Nech
je čerstvo otvorený nový rok šťastný a požehnaný. My vám doň prinášame
v prvom etikoterapeutickom článku inšpiratívne námety. Aké? O milovaní, najprv však ponúkame spôsob,
žiť každý deň tak, akoby to bol jeden život. Ráno sa narodíme, celý deň žijeme
vedome si každej situácie, večer s modlitbou umierame. Jeden deň = jeden
život. Prečo takýto návrh? Viac povieme v rozhovore s Vladimírom
Červenákom, etikoterapeutom.
Takže – prečo jeden deň ako jeden
život?
-Ráno
je symbolické zrodenie sa po tom, ako sme večer zaspali, teda vstúpili sme do
malej smrti, strácame vedomie, sme bezvedomí, uvoľňujú sa všetky vnútorné
napätia, ktoré sme nazbierali a nespracovali cez deň a ráno, keď sa
znovu ráno zobudíme do dňového sna,
a ako nastavíme svoj postoj k životu, taký máme potom celý
deň. Celý deň symbolizuje celý náš život: ráno je detstvo, obed dospelosť,
večer staroba a zaspíme opäť do smrti. Takto sa to opakuje každý deň.
Ráno
sme ako novorodenec, ktorý prichádza s očakávaním, čo zažije, pritom môže
žiť v dvoch módoch, a to reaktívne alebo proaktívne. Proaktívny mód
je nastavenie – ja chcem. Čo chcem teda v dnešnom dni prežiť? Čo chcem
prejaviť, manifestovať vo svojom dňovom živote? Ak mám zámer, ak viem, čo
chcem, potom druhý krok smeruje k zámeru.
Ak
vieš, že si chceš dať ráno kávu, ideš do kuchyne a varíš kávu. Ak vieš, že
sa chceš ísť osprchovať, ideš do sprchy. Keď vieš, že chceš byť šťastná
a cítiť pocit naplnenia, urobíš to. Keď vieš, že chceš byť šťastná, tvoje
bunky sa začnú usmievať, mozog vyšle signály, aby sa začali tvoriť hormóny
šťastia. Zisťuješ, či máš materiál na tvorenie hormónu šťastia. Buď máš, aby sa
tvoril, tak telo ho použije a podporí, aby sa pocit šťastia vytvoril.
Ak
som si v tele nevytvorila materiál, ako ho nazývaš ty, pre šťastie, čo
potom?
-Ak
ho nemáš, a potom nemá z čoho telo tvoriť šťastie. Potom príde
povzdych – rada by som bola šťastná, nemám však z čoho variť… Je to rovnaké, akoby si si povedala, že na
obed bude fazuľová polievka, ale nemáme doma fazuľu. Včera si sa totiž nepostarala o to, aby fazuľa bola v
špajzy. Teda nemáš serotonín, nemáš sa ako cítiť šťastne. Kto je za to
zodpovedný? Žeby chlap, ktorý to mal na zozname, „no debil“… No povedz, kto
je zodpovedný za to, či je žena šťastná? Jej muž, nie? Muž má povinnosť urobiť
ženu šťastnou, veď to sľuboval pri oltári…
No
jasné, v rozprávkach. Zabudnime. Každý je za svoje šťastie zodpovedný sám.
Keď si kúpiš fazuľu, môžeš mať fazuľovú polievku. Keď si vyrobíš serotonín,
môžeš byť šťastná. Bodka. Kto nemá serotonín, nech rozmýšľa, ako a kde ho
nabrať. Možno práve dnes uvažuj, kde ho vezmeš, aby zajtrajší deň bol na
sklade.
Najlepší
spôsob, ako sa nastaviť na naplnený deň, je taký, keď ráno pripomenieš každej svojej bunke, že
chceš pocit celistvosti, úplnosti, naplnenia, jednoty. Jedným slovom – chceš
byť v advaite. Advaita je stav bytia, stav vedomia, ty si všetko, teda nie v duálnom priestore, teda ty a zvyšok sveta, ale si len ty
a ty si celý svet, si vo všetkom. V liste na strome, v ľuďoch
okolo seba, úplne vo všetkom si. Ak sa takto pozeráš na život, potom nemá byť
kto zodpovedný za čokoľvek. Si sama zodpovedná aj za to, čo je krásne, aj za
to, čo je s tebou v odpore. To, čo sa ti nepáči, si vytvorila ty
v tomto svete. Vo svete advaita, vo svete celistvosti.
To
je prístup, ktorý ti môže odkryť, akou mocnou bytosťou si a ako môžeš
tvoriť svoju realitu.
Prerozprávam
teraz príbeh, ktorý jednak potvrdí tvoje slová, jednak rozhovor medzi tebou
a jednou žienkou ukáže spôsob uvažovania o šťastí
a zodpovednosti zaň.
Jedna
z nás si vytiahla na seminári kartičku s týmto textom: „Žiaden učiteľ
nemôže byť taký dobrý, aby mohol toľko vedieť a toľko ti pomáhať k naplneniu
šťastného života ako učiteľ v tvojom vnútri.“ Keď si ju žena prečítala,
usmiala sa – dvadsať rokov žijem v manželstve a dvadsať rokov mi tieto
slová stále opakuje ten môj, ja som ho nikdy nepočúvala.
Ty
si zareagoval – kto by už chlapa počúval… Čo si myslíš, aký program za tým
máš, že si ho nepočúvala?
Ona
– viem, že ženy v našom rode dávali chlapov na tú najnižšiu latku. Čo už len chlap môže! Čo už len dokáže!
Vladimír
– pohŕdanie mužmi. Vnímaš ho teraz? Čo je jeho dôsledkom? Vieš? Čo sa deje
v tebe, keď niekým pohŕdaš?
Ona
– vnútorný muž vo mne bojuje a ženská časť vo mne je opustená.
Vladimír – presne. Keď ním pohŕdaš,
opúšťaš svoju vnútornú ženu. Obrazne povedané – zatváraš srdce. Srdce zatváraš
a ideš do boja. Tak to je a tvoja vnútorná žena to určite takto cíti.
Žena cíti. Tam vieš, že to tak je, ale žena to nevie zmeniť, lebo je cítiaca
bytosť. Keď chceš s týmto stavom niečo urobiť, musí to urobiť tvoj
vnútorný muž. Tam sa musíš rozhodnúť, že ustúpiš do pozadia a necháš vnútornú
ženu, aby muža počúvala srdcom a tvoj vnútorný muž by to mal vyhodnotiť –
ten človek ma miluje, keď toto hovorí. Čo s tým môžem urobiť ja?
V tej chvíli, keď si to tvoj vnútorný muž takto prehúta a uzavrie, tak
nechá ženu, aby svietila a prestane s ňou bojovať.
Ona
– to dokážem len vtedy, keď sa stíšim. Keď prestanem byť v kolotoči, ktorý
som si nastavila pre niečo, aby som dokázala svetu, že sem patrím, že všetko
zachránim, že všetko dám. Teraz sa
potrebujem naučiť nájsť vnútorný pokoj.
Vladimír
– v poriadku, môžeš to robiť aj tak, ale je tu aj ďalšia možnosť: tvoj
vnútorný muž pochopil, čo má robiť. Pochopil, že sa potrebuje stíšiť, ide do
pozadia, pustí vnútornú ženu dopredu. Predstav si ich ako panáčikov
v orloji. Žena sa objaví v okienku. Vnútorná žena je cítenie
a svetlo i teplo vyžarujúca bytosť. Ona zdanlivo nerobí nič. Svieti
a hreje, stojí v okienku. V tej chvíli to tvoj vnútorný muž pochopil, ale
ty si ešte povedala – musím toto a toto a toto. Muž vnútri teba sa
odrazu zmenil na mudrlanta – musím robiť toto, toto a toto. Veľký chaos si
vyrábaš a veľký strach z nedostatku ťa ovláda.
Ona
– toto všetko si rozumom uvedomujem, len potrebujem prax,
Vladimír
– prax je predsa aj to, že niektoré veci, ktoré by si aj chcela robiť, nerobíš.
To je prax, že ich nerobíš. Nerob nič, ale si povedala – potrebujem sa stíšiť,
tak sa stíš.
Potom
ostalo dlhé ticho, len praskanie ohníka v kozube bolo počuť. Po chvíli si
povedal – cítiš, ako prebieha liečenie, keď si v tichu? Toto je to, čo sa
treba učiť.
Ona
– ja viem, ale..
Vladimír
– slovom ALE si to liečenie teraz
ukončila. Ak to fakt budeš vedieť, potom – ja viem – nepovieš. Nebude
potrebné. Bude to totiž vidno. Tým – ja viem, si povedala – vôbec som to
nepochopila. Načo sme boli tak dlho ticho? Cítim potrebu, urobiť seminár v
tichu ticha, sadneme si a budeme ticho. Mauna je veľmi silné cvičenie,
žiadne pozdravy, hovory, ani slovko…
To znamená, že žena v príbehu
nepochopila svoju pozíciu, úlohu ženy?
-Nie nepochopila, ona ju nezažila.
Vnútornú ženu nie je možné pochopiť. Je
možné ju zažiť cez pocit. Ostala v hlave, odpojená od srdca. Alebo v ľavej
hemisfére, neprepojená s pravou. Niekedy je pre ženu lepšie, ak menej analyzuje, lebo tým posilňuje svojho
vnútorného muža. On potom obsadí celý vnútorný priestor a pre ženu potom
neostane priestor na cítenie. Vtedy je cítenie len na pozadí a menej
dôležité. Vnútorná žena v tebe je potom odsunutá na menej podstatné
miesto. Stretol som ženy, ktoré si nikdy neuvedomili, čo znamená vedieť cez pocit, cez cítenie.
Teda ak chceme všetko riadiť hlavou,
chceme mať nad všetkým kontrolu, zabudli sme, aké je to len byť.
Prečo? Za všetkým máme strach,
strach z odmietnutia, strach z opustenia, strach zo zlyhania, strach
z nedostatku, strach z bezmocnosti a smrti, ale potom je nemožné
žiť v radosti, šťastí a dôvere. Hlava oddelená od brucha netuší, čo je
správne pre celé telo. Nemá šajnu. Brucho vie a nervové zakončenia, ktoré
máme v tráviacom trakte, tie posielajú informáciu do hlavy, čo je teraz
potrebné. Aké tráviace šťavy, aké tempo peristaltiky, či treba také či onaké
hormóny tvoriť… všetky informácie idú
z brucha a podľa toho hlava prispôsobuje celý systém.
Ak
hlava tieto informácie nemá, vymýšľa si a vzniká v tele chaos. To je
to, že srdce je od hlavy odpojené, že necítiš, že si bez cítenia. Potom nevidíš
ani pohŕdanie, ani to, ako zraňuješ… ignoruješ, ale ignoráciu nevidíš, si
nevedomá. Ignorácia je totiž nevedomosť.
Nevieš, čo robíš a ani to nechceš vedieť. Zotrvávanie v starom vzorci
je arogancia. Toto je dôležité naučiť sa vidieť, lebo cez rozpoznanie ignorácie
a arogancie rozpoznáš pýchu.
Pýcha
je v kresťanstve označovaná za smrteľný hriech a prináša bolesť
a utrpenie, v konečnom dôsledku smrť. Pýcha je v tomto zmysle
stav, keď sme odpojení, keď hlava je oddelená od srdca a tiež, keď sme
oddelení vzájomne. Vtedy už svoje vnútorné oddelenie premietame do vonkajšieho
sveta, čiže máme pocit, že sme odpojení od ostatných. Nevieme s nimi
komunikovať, nerozumieme si, nevieme sa s nimi stretnúť na úrovni srdca,
nevieme svoje ticho s tvojím tichom prepojiť. Hučíme do seba všeličo, ale
ticho neprepojíme. Sme síce spolu, ale sme len vedľa seba, nie naozaj spojení
spolu.
Výsledkom tohto stavu je už pocit
samoty, osamelosti, však?
-Áno,
osamelosť, smútok. Srdce ostane smutné, potom však uviazneš v ilúzií, že
si od ostatných oddelená. Je to totiž naša existecionálna skúsenosť, že si len
sama, na nikoho sa nedá spoľahnúť, len ťažko niekomu dôveruješ, nikto ťa
nechce. Toto presvedčenie potom premietaš do celého sveta, tieto kvality potom
vidíš v iných ľuďoch.
My sme však bytosti, ktoré vedia
vnútorné kvality zmeniť…
– Je to tak. Len odo mňa, od teba závisí,
akými kvalitami si naplníme svoje vnútro. Otázka však znie – ako? Rozsvietiť
vnútorné svetlo, Dovoliť energii, aby prúdila. Dôverovať tomu, že keď prúdi,
tak sa rozsvietiš. V tretej čakre, v slnečnom pletenci, sa rozsvieti
svetlo. Patrónom tretej čakry je archanjel Michael, je to frekvencia božej
sily, je to tráviaci oheň. Keď sa rozhorí, nastavíš si správne frekvencie
a celé toroidálne, aurické pole sa rozsvieti. Rozsvietiš si vo vnútornej
tme svetlo. Tma je nevedomosť, svetlo porozumenie, poznanie. V tej chvíli
si s ostatnými lepšie porozumieš. Svetlo tretej čakry totiž presvetľuje
všetky negativity spodných čakier, bolesť minulých skúseností, a preto
svetlo stúpne do srdca a ono sa rozžiari láskou a pokojom.
Láska
nekričí, láska nehučí, láska nepresviedča, láska nezávidí, ani nepotrebuje.
Láska nie je to, že ty robíš to a to a ja ťa ľúbim preto, lebo… Keď
sa ťa opýtam, prečo ma miluješ a ty mi hneď povieš dvadsať dôvodov,
zosmutniem, lebo to znamená, že ma
nemiluješ. Potrebuješ ma alebo ma miluješ preto, lebo som taký, ako chceš, aby
som bol. Ty ma vtedy nemiluješ takého, aký som, ale miluješ svoju predstavu o
mne. Teda preto, lebo som taký, ako chceš, aby som bol. Keď taký nie som, príde
trest, odmietnutie. Ilúziou je, že čím som viac taký, ako ma ty chceš mať a menej taký, ako práve som, tým viacej ma budeš milovať. Je to
blud.
Potrebujem ťa, lebo ťa milujem.
Milujem ťa, lebo ťa potrebujem. Ktorá veta je potom správna?
-Čo
je správne a podľa koho? Keď chceš určiť, čo je správne, potrebuješ si
definovať kritériá. Pre mňa správne je to, čo ma vedie k úplnosti,
celistvosti, naplneniu, správne je morálne. To, čo ma odvádza od celistvosti
a rozdeľuje nás, to je pre mňa nesprávne, nemorálne.
Láska
nedáva podmienky. Láska nie je to, keď ti poviem – ty odo mňa nemôžeš odísť,
lebo ja ťa potrebujem. Keď ťa
potrebujem, to znamená, že som na tebe závislý. Vtedy si zamieňam lásku so
závislosťou. Keď ti poviem – milujem ťa, ty mi však povieš, že potrebuješ ísť
svojou cestou. Tvoje potreba je mnou rovnako milovaná, ako keby si ju ani
nemala, lebo ti nedávam podmienečnú lásku. Milujem ťa so všetkými tvojimi
subosobnosťami. Aj tými odpornými, aj tými vzdorujúcimi, aj s tou, ktorá
chce ísť svojou cestou a nechce byť pri mne. Takú lásku môže človek zažiť, ak svoje vnútro
do poslednej bunky naplní svetlom lásky.
Vtedy
sa láska prejaví tak, že ti poviem – milujem ťa, a na dôkaz svojej lásky ťa nechávam ísť tvojou
cestou, nechávam ťa byť samou sebou, nechávam ťa naplniť svoje potreby, lebo
každý človek napĺňa svoju potrebu byť úplný. To je láska. Ak ty ideš za svojou
úplnosťou, ja nemám právo ťa zdržiavať. Ak ťa milujem, nechám ťa, aby si išla,
lebo keď ti budem brániť, tak ti bránim, aby si bola celistvá. To nie je
správne.
Vráťme sa, prosím, k tomu, že
niekoho veľmi potrebujem, nemôžem žiť bez neho, chýba mi, ak odíde. Ako toto
riešiť?
-Táto závislosť vyplýva z bludného
presvedčenia, že riešenie je mimo teba. Človek, ktorého potrebuješ, ti len
zrkadlí takú tvoju subosobnosť, ktorá je zrelá na to, aby ste sa spojili, aby
ste splynuli do jednej. Tvoj vnútorný muž projektuje svoju túžbu do vonkajšieho
sveta. V takomto vzťahu sa zvyčajne nachádza aj pohŕdanie mužmi,
a práve tým si znemožňuješ spojenie. Riešenie?
Rovnováha medzi vnútorným mužom a vnútornou ženou. Muž koná, žena svieti
a obaja sú pre teba rovnako dôležití. Ak toto vieš rozpoznávať
v sebe, ak toto vieš žiť, potom potreba o niekom vyhlasovať, že ti chýba,
sa rozplynie, lebo v tebe samej je naplnená. V tej chvíli si napojená na Zdroj. V
spojení so Zdrojom cítiš plnosť, naplnenie, zmyslom sa stáva existencia.
Ďakujem.
Pre mňa tento rozhovor bol veľmi podnetný, inšpiratívny. Ďakujem, že rastieme
spolu.
Mgr.Vladimír Červenák, DagmaRA Sarita Poliaková
