Naši predkovia sa usadili v hornatej časti Karpát. Aj vďaka horám sa Slováci stali pracovití, cieľavedomí a húževnatí. Ťažko by bez týchto vlastností prežili v spomínanej drsnej prírode. No nalepila sa na ne aj pokora, skromnosť, pohostinnosť, či závisť a lakomosť. Keď ťažko nadobudneš, neľahko sa rozdáva…
Prvá rana prišla od komunistov. Za štyridsaťjeden rokov sme sa odnaučili pracovať a ešte viacej kradnúť. „Kto nekradne, okráda rodinu,“ zľudovelo heslo počas socializmu medzi ľudom. „V roku 1986 som sa mal stať výrobným riaditeľom jedného mäsokombinátu. Chceli mi dať podpísať papier o hmotnej zodpovednosti, tak som trval na inventúre. Chýbalo 86 ton mäsa. Keby tona, dve, nepoviem, ale chýbalo 86 ton!!! Odmietol som to,“ rozprával mi jeden pán pred mojou sereďskou prednáškou. Slávnym sa stal prípad, kedy si jeden český „kutil“ doma postavil vlastnú škodovku. Každý deň zo závodu vyniesol jeden diel, aby po rokoch slávil prvú jazdu. Škoda, že ho udali susedia… Hmm, kto by to čakal. Alebo v Tesle Orave mizli televízory a kriminalisti ani za toho nevedeli nájsť cestu úniku. Až prichytili bágristu, ktorý každý deň vyniesol hotový telkáč v lyžici stroja. Gang bol odhalený.
Čechoslováci boli vždy vynaliezavý národ (ak vás zaujíma toto obdobie, v mojej knihe Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo) som túto dobu rozpitval detailnejšie, snažil som sa vyzdvihnúť jej klady a neopomenúť zápory). Kamarát Moravák varoval pred našim vstupom do EÚ, že skôr my naučíme západné krajiny kradnúť a obchádzať zákony, ako oni nás zdokonalia v etike, kultúrnosti a morálke. Ako to dopadlo si odpovedajte sami, ale ak ste tí, ktorí veria a snívajú o návrate socialistického zriadenia, skromne píšem, že by to viedlo k ďalšej degenerácii jedinca i spoločnosti. Akceptujem, že v každom spoločenstve sa nájdu priebojnejší, vynaliezavejší, akčnejší a odvážnejší, ako aj tí, ktorí sa potrebujú oprieť o systém, ale socík práve tých akčnejších demotivoval. Bez motora nepôjde žiaden stroj. Smutné je, že čosi podobné sa deje aj teraz, kedy sa štát k podnikateľom stavia nedôverčivo a zákonmi ich skôr dlávi, ako podporuje. Odbočil som, je to mojim zvykom, prepáčte.
Druhá rana národu prišla s kapitálom a konzumom. Rodičia makajú od svitu do mrku, dve roboty sú bežným javom, príchod domov o šiestej sa stalo bežnou rutinou pracovného dňa. Dospelí sa stali otrokmi práce, pôžičiek, hypoték, stresu. „Pre lepší a krajší život, pre budúcnosť detí,“ je ich heslo, ktorým sa zavádzajú. Potomkovia vďaka tomu, že sa k všetkému dostávajú ľahko, osvietila vidina bezproblémového života, nevedia sa zaprieť a bojovať, zleniveli, chýba im motivácia. „Mať všetko, hneď a najlepšie bez námahy a obete“. Prísť k peniazom alebo k úspechu akýmsi šťastím, skvelou príležitosťou, ale hlavne si užívať a moc sa nenadrieť. A tak chcú byť mladí manažéri, riaditelia, ekonómovia, božechráň byť roľníkom, robotníkom, či remeselníkom. Tieto profesie akoby boli leproidné.
Keď som staval dom, nadbytok neuplatnených absolventov právnických škôl mi bol naprd. Nevedel som zohnať murárov, vodárov, tesárov, stolárov, elektrikárov… všetci mali na jar plno až do jesene. Remeslo má zlaté dno, túto múdrosť pozná každý, napriek tomu väčšina rodičov ženie deti na vysoké školy. Prestíž rodiny, hlad ega, pobláznenosť stáda? Akoby živiť sa napríklad stolárčinou bolo čosi ponižujúce. Teší ma, že môj malý Leo pomáha švagrovi okolo traktora, nosí so mnou drevo, pomáha mi sadiť kríky a rastliny v záhrade. Keď bude chcieť byť remeselníkom, bude mať moju podporu. Práce bude mať habadej a k tomu ešte aj čistú hlavu. Radšej nech sa z neho stane šťastný smetiar než neurotický profesor.
Túto jar som sa rozhodol predať živý plot zo strieborných tují. Krásnych 35 kusov viac ako meter a pol vysokých stromčekov. Dal som ich za polovičnú cenu s tým, že nový majiteľ si ich bude musieť vykopať. Záujemcovia mi skoro zavarili mobil, upchali mi messenger. Hľadal som súvislosti, až som ich našiel v mnohých článkoch odrážajúcich dnešnú dobu. Ľudia chcú mať doma perfektný trávnik, kde-tu nejaký ihličnan, tuje, hlavne nech to je celý rok stále zelené a nie listnaté. Nik totiž nemá čas hrabať lístie a starať sa o stromčeky. Nič to, zasadil som namiesto tých nikdy zeleň nestrácajúcich tují rakytníky, drienky, zemolezy, čučoriedky, godži, muchovníky, arónie… Najedia sa naše i susedove deti, my, ba aj na vtáky zostane. Bez ťažkostí som žene sľúbil, že na jeseň pohrabem lístie. S láskou. Aspoň si pretiahnem telo, paráda.
Preplo mi nadobro. S príchodom tohtoročnej „dvojtýždňovej“ jari som do stredu nášho udržiavaného trávnika zasadil orech. To ste mali čítať tú lavínu odstrašujúcich správ a odkazov na facebooku: „lístie všetko zničí“, „pod orechom nič nerastie“, „zahubí ostatné stromy“, „jeho korene rozbijú dom, plot, všetko, nerobte to pán Baričák!!!“.
– Vieš, Lejko, keď ma už nebude a tento strom by škodil domu, susedom, alebo by sa ti proste už nepáčil, pokojne ho spíľ. Nezaväzujem ťa ničím, naopak týmito slovami ťa oslobodzujem. Ale jedno prosím ťa sprav: Kým ho dáš dolu, poďakuj tomu stromu.
Večer som uspával štvorročného synčeka a on sa ma pýta:
– Ocík, ale ja neviem, kedy mám ten strom zrezať.
Nie, nestal sa zo mňa chronický odporca ihličnanov. Stále nejaké máme. Rovnako tak máme skalky a tešíme sa z nich. Aj trávnik kosím, ale nie už tak fanaticky. Prvý rok som sa šiel upolievať k smrti, aj sme so ženou rozmýšľali nad automatickou závlahou trávnika. Teraz sme už pevne rozhodnutí, že ju spraviť nedáme. Keď prídu suchá, trávnik trochu vyschne, začnú sa vytvárať nezelené ostrovy. Nič to, zaprší, všetko sa zacelí a opäť splynie do jednozelenej. V živote som starkú nevidel polievať trávu. Žilo sa účelne. Teraz žijeme pre krásu, ale niečo mi v tichosti našepkáva, že takú umelú…
Všetci v našej štvrti sme sa šli zabiť za terasami, aby sme po pár letách zistili, že počas leta nik nechce byť na slnečnom úpeku. Orech vytvorí blahodárny tieň a keď budeme so ženou starí, dáme si pod ten košatý veľký strom lavičku. Ako malý som vošiel starkej do záhrady, zakopol som o pár jabĺk, zjedol zopár egrešov a ríbezlí, vyliezol na čerešňu a tak sa nimi prejedol, že som si kôstky na latríne musel vyberať prstami z… však viete odkiaľ. Teraz sa tomu smejem, vtedy som bol presvedčený, že umriem.
Z tých jabĺk spravila starká koláč. Zvyšok sa naložil do suda a počas zimy sa popíjali plody práce. V lete sa večer sadlo do tieňa stromov a oddychovalo sa po ťažkej práce. V pote tváre naši predkovia získavali z polí, lúk, sadov, lesov a maštalí vlastnú zeleninu, ovocie, obilniny, kukuricu, mlieko, maslo, bryndzu, smotanu, syr, mäso, klobásy, slaninu, vlnu, perie, priadzu… Pili vodu z vlastných studní, čistých prameňov v lesoch, kým ich deti sa čvachtali v dedinských potokoch a jarkoch v jednoducho vytvorených zápravách. „Otužujte svoje deti, chladná voda v lete v tečúcom potoku je vždy lepšia voľba, ako termálne kúpalisko, kde voda obsahuje mnoho baktérií a vírusov,“ povedala mi naša vnímavá detská doktorka na margo zlepšovania imunity detí. To dobré už bolo dávno objavené, len sme sa dali akosi nainfikovať západným pohľadom na svet. Chceme, aby nám bolo dobre, ale ideme proti sebe.
Máme domy s anglickými trávnikmi, ihličnanmi, zámkovými dlažbami, bazénmi, trampolínami, pristávacou dráhou pre helikoptéru… Málokomu sa chce lopotiť na záhradke, hrabať lístie, pleť burinu, kydať hnoj. Jedine kosíme akoby sa trávnik stal erbom vysokého spoločenského statusu. Ale kosenie je maximum. Na jar brnkneme záhradníkovi a ten z trávnika odstráni snežnú pleseň, skultivuje ho, doseje, pohnojí, postrieka chemikáliami proti burine. Kuknete na návod herbicídu a dočítate sa: „Ničí burinu ako púpava, skorocel, sedmokráska, žihľava, ďatelina, nezábudka, rumanček atď“. Čo bolo pred desaťročiami považované za užitočnú a liečivú bylinu, to dnes považujeme za škodnú. Všetko je naopak, teda tak, ako má byť.
Spanšteli sme. Načo sa hrabať v zemi, všetko sa dá predsa kúpiť v supermarketoch. Na milimeter rovnako veľké uhorky, paradajky bez chuti („no problem“ aj v januári), banány s rovnakým zakrivením, presne do troch dní od kúpy meniace sa na čiernu odpornú hmotu… Šupky z banánov, či z pomarančov napustené chemikáliami nedám do kompostera ani za toho, burina v ňom by dostala infarkt.
Žiadna kupovaná kyslá kapusta nie je ako domáca. Žiadna pálenka z obchodu sa nevyrovná svokrovej slivovici päťdesiatdvojke. Najdrahšia klobása z Tesca chutí proti svokrovej ani mastný nepodarok, fazuľa je proti domácej švábke akási čudná, vajíčka sú proti dedinským len zriedené žĺtka, škrupiny biele ani od vápna… Kto sa nezamyslí, nezostane mu nič iné ako konzumovať divné polotovary zo Španielska, či z maďarského skleníka, kde k reďkovke vedie trubička, ktorou sa na rastlinku v pravidelných časových intervaloch vstrekne voda a umelé hnojivo. Koreň sa nachádza v akejsi tvrdej špongii, o zemi sa môže dozvedieť leda tak zo sci-fi príbehov z nočného rozprávania starej cvikle zabudnutej a krčiacej sa v kúte. Plodiny s neznámou chuťou niekde na pol ceste od skutočnej chuti – prirodzenej, dedinskej, slovenskej, našim organizmom po rodoch blízkej…
Odstavili sme sa od poľnohospodárstva. Dotácia na hektár „poloudržiavaného poľa“ je o čosi menšia, ako dotácia na hektár, kde by slovenský poľnohospodár čosi zasadil. Nečudujem sa, že mnohé z preživších družstiev iba naprázdno poorú a pokosia. Prípadne všade vidíme zasadenú repku olejnú, ktorá vycicia zem a potrebuje mnoho pesticídov, lebo má množstvo škodcov. Krajinkárov a fotografov tešia tieto žlté lány, Matku zem po roku už nie. Pokračovanie príbehu? Kupujeme potraviny zvonka, nie sme sebestační. Za čias socializmu brali od nás Rusi obilie výmenou za rudu a ropu, polia boli plné klasov a plodín, kombajny sa nezastavili, žatva bola propagovaná viac ako Arabela. Ako národ by sme to vedeli aj teraz, sme pracovití a šikovní, len nás ktosi zbavil motivácie… Vedome, cielene, dobre si uvedomujúc pohyb na globálnej šachovnici. „Len nám verte, moc nerozmýšľajte, buďte pekne krásne závislí, my vám všetko lacno predáme. Bude to síce nutrične prázdne, ale lesknúť sa to bude eno-ňuňo!“.
Nesmierne ma teší, že časť ľudí sa vracia k záhradkám, pestovaniu vlastných plodín, chovu domácich zvierat, k produkcii zdravých produktov. Nevadí im lístie, že im zmokne seno, nemajú obavy zo sucha, krupov, chorôb, námahy, špiny, smradu… roľníka nepovažujú za menejcenného, naopak, cez vzťah k zemi nachádzajú seba. Ide tu o predsudky minulosti, kedy po stáročia museli ľudia drieť na poliach a keď sa doba zmenila, svoje deti s vidinou lepšej budúcnosti posielali do škol, aby sa mali dobre a nemuseli drieť na poli. Aj gazdom a ľuďom z dediny sa vravelo „sedláci“. Aj kamošovi sa to ešte nedávno stalo v Bratislave, keď mu profesorka na vysokej škole povedala: „Vy, sedláci z dediny, čo vy len môžete vedieť…“. V očiach verejnosti začali byť vyššie hodnotené profesie ako inžinier, právnik, doktor atď. V Amerike sa hospodári nazývajú „rednecks“ (prekladový slovník vám vyhodí výrazy ako vidiecky balík, alebo neokrôchanec). Nielen v Thajsku sa ľudia s vyšším spoločenským statusom moc nevystatujú na slnku, aby neboli opálení ako roľníci, nižšia spoločenská kasta.
Som jeden z mikropoľnohospodárov. Piplem sa v zemi, s nadšením pozorujem napredovanie hrozna, kvetov, rastliniek, stromov, krov. Ženuška si polieva kvety, pleje svoje záhony, ja sa krčím k zemi. Práca šľachtí, čistí dušu, kým joga i gymnastika záhradníka v jednom udržuje moje telo pružné. Lepšie ako hniť pri telke a byť klamaný, lepšie prácou v záhradke a okolo domu odolávať ilúzii blahobytu vedúcej k ničivej lenivosti. Byť na políčku na kolenách je pokora. Pozorovať vývoj semiačka v konečný plod je Prozreteľnosť v praxi. Omša, kostol, meditácia cez hlinu. Kvety a včely sú zhmotnením najvyššej Lásky. Jesť vlastnú paradajku nie je len o pýche pestovateľa alebo lepšej chuti, ale hlavne o začlenení sa starostlivosťou o ňu do procesu skutočného žitia, precítenia bytia s planétou Zem, pochopení Celku.
Raz vypálim vlastnú slivovicu a budem ju koštovať v záhrade plnej stromov a kríkov. Toľko ich bude, že na bazén nezostane miesto. Viem, ako by to s tým bazénom dopadlo – kúpite si stacionárny bicykel a o mesiac slúži ako stojan na prádlo, ale nevysadnete naň ani za toho. Človek chce to, čo nemá. Keď to má, stráca o to záujem. Postavíte bazén a akosi vás prejde chuť kúpať sa v ňom. Iba naň zízate a v myšlienkach sa trápite, že ho treba opäť vyčistiť. Vykúpem sa v Sklabinskom Podzámku v potoku, kde stále robia zápravu a voda je tam očistne studená. Bude to pre mňa viac ako sa hrať na počítači, alebo sledovať za deň v poradí už tretí stiahnutý film. Spotený, špinavý a možno aj s miernou bolesťou v krížoch budem aspoň vedieť, že žijem. Nechcem umierať unudený, prispatý a pribrato vrastený do gauča. Chcem umrieť spoznaný a vrastený do zeme. Žena, deti, pochovajte ma pod ten orech.
