Dovolenkové
a prázdninové leto uzavrelo svoje dni a september otvára nové brány.
Aké bolo leto z pohľadu ľudí, ktorí sa dotkli etikoterapie a ona ich
ďalej podporuje v reálnom živote? Ako možno zručnosti, o ktorých
v našich textoch často hovoríme, premeniť v konkrétnych príbehoch na
objavené poklady?
Keď je dieťa smutné a potrebuje
s niekým spať, je to signál riešenia strachu aj pre maminu
Rozpráva mamina, ktorá v správaní svojej ratolesti
rozpoznala aj svoj strach z opustenia. Dokonca si uvedomila, že rovnaký
strach z opustenia mala i jej mama. Ženy v jej rode totiž
prichádzali na tento svet s koreňovým vzorcom strachu z opustenia. Čo
s ním? Mamina si v konkrétnej
situácii jednej noci poradila. Tu je jej príbeh:
„Rada sa podelím o nočnú skúsenosť. Posledné týždne sa nám
stáva, že v noci k nám zavíta dcéra s argumentom, že je smutná a potrebuje s
niekým spať. Zásadne si ľahne medzi manžela a mňa… Je pravda, že sme ju to
tak naučili ešte v čase, keď bola dojčená. Pri tejto situácii som sa viackrát
postavila a v noci ju odprevadila do jej postieľky. Stávalo sa mi však, že
som rezignovala a nechala ju spať medzi nami.
Keď prišla naposledy,
rozhodla som sa situáciu riešiť. Chcela som ju odprevadiť do izbičky, no
stretla som sa s jej veľkým odporom. Keď si predsa len ľahla do postieľky,
cítila som v nás oboch veľký smútok, utrpenie a BEZMOCNOSŤ. Poslala ma preč. Odišla som, ľahla si nespokojná a
v priestore, že takto je to celé zle. Vtom začala plakať a kričala, že si
ľahne do obývačky, aby bola bližšie pri nás. Prišla som k nej a ticho som ju
objala. V srdci som cítila ĽÚTOSŤ,
ktorá nás obe oslabovala. Spomenula som si na našu tabuľku (bola už pri
etikoterapeutických textoch vo Vitalite uverejnená) a rozmýšľala som ako
prepólovať a byť v spojení.
Vtedy mi to docvaklo.
Objavil sa veľký SÚCIT s človekom,
ktorý má veľký STRACH Z OPUSTENIA.
Ako som ju objímala, začala som si v duchu opakovať HOO PONOPONO. Plač ustal. Vtedy som sa jej opýtala, či by jej
pomohlo, keby som bola pri nej a zaspievala uspávanku. Odpovedala, že áno. Šli
sme do izbičky a začala som spievať. Povedala, že si prosí inú a obe sme sa
rozosmiali. Keď som dospievala, navrhla mi sama, aby som si šla ľahnúť, ale
zavrela jej dvere, pretože sa bojí tieňa v chodbe. Nechcela ho vidieť. Spýtala
som sa, či chce zapáliť svetlo a obzrieť si to. Odpovedala, že už sa bola
presvedčiť, že chce zavrieť dvere. Teda som zavrela a išla som si ľahnúť.
Cítila som nepokoj a tlak na hrudníku a uvedomila som si, že som práve videla
svoje zrkadlo. Ukončila som so svojím STRACHOM Z OPUSTENIA a prišla veľká úľava. Potom som zaspala. Moja dcéra je CELKOM AKO JA a JA SOM
CELKOM AKO MOJA MAMA.“
Mladá dáma
nedôverovala mužom, a tak sa jej nedôvera zrkadlila všade okolo nej. Je
však za ňou aj strach zo zlyhania
Mladá žena pri rôznych cvičeniach a aktivitách
v škole etikoterapie spoznala, ako
ona i ženy jej rodu pohŕdajú mužmi. Niekedy toto pohŕdanie je také silné,
že sa veľmi výrazne prejavuje aj v slovách žien: taký sa ešte
nenarodil… všetci chlapi sú nezodpovední, slabí, nemožní… Niekedy je
pohŕdanie mužmi dobre zamaskované a rozpoznávame ho vtedy, keď vieme byť
veľmi bdelé a vedomé si svojich vnútorných pochodov. Takže ponúkam príbeh
ženy, ktorá si už uvedomuje zodpovednosť za svoj život a vedome pracuje na
sebe. Cez meditácie ide do reálnych situácií:
„Bola som vo svojom chráme svetla – bolo v ňom nádherne čisto a
nenútene – stretnúť sa s mojimi pramatkami, ktoré si nerealizovali prijatie
muža. Ony neprijali muža, tým pádom ani ony mužom neboli prijaté. Na základe
poznania z etikoterapie som pracovala najmä so svojím vnútorným mužom a
ďakovala za jeho starostlivosť, kým v realite túto úlohu niekto nepreberie. Aj
keď nie som v partnerstve, žijem iné vzťahy a už i v nich vidím, ako sú
muži okolo mňa pripravení rozhodovať a preberať zodpovednosť, no ja som sa tomu
bránila. Chcem to však zmeniť. Priviedla ma k tomu epizódka, keď ma náš obchodný partner
zo zahraničia dal „do laty“ vyhrážkou, že nebude spolupracovať pri obchode,
ktorý sa po dlhšom čase konečne podarilo zrealizovať. Ja som mu totiž
nedôverovala a pokúšala som sa prebrať zodpovednosť. Bola som napriek našej
dohode príliš aktívna a overovala som si veci po svojej línii. Síce to bolo
trochu dramatické, ale ak sa mi po čase pritrafí obchod a niekto ho pre svoj
vlastný prospech bojkotuje (išlo o peniaze, inak by ho neštvalo, že sa do toho
motám), stáva sa zo mňa levica v
klietke, ktorá potrebuje nakŕmiť svoje mláďatá (pozn. mnohé z nás žien
sa meníme na levice, ak máme v sebe nevyliečený koreňový vzorec strachu zo
zlyhania v pozícii matky, keď sme svoje deti nedokázali z akejkoľvek
príčiny vyživovať, uživiť. Či už išlo o dojčenie, či o nedostatok
jedla, či niekde hlboko v rode o smrť z hladu…)
Na druhej strane som však ako žena potrebovala
niekoho, kto mi určí hranice – máme nejakú dohodu a tú budeme dodržiavať. Keďže
som porozumela situácii, cítim sa oslobodená a robím to, čo mi ide a
napĺňa ma radosťou, nie starosťou. A ďakujem mužom, ktorých okolo seba mám, že
sú ochotní rozhodovať a prebrať zodpovednosť.
Vďaka tejto skúsenosti (a vďaka etikoterapii, keď pátrame po
príčine príčiny) som porozumela i tomu, prečo ma opatrovanie v zahraničí
pritiahlo zrovna k 93-ročnej výrazne panovačnej pani a pri nej viac
nechcem nedôverovať.“
Za týmto príbehom je síce nedôvera, ako ju definovala
mladá žena, ale nedôvera má svoj koreň v konkrétnom strachu. „Ide o strach zo zlyhania,“ hovorí
Vladko Červenák, zakladateľ etikoterapeutickej školy Advaita,
a vysvetľuje, že slová – nechcem
viac robiť chyby, sú magnetom na stres. Čo urobiť? „Dookola ukotvovať zámer: Som v spojení. Všetko, čo robím ,
robím najlepšie, ako je v danej chvíli možné. Som bdelá/ý, preto sa na všetkom
učím, ako žiť lepšie, voľnejšie, radostnejšie. Tat hastu – Nech sa tak stane.“
Príbeh o tom, ako
holubí susedia odkryli zamaskované koreňové vzorce a ako sa dá na ne
pozrieť jedným z pohľadov etikoterapie
„Už dávnejšie som spozorovala dieru v stene domu, ale až nedávno som počula cez stenu šuchot
krídel. Zistila som, že mám za susedov holuby. Spočiatku som ich tolerovala
s tým, nemajú domov, nemajú kde uložiť mladé… Okrem toho som videla, ako
im zamurovali domov, ktorý mali oproti v dome. Diera sa však zväčšuje a začínam uvažovať, že byt predám. Dôvodom nie
sú holuby, ale potreba byť bližšie k mame.
Nechcem nič nasilu, ale čo
holuby…
V realitnej kancelárii mi povedali, že
holuby musíme riešiť, nemôžeme zanechať novým obyvateľom holubí problém.
Pravda, no moje mačky i ja sme mali divadlo, teraz mám však výčitky, že z
holubov spravím bezdomovcov… Nahlásila som „problém“ správcovi, už zohnal
murára horolezca.
Ja si robím s holubmi hoo ponopono,
ukončujem, no výčitky vyskakujú a slzy bezmocnosti sa kotúľajú…“
Holubí príbeh bol skôr volaním o pomoc,
a tá sa začala hrnúť s rôznymi možnosťami. Išlo napríklad
o presťahovanie, alebo dohovor s holubmi, alebo odchyt pre holubára,
ktorý hľadal ďalšie holuby… nie o zamurovanie. Jedna z absolventiek
školy etikoterapie sa pustila do hlbšej analýzy:
„Z
toho, čo píšeš, vo mne zarezonovali nasledovné pasáže:… nemajú domov…
zamurovali im domov…, nechcem nič nasilu…ale čo holuby?… novým
obyvateľom… moje mačky majú divadlo, ja tiež… výčitky, bezdomovci, slzy bezmocnosti…
Najprv by som sa v stíšení zamerala na seba a odpovedala na otázky: Kto býva u
mňa, myslím v mojom srdci, doma? Čo za scenár si pripravila, na čo sa prizeráš
so svojimi mačkami? Kvôli čomu, možno kvôli komu, opúšťaš svoje srdce a stávaš
sa bezdomovcom? V čom tlačíš na seba, keď píšeš – nechcem nič nasilu? Čo by si
chcela, aby si bola v pohode?
Predpokladám, keď si toto v sebe vysporiadaš, situácia s holubmi
sa vyrieši. Môžeš začať uvedomením cez afirmácie: Ja, moja duša sa vrátila
domov, do môjho srdca. Zabývam sa znova. Ako žena vytváram teplo svojho domova.
Upratujem doma u seba, starám sa o spojenie so stvoriteľom. Všetky
odpovede sú vo mne.“
Viem, že nič neviem,
no zároveň aj viem, že čím jednoduchšie sa mi javy javia, tým viac o nich neviem,
lebo ak neviem, tak viem…
Zamyslenie mladej
dámy, ktorá už pozná deväť etikoterapeutických zručností (písali sme
o nich vo vlaňajších vydaniach Vitality), a chce rozpoznávať svoje
tiene:
„Ku stolu s kamarátkou si prisadol tieň posudzovania. Od pomenovania
a priznania tohto tieňu závisí aj schopnosť stíšiť sa a aktívne počúvať.
Ak z hľadiska poslucháča posudzujem, je to pre mňa správa, že nie som
v priestore počúvania. Lenže ja namiesto toho, aby som správu zobrala na vedomie a zariadila sa
podľa toho – začnem posudzovať toho, čo posudzuje. Ak tohoto tieňového viťúza
vidím a prijmem, hodí ma to automaticky do nadhľadu a môžem vidieť aj iné
subosobnosti, vnímať ich pôsobenie, a môžem si slobodne voliť, kadiaľ ísť.
Posudzujem, že posudzujem – je to level nadhľadu „snívam, že snívam“ z
krajiny lucídneho snenia či z krajiny výrokov „neviem, že viem“ (jedno zo
štádií poznania).
Spejem k celistovsti prostredníctvom dôvery. Tým pádom som stále
viac v spojení a stále menej sa cítim obeťou. Pýcha predchádza vzostup. Ak som
v pýche, pýtam sa – „prečo ja?“ V dôvere hovorím – „ďakujem, že ja“.
Dôveru momentálne zažívam ako kategóriu, v ktorej je všetko – prijatie, úcta,
vďačnosť, láska, tvorenie…
Jednoduchosť práce s tieňmi ma stále viac fascinuje. Stačí, že
si všimnem toho, s kým sa práve stotožňujem. Napríklad toho, čo posudzuje, že
posudzujem – a za odmenu ma hra vynesie do ďalšieho levelu poznania, kto všetko
som. Ďakujem. Teraz si však odskočím – idem
preskúmať toho, čo ďakuje, že ďakuje.“
Nezomrela
som, lebo viem, že budem žiť stále v srdciach tých, ktorí ma milovali
Na etikoterapeutických stretnutia zdôrazňujeme zdravé spojenie s rodinou,
rodom. Je to základ nášho života. Ak máme upratané vo vzťahoch svojich rodov,
ak máme láskavý vzťah so svojimi rodičmi, súrodencami, život nadobúda
kvalitatívne iný rozmer. Predkovia nás podporujú a žehnajú našej ceste. Aj
„prechádzka“ cintorínom môže dať odpovede tak, ako ich zaznamenala jedna zo
žien zo školy Advaita:
„Po dlhšej dobe som sa
rozhodla ísť na cintorín pozdraviť svojich predkov. Mala som potrebu ísť sama.
Ako som tak chodila od jedného hrobu k druhému, zablúdila som. Keď som hľadala
cestu späť, zaujal ma pomník, na ktorom stálo: „Nezomrela som, lebo viem, že
budem žiť stále v srdciach tých, ktorí ma milovali.“ Keďže momentálne vo
mne rezonuje téma súcitu, prišla mi na um otázka: „Ako hlboko a zo srdca
milujem svojich predkov? Ako hlboko milujem všetko a všetkých okolo mňa? A ako
hlboko milujem seba?
S týmito otázkami som
prišla k hrobu svojho starého otca, kde ma oslovil kamenár. Vraj či by som mala
záujem o jeho služby, že by bolo vhodné obnoviť písmo na pomníku. Povedala som
niečo v zmysle, že o tieto záležitosti sa stará moja stará mama. Vzápätí
som sa spamätala a uvedomila som si, že zo mňa hovorí strach prevziať
zodpovednosť a strach zo zlyhania. Ukončila som s ním (pozn. ukončila
so strachom, ktorý v sebe objavila. Ukončovanie je jedna z techník,
ktoré sa spolu s hoo ponopono v škole Advaita učíme). Prijala som vizitku
a dohodli sme sa, že zavolám. Keď som prišla domov, zavolala som svojej starej
mame a opýtala som sa jej, či by súhlasila, aby som dala opraviť písmo na
hrobe. Odpovedala, že o tom uvažuje už rok…
Viac mi nebolo treba.
Dala som si zámer urobiť tak a rozhodla som sa, že za peniaze, ktoré som
plánovala investovať na iný účel, dám opraviť pomník. Záležitosť sa začala
riešiť prakticky sama a všetko bolo zrealizované o dva dni. Ostal vo mne
skvelý pocit z nezištného konania a ešte lepší pocit prišiel, keď som videla
šťastnú a spokojnú tvár svojej starej mamy.
… a peniaze, ktoré som správne použila, sa mi vrátili z inej strany.
Ďakujem.“
Čo o zodpovednosti hovorí Vladko
Červenák? „Zodpovednosť je v skutočnosti
obrovská možnosť, spôsob rozpínania sa smerom k životu. Je to meradlo,
podľa ktorého môžete zistiť, či žijete život orientovaný na smrť alebo život
orientovaný na život. Ak vo chvíli, keď sa vysloví slovo ZODPOVEDNOSŤ, cítite
záťaž, zovretie, ťažobu, ťarchu, vtedy celý váš vzorec správania pracuje smerom
k životu, ktorý je orientovaný na smrť.
Váš koreňový vzorec je orientovaný na smrť, zmenšovanie sa, dusenie. Nemáte ani
dôveru v život, ani vášeň počas života alebo záujem o život.
Ak ste si vedomí života, ak máte záujem žiť
život, ak žijete život, vtedy viac zodpovednosti znamená, že je jednoducho pred
vami viac radosti. Keď ochutnáte zodpovednosť vedome, budete vedieť, že
zodpovednosť otvára toľko rôznych možností a prináša vám aj výnimočné
schopnosti.“ Rastieme spolu.
Mgr.Vladimír Červenák, DagmaRA Sarita Poliaková
