Vyznanie muža

Ďakujem za túto Výzvu pre mužov, aby jasne a zrozumiteľne prejavili svoje postoje a názory k súčasnej situácii. Spustila vo mne hlboký sebaspoznávací proces a bola novou skúsenosťou.

Prišlo mi, že v súčasnosti ,,Slabí muži tvoria zlé časy,,. A táto výzva je tu práve preto, keďže ,,Zlé časy tvoria silných mužov,, , tak aby opäť ,,Silní muži začali tvoriť dobré časy,,. Je to uzavretý kolobeh života.

Začalo sa to veľkým nadšením, priam husiou kožou po tele. Waw, to je to, čo dnes muži potrebujú, ukázať svoj postoj a odvahu, zviditeľniť sa, začať rásť a byť silnými a zrelými mužmi.

Súčasne sa však začali u mňa na povrch vyplavovať rôzne pochybnosti a s nimi otázky.

Aké mám skúsenosti s ,,Výzvami,, z minulosti v svojom živote ?

Keď som chcel riešiť veci podľa môjho uhlu pohľadu a aby to bolo podľa mňa spravodlivé, alebo som chcel zachraňovať situáciu, či už na vojne, že som sa zastal mladého vojaka, keď mu chceli dať ,,deku,, (bitka), alebo na strednej škole kde som hájil záujmy triedy ako predseda voči učiteľke, ktorá chcela zneužiť svoje právomoci, alebo keď 20 ročný chalan bil na ulici svoje dievča a ja som ho od nej odsotil a vynadal mu, či v nákupnom centre, keď okrádala partia zlodejov človeka a ja som mu pomohol. Skúsenosti boli, že sa to vždy obrátilo proti mne. Ten, čo bol skoro okradnutý ušiel a nechal ma so ženou napospas agresívnym zlodejom, a až ochranka vyviedla von mňa a manželku, aby sa nám niečo nestalo, pretože oni s organizovanou partiou zlodejov nevedeli nič urobiť.

Dievča, ktoré som chránil, ma slovne napadlo a obhajovalo priateľa, a u tej učiteľky, keďže som si jej dovolil odporovať, tak si na mňa ,,sadla,, , a známka z jej predmetu sa mi zhoršila o 2 stupne v priebehu pol roka.

Čo sa týka vojny, to by bol zaujímavý, ale dlhý príbeh, podstata bola, že ten muž, ktorého som sa zastal, sa obrátil voči mne chrbtom zo strachu zo starších vojakov.

Takýchto príbehov som zažil v živote veľa. Po týchto skúsenostiach som si vytvoril mechanizmus prežitia, stal som sa dobrým chlapcom, naučil sa nevytŕčať z davu, byť šikovný, dobrý, poslušný, spoľahlivý, ale priemerný a nie moc videný. Dával som pozor, aby som nebol negatívne hodnotený, posudzovaný a neotáčalo sa to proti mne. Za tým všetkým bolo toľko schovaného a potlačovaného hnevu a agresivity.

Dnes si však uvedomujem, ako veľmi som v ďalšom živote potlačil svoju autenticitu, byť sám sebou, pravdivý a úprimný. Súčasne som nebol v integrite s tým, na čo myslím, čo hovorím a ako konám. A pritom to všetko bolo o učení a raste v živote, zvyšovaní mojej sebaúcty, sebadôvery a sebalásky a púšťaní rôznych strachov. Bolo to o vnútornej slobode, o pochopení prejavov mužskej sily v drsnej a jemnej forme, a že je potrebné pracovať s oboma formami v rovnováhe.

Ďalšou otázkou bolo, Či to zaujme ľudí, hlavne mužov a či mi záleží na tom, s akou reakciou, ohlasom sa to stretne ?

Potrebujem dnes niečo dokazovať sebe alebo druhým ?

Veľakrát sa v minulosti stalo, že som chcel zareagovať na nejaký článok na Fcb a vyjadriť svoj postoj k obtiažnej téme, ktorá rozdeľuje ľudí. Neurobil som to práve kvôli rôznym negatívnym a útočným reakciám k tejto téme. Dnes si uvedomujem, že som v absolútnom pokoji, či si to prečíta a niečo mu to dá 1 človek alebo 1000 ľudí, či budú na to pozitívne alebo nejaké negatívne reakcie.

Uvedomil som si, že dnes už nepotrebujem nikomu nič dokazovať.

Veď to, o čom hovorím na Mužských, či Mužsko-Ženských kruhoch, pri koučingu, etikoterapii alebo Vedomom dýchaní, to všetko žijem a učím sa žiť.

Budem teda reagovať na ,,Výzvu,, a aký to má vlastne zmysel ?

Čo je to ,,Výzva,, pre mňa ?

V detstve sme ako chlapci často počuli, ,,Vzmuž sa, chovaj sa ako chlap, nefňukaj ako baba,,. Spúšťalo to v nás pocity viny, že nie sme dosť dobrí, že sme zlyhali, vytváralo to na nás tlak a snažili sme sa byť drsnejší, súťaživejší, bojovnejší, druhým a sebe stále niečo dokazovať, potláčať emócie a neprejavovať ich.

Alebo to v nás spúšťalo pocity krivdy, že niečo musíme a vytváralo to v nás odpor, ktorý sme prejavovali ľahostajnosťou, nezáujmom k prejavom mužnosti, súťaživosti či bojovnosti, a naše prejavy boli spojené s jemnosťou, empatiou a častým prejavovaním emócií.

Pre mňa dnes znamená slovo ,,Výzva,, dokazovanie si niečoho sebe alebo druhým. Je to súťaž a boj . Touto cestou som šiel veľa rokov, dnes tou cestou už nejdem.

Preto výzvu neprijímam. Súčasne som vďačný, že som slobodný aj v tom, verejne to odmietnuť.

Vnímam však, že muži by sa mali podeliť o svoje pravdivé a autentické názory, postoje, stanoviská, a stavy svojho bytia, keď to tak cítia a sú ochotní prevziať za to zodpovednosť. Dáva zmysel, aby to dali zo seba von, zazdieľali to a tak obohatili iných mužov a ženy . Preto reagujem na výzvu svojím ,,Vyznaním muža,, .

Čo vlastne chcem povedať, o čom je to moje ,,Vyznanie muža,, ?

Je o slobode, čo je dnes obzvlášť veľmi citlivá téma.

Vnímam, že máme pocit, že nám dnes druhí berú slobodu, máme pocity krivdy, že nám ublížili, že sme obeťami politikov a spoločnosti, cítime sa neslobodní.

Súčasne kričíme, že si ju nedáme zobrať, tak sa stávame rebelmi, nedodržiavame pravidlá, obchádzame zákony a nariadenia. Svojím spôsobom sa správame presne tak, ako sa správali niektorí naši arogantní politici, ktorích však odsudzujeme.

Taktiež však na druhej strane máme pocity, že v žiadnom prípade nikomu slobodu nechceme zobrať, radšej nenastavíme nikomu žiadne hranice, pretože by sme mali pocity viny, že niekomu berieme slobodu. Skôr ako by sme niečo spravili, necháme sa ovládať, manipulovať, ponižovať a ubližovať si.

V podstate nevidíme, že si tú slobodu berieme sami. Zo strachu o seba či druhých, z možných pocitov viny, čo by sa mohlo stať.

Denne vnímam túto polarizáciu medzi ľuďmi, toto rozdeľovanie a oddeľovanie sa jeden od druhého. Všetko je to vlastne len hra na dobrých a zlých, na obete a tyranov, na biele a čierne. Na tích, ktorí sú za testovane, nosenie rúšok, očkovanie a tích, ktorí sú proti, delíme sa na lepšie a horšie okresy. Je to hra, v ktorej by sa každý mal naučiť čítať medzi riadkami.

V jedno ráno som zaregistroval dva príspevky, veľmi rozdielne. Na jednom si odmietol muž v ČR nasadiť rúško, tak ho mestskí policajti tvrdým donucovacím spôsobom spacifikovali. A jeho dieťa cca 3-4 roky tam plakalo samé, až kým sa predavačka oňho nepostarala . Čo to v nás vyvolá ?

Pre niekoho príspevok hovorí, ako sa správa brutálne tá mestská polícia, ako ukazujú svoju moc, ako nám ubližujú a podporuje to v nás tie pocity krivdy. Súčasne však to druhá strana vníma, že keď porušoval pravidlá, nariadenia, tak treba voči ním tvrdo zakročiť, veď ohrozuje seba a aj okolie. Nevidia, že je za tým strach a pocit viny, a berú si tú slobodu vlastne sami.

Druhý príspevok písal mladý muž, ktorého zastavili policajti a nemal pri sebe nielen doklady, ale aj prechádzal z okresu do okresu v čase zákazu vychádzania, bol si vedomý, že porušoval všetky pravidlá, nariadenia. Bol pokojný a vo vnútornej pohode, a tiež bol ochotný prijať pokutu. Policajti však zvolili ľudskejší prístup, a dohodli sa s ním na minimálnej pokute 20 €.

Aj u tohoto príspevku boli reakcie na oboch stranách, pozitívne a aj negatívne, že porušuje pravidlá a mali byť policajti voči nemu tvrdší, a druhý, že prečo nás tak buzerujú, nech nás nechajú normálne žiť. Opäť dva protipóly.

V čom však vidím rozdiel ja a prečo o tom vlastne píšem ?

Ten podstatný rozdiel je v tom, že v tom prvom príspevku bol muž v odpore, nespokojný, v neprijatí toho, ako je to dnes a v tom druhom príspevku bol v spojení. V spojení sám so sebou, bol v pokoji, prijímal situáciu takú, aká je, a aj keď so všetkým nesúhlasí a všetky pravidlá nedodržuje, je si vedomý svojej zodpovednosti a toho, že keď dostane pokutu, tak ju prijme a zaplatí.

Takže ako to je ? Berú nám slobodu alebo nám ju neberú ?

Ohrozujú nás druhí , že nenosia rúško, nedajú sa očkovať alebo nás neohrozujú ?

Pre niekoho možno bude odpoveď v tomto príbehu, ktorý mám veľmi rád.

Pribeh ,, Farmár a starý kôň,,

Pred mnohými rokmi žil jeden starý farmár, ktorý mal jediného syna a starého koňa. Jedného dňa sa však kôň dostal z ohrady a utiekol do hôr.

„Čože? Ušiel ti kôň?“ pýtali sa susedia. „To je ale smola!“

„Možno áno, možno nie ? Ktohovie.“ Odvetil starý muž.

O týždeň neskôr sa kôň vrátil do ohrady, aby sa napil a nejedol. A priviedol so sebou aj stádo dvanástich divokých koní. Farmárov syn to uvidel a rýchlo utekal zavrieť ohradu.

Keď sa to susedia dopočuli, nemohli tomu uveriť. Okamžite svojmu susedovi gratulovali: „Trinásť koní?! To je neuveriteľné! Ty máš ale šťastie!“ Ale starý farmár len opäť zopakoval: „Možno áno, možno nie ? To nikdy neviete.“

O niekoľko dní na to sa farmárov syn rozhodol, že divoké kone skrotí a pokúsil sa osedlať jedného z nich. Ako však vysadal na jeho chrbát, kôň ho nešťastne zhodil. Mladý farmár spadol a zlomil si nohu.

Ešte v ten večer sa susedia ponáhľali k farmárovi, aby ho poľutovali a povedali mu: „To je ale obrovská smola!“ Ale múdry starček znova len povedal: „Možno áno, možno nie ? Ktovie?“

A mal pravdu. O niekoľko dní všetkých mladých zdravých mužov odviedli bojovať vo vojne.

Z nej sa už mnohí k svojim rodinám nevrátili. Farmárov syn sa vďaka svojej zlomenej nohe zachránil a zostal so svojím otcom. Bola to teda smola alebo šťastie? Možno áno, možno nie ? Ktovie.

Slobodu nám nikto zobrať nemôže, pretože jediná sloboda , je vnútorná sloboda. Jej vonkajšie prejavy môžu byť také, že to navonok vyzerá, že o tú slobodu prídeme, niekto nám ju vezme alebo si ju vezmeme sami.

Pokiaľ však sme ,,Vnútorne slobodný,, , tak nemáme strach, sme vo vnútornom pokoji a harmónii. Konáme tak ako cítime, tak aby sme neubližovali sebe a neubližovali druhým. Preberáme zodpovednosť za svoje správanie a konanie, a keď sa nedám očkovať, tak prijmem že možno nebudem môcť cestovať, keď nebudem nosiť rúško, keď som sám v meste, v lese, prijímam, že ma môžu zastaviť a budem platiť pokutu.

Ako teda vnímam súčasnú situáciu ja ?

Vnímam, že tu máme vládu, ktorú sme väčšinou zvolili a je legitímne zvolená. Pandémia Covidu je jedna z najťažších úloh, ktorú musia zvládnuť a treba otvorene povedať, že sa im to moc nedarí. Vidíme u nich mocenské boje o hlasy, o percentá, nepriznajú si, keď urobia chybu a zlyhali. Hľadajú vinníkov kdekoľvek, miesto toho, aby sa s pokorou ospravedlnili ľuďom za svoje pochybenia a prevzali za ne zodpovednosť. Na takých politikov si ešte budeme musieť nejaký čas počkať, nakoľko tí súčasní politici, a to myslím všetkých, súčasných aj predošlých, sú presne takí akí sme my sami. Len nám zrkadlia to, čo je v nás, to čo nám na nich najviac vadí. A preto je to presne tak, ako to má byť. Rozoberať, čo mali urobiť, ako mali urobiť, a prečo, a kedy, je dnes zbytočné a ja nie som odborník na to, aby som si trúfol to posudzovať. Je to o tom ,že by mali viac pracovať so srdcom a nie s egom .

Vnímam toto obdobie ako čas na zmenu, späť k hodnotám, na pochopenie toho, ako sme často povrchne žili. Opäť raz mocná príroda prevzala opraty života a zasiahla. Aj keď my tak veľmi túžime držať kontrolu nad všetkým.

Veľakrát sme si nevážili prácu lekárov, učiteľov, a dnes si každý uvedomuje ich dôležitosť a zodpovednosť.

Na starých ľudí sme často pozerali ako na ekonomicky neproduktívnych, čiže už nepotrebných ľudí. Chýbal nám súcit a možno práve preto ich príroda berie ako prvých a tých najviac zasiahnutých . Až teraz si začíname uvedomovať, čo to znamená, keď ich môžeme stratiť, máme o nich veľký strach.

Zrazu sme spolu celé rodiny, muži so ženami s deťmi, vlastne sa začíname spoznávať, veď toľko hodín pokope všetci, pri škole a práci z domu si vonkoncom nepamätáme. Vo vzťahoch sme testovaní, či to ustojíme a vzťahy sa buď zlepšia a spevnejú, alebo sa rozpadnú, pretože len ukážu, ako sme to mali doteraz. A možno sme to len nechceli vidieť , miesto riešenia situácii sme utekali za zábavou alebo do práce.

Tiež nás to učí vážiť si prácu a začať sporiť a odkladať na horšie časy, ako to robili naše staré matere a nežiť len na dlh a užívať si konzum.

Áno, prichádza aj smrť blízkych a viem, že je to pre nás bolestivé, je to však prirodzený kolobeh života, narodenie a smrť, prichádzame a odchádzame.

Čo tak sa to naučiť prijímať, že ,,takto to je,, ? Učiť sa byť spokojný a a vďačný za to všetko, čo sme doteraz žili a žijeme, čo všetko máme. Byť súcitnejší a láskavejší, vzájomne si medzi sebou pomáhať a podporovať sa, veci riešiť trpezlivo a v pokoji.

Ja sa to takto učím žiť, idem krôčik za krôčikom, a keď aj spadnem, opäť sa postavím, prijmem a poďakujem sa za túto skúsenosť a kráčam ďalej.

Milujem sám seba, rodinu , priateľov, ľudí a prírodu a Boha. Cítim sa milovaný, som vnútorne slobodný, žijem v radosti a hojnosti.

Na záver sa pýtam :

Je Covid pliaga, ktorá spôsobuje, že nám berú slobodu ?

Možno áno, možno nie ? Ktovie?“

Alebo je to dar, ktorý má opäť prinavrátiť k ľudským hodnotám a cnostiam, ako je pravda, láska, sloboda a dôvera ?

„Možno áno, možno nie ? Ktovie?“

Vyznanie muža

Vyznanie muža

Hľadajte konkrétne:

Vladimír Tlčík