je preňho vysokou hodnotou, ten slobodu dáva aj ostatným, neslobodný zas slobodu berie aj iným.
Zmeňte vzťah sami k sebe. Začnite sa mať radi, vážiť si sami seba. Ak pochybujete o láske druhého, začnite sa mať viac radi, potom vám začne dávať lásku aj ten druhý. Váš partner nie je vaším majetkom a ani nepatrí medzi ikony, nedávajte si ho na oltár, nepodceňujete sami seba. Budujte rovnocenný vzťah.

Podobné priťahuje podobné.

Zamyslite sa nad tým, čo naozaj v živote chcete. Potom máte všetko ostatné vo svojich rukách. Na každej vašej myšlienke záleží. Každá láskyplná myšlienka priťahuje lásku, každá negatívna myšlienka pomáha rásť agresivite. Vy rozhodujete o tom, čo vo vás porastie, dôsledkom môže byť buď vaše šťastie a spokojnosť, alebo nešťastie a nespokojnosť. V oboch prípadoch sa tým však môžete mnohému naučiť. Ak svoj život prijmete ako školu života, v ktorom sa učíte, za čím v živote kráčať a čomu sa vyhýbať, žijete zmysluplný život. Ak vo vašom živote spoznávate najmä situácie, ktorým sa v budúcnosti chcete vyhnúť, je pravdepodobné, že sa učíte prostredníctvom sebapoškodzujúcich sebavzdelávacích autoprogramov. Dokedy si budete potrebovať overovať, že ohňom sa možno popáliť, ale aj zohriať? Ak človek získal mnoho takýchto skúseností, úzkostlivo pozoruje nástrahy života a snaha vyhnúť sa nebezpečenstvám v ňom vyvoláva stres. To je dôvod, prečo si v dnešnej dobe tak veľa ľudí sťažuje na stres. Cesta z tohto bludného kruhu je v porozumení toho, že podobné priťahuje podobné, porozumenie zákonu rezonancie. Je potrebné prepólovať z pohľadu na to, čomu sa chcete vyhnúť, teda z toho, čo nechcete, na to, čo v živote chcete. Začať svoj život stavať z hlavy na nohy.

Pozitívne nasmerovať svoju životnú silu smerom k láskyplným vzťahom, zdieľaniu a radosti, o ktorú sa môžete deliť. Zdieľať svoje šťastie s ostatnými znamená budovať svoje vlastné šťastie v hojnosti, radosti a spokojnosti.

Vladimír Červenák