Poznať svoje korene a hlavne rozoznať, čo všetko v sebe majú, čo sú schopné ľahko pustiť, alebo čo držia veľmi hlboko v sebe napriek tomu, že nás to môže zraňovať, je témou tohto článku. Načiahneme sa s Vladimírom Červenákom, etikoterapeutom, ku koreňom strachov. Viete, že aj za túžbou po slobode sa schováva strach? Pozrime sa naň a rozkľúčujme ho.
Pre mnohých z nás je vysokou prioritou sloboda, pocit slobody. Čo je však za ním? Strach z niečoho?
-Poviem príbeh z praxe. Asi šesťdesiatpäťročná žena mi raz po prednáške povedala, že všetko, čo doteraz robila, všetko riadil strach. Ani sekundu vraj nebola vo svojom živote slobodná. Moja odpoveď – chvalabohu za to, že to aspoň v šesťdesiatpäťke vidíš, lebo fakt je ten, že prevažná väčšina ľudí prežije celý svoj život v nevedomosti a ani nevedia, že ho vôbec nežili. V tejto nevedomosti zomrú. Celý život totiž za nich žil ich vlastný strach. To znamená, že sedeli v aute, platili auto i benzín, ale za volantom sedel strach. On rozhodoval, kam sa pôjde. Nemali žiadnu šancu sa k smeru vyjadriť, mohli jediné – zaplatiť účet.
Keď chcem z takého auta vystúpiť, čo potrebujem urobiť so svojím strachom? Ako ho vôbec rozoznať, pomenovať a vyliečiť?
-Vystúpiť z auta znamená odísť zo života, to auto je tvoj život. Pokiaľ nechceš vzdať život a utiecť, treba posadiť strach tam, kde je jeho miesto, na prístrojovú dosku. Treba prevziať zodpovednosť za riadenie posadením sa za volant. Strachu sa netreba zbaviť. To, že ho dokážeme cítiť, má svoj pozitívny dôvod. Upozorňuje nás na situácie, kde strácame bdelosť. Upozorňuje nás naša pamäťová banka na situácie, ktoré môžu byť podobné tým, keď sme sa ocitli v nebezpečí. Strach je dôležitá kontrolka v aute, ale nemal by prevziať jeho riadenie. Žijeme v duálnom svete. Ľudskú bytosť tvorí päť úrovní. Prvá je fyzická vo fyzickom tele. Druhá s myšlienkovými procesmi je mentálna, tretia cez pocity emočná, nasleduje energetická a potom spirituálna, ktorú naše oči nevidia, uši nepočujú, ale môžeme s ňou byť cez šiesty zmysel – intuíciu. Spirituálnej úrovne sa nedotýka hmotný svet. Hranica duality končí pri energetickej úrovni. To je hranica, ktorú, keď prekročíš, uvedomíš si, že si nesmrteľnou bytosťou. Vedomie je priestor, v ktorom sa hmotné javy dejú. Keď zostúpiš do energie, dotýkajú sa ťa zákony kauzality, príčiny a dôsledku, alebo inak povedané – zákony karmy. Každá myšlienka, každé slovo, každý čin sú pohybom hmoty, pohyb prináša následky, a tak karma pôsobí. V energetickej úrovni sme energiou, ale nie sme energiou. Energiu si vedomie ako pozorovateľ uvedomuje. My sme tým pozorovateľom. Keď sa pozorovateľ stratí v pozorovaní a stotožní sa s objektom pozorovania, s molekulou, s atómom a považuje sa za atóm, vedomie sa stratí a sme stratení. Potom sa takto nastavené atómy množia v tele a my sme v ňom uväznení.
Ako sa teda z tohto vyslobodiť?
-Na úrovní hmotného tela nás je na Zemi veľa, ktorí sme ustráchaní, máme veľa zranení, veľakrát sme boli napádaní, zabíjaní naši predkovia, znásilňovaní, vraždení, vraždili sme a znásilňovali, takže vieme aj z jednej, aj z druhej strany, aké to je. Preto sme sa zatvorili na energetickej úrovni, vytvorili sme si hradby, múry s ostňami a tam nikoho k sebe len tak ľahko nepustíme. To sa na mentálnej úrovni prejavuje ako dôvera – nedôvera, to je sympatia – nesympatia. Ešte si stále požehnaná, lebo vieš, že v tvojom múre sú nejaké dvierka a môžeš ich otvoriť. Vtedy sa vieš prepojiť s nejakým človekom, vytvoríš sympatiu, priateľstvo, alebo lásku, či bratstvo. Nešťastný je človek, ktorý toto uvedomenie stratil.
K tragédii dochádza, keď zabudneš, že v múre máš dvere, alebo že si si ich zvnútra zamurovala. Mala si totiž taký veľký strach, že si potrebovala hrubší múr, že si potrebovala viac sa obrniť. Z vonkajšej strany však už nevieš tento múr stavať, veď tam si si dvierka zamurovala, a tak ho staviaš z vnútra. Čím dávaš ďalšiu vrstvu múra, tým viac zmenšuješ svoj osobný priestor. Nakoniec máš tak málo priestoru, že máš pocit, že nemáš slobodu, že sa nevieš nadýchnuť. Vtedy ti sloboda stúpne v hodnotách, na rebríčku hodnôt a v živote hľadáš, kto ti slobodu berie. Tým viac túžiš po slobode, čím viac si svoj vnútorný priestor zmenšuješ. Nevidíš, že si ju berieš sama. Uvedomuješ si seba na mentálnej úrovni, nie však na energetickej. A zabudla si, že medzi nimi je ešte emočná úroveň, že emócie, cítenie sú tým mostom, ktorý ti umožňuje uvedomovať si na mentálnej úrovni v myšlienkach, vo vedomí, čo sa deje na energetickej úrovni.
To je intuícia?
-Áno, intuícia. A potrebuješ rozpoznávať jej jazyk, potrebuješ rozvíjať schopnosť rozumieť svojej intuícii. Každý máme jedinečný jazyk intuície, a keď sa ho naučíš, môžeš vo veliacom centre, teda v hlave, vedome rozhodovať o tom, ako narábať v energetickej úrovni s energiou. Môžeš rozhodovať, či si hradby ponecháš, či ich dáš v istých situáciách dole a či uzavrieš spojenectvá, priateľstvá, družbu, alebo naopak.
Keďže na hmotnej úrovní sme mnohí pozraňovaní, hradby držíme zatvorené, mosty sú zdvihnuté, brány zamknuté. Stáva sa aj to, že človek zabudne, kde bránku k sebe má. Dlho ju totiž neotváral, zamuroval ju zvnútra a potom už zostáva trvale uzavretý. Prejavuje sa to tak, že intuícia mu už nemá čo doniesť, bráničky sa neotvoria, stráca schopnosť rozumieť jazyku intuície.
Čo sa potom deje?
-Tým, že je uzavretý, má stále menej energie a stále viac sa posúva do priestoru rezistencie, odporu a lipnutia. Narastajú strachy, bolesť, negatívne emócie, pocit viny, bezmocnosť, ľútosť. Toto žije a potom prichádza pocit osamelosti, človek sa cíti osamelý, lebo je uzavretý, ale v osamelosti túži po blízkosti. Nevidí však múr, ktorý si vybudoval. Narastá v ňom pocit krivdy, v hlave má myšlienku – nikto ma nemá rád. Cíti sa byť obeťou. Rozbieha sa koleso karmy, keď si pripravuje osud obete. V reálnom živote sa to prejavuje aj tak, že sa navzájom dávame dokopy – vznikajú manželstvá, priateľstvá. Po čase nastane konflikt, lebo sa prejavia ich vzorce strachu. Ich vnútorné konflikty na seba narazia, sú zatvorení vo svojom vnútri, a tak sa ich vnútorné konflikty premietajú do ľudí naokolo. Taký človek napríklad túži mať deti, chce od nich vďačnosť, rešpekt, úctu… nedostáva ich.
Prosím, povedz príklad.
-Znova z praxe. Dospelá žena plače, že si nepamätá, žeby ju matka niekedy v detstve, živote objala. Keď rozkľúčujeme jej stav, zistíme, že nie je problém v tom, že matka nechcela dieťa objať, ale ona si matku ani nepripustila k sebe. Múry od narodenia boli také hrubé, že ktokoľvek sa chcel priblížiť, nemohol. Neskôr toto žena pociťovala aj so svojimi deťmi. Hovorila však, že jej matka ju to nenaučila, pokračovala vo vzorci „som obeť“, a preto to ani ona nedávala svojim deťom. Keď sme to celé odkryli, žena sa uvoľnila a precítila situáciu, vtedy pocítila energiu. Výsledkom bolo, že povedala – veď to ja som matku celý čas odmietala, celý čas som ju nepustila k sebe. Na energetickej úrovni bol odpor – nechoď ku mne, lebo ma zraníš.
Chcem, aby si pochopila, že ak na mentálnej úrovni trpíš nejakým nedostatkom, napríklad nedostatkom peňazí, radostí, šťastia, pozornosti, lásky… to je jedno, akým nedostatkom trpíš, tak príčinu, koreň hľadaj vždy v sebe, tak ako sa to učíme na etikoterapeutickom výcviku v škole Advaita, nie v iných. To znamená, pozri sa na svoju energetickú úroveň a pozri sa, ako v nej máš nastavené polarity, či máš otvorené brány, alebo vypísané tabuľky – pozor, životu nebezpečné sa približovať, zlý pes hryzie. Ak máš v sebe takéto nastavenie, potom sa nemôžeš čudovať hore v tej búdke na krku, že nikto k tebe neprichádza.
Môžem teda nechať otvorenú bráničku vo svojom múre? Nemusím sa báť zranení?
-Žijeme v duálnom svete a na rôznej úrovni strachov. Sú tu aj ľudia, ktorých jedinou radosťou je v samote a uzavretosti, škodoradosť alebo beštialita. Nie je celkom bezpečné sa v tomto svete bezhranične otvoriť, čiže slniečkom byť, nahovárať si a v podstate sa klamať, že všetko je skvelé, všetko je ideálne… a potom príde jedna facka, druhá, ani nevieš, kde ju kúpiš, lebo nemáš nastavené hranice bezpečia. V tejto sfére musíme ísť postupne, čiže naučiť sa aspoň toľko, že máš dvere kdesi vo svojom múre, a že ich môžeš, keď sa cítiš v bezpečí, otvoriť a keď treba, zatvoriť. Otvorené ich treba nechať, keď je to primerané situácii, keď človek vníma všetkými zmyslami hlbokú dôveru. Keď však hrozí reálne nebezpečenstvo, treba ich zavrieť.
Treba vedieť, že samotný vesmír tak, ako je konštruovaný, v tých najjemnejších úrovniach a frekvenciách, je vždy pre život orientovaný. To znamená, že neexistuje v celom vesmíre sila, ktorá by bola voči tebe, mne nepriateľská. Neexistuje. To sú len tvoje nepriateľské myšlienky voči sebe, ktoré potom premietaš do iných a ty sa ich bojíš takisto ako ony teba. Keď sa takýto dvaja stretnú, môžu si veľmi škaredo poubližovať.
Takže každý je strojcom svojho šťastia, keď porozumie svojim strachom a vylieči si ich?
-Áno, takto to treba chápať. Potom naozaj porozumieš logike, že každý je strojcom svojho šťastia i nešťastia. Porozumieš, prečo sa niekto cíti sám, prečo cíti, že má niečoho málo, prečo sa cíti opustený, a iný to takto nemá. Niekto dvierka nevie otvoriť, niekto vie. Rastieme spolu.
Mgr.Vladimír Červenák, DagmaRA Sarita Poliaková,
